Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: „Som na teba hrdý“

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Druhú nedeľu v Pôstnom období

Možno ste videli film Mŕtvy muž prichádza. Je to skutočný príbeh jednej rehoľnej sestry, Helen Prejean, ktorá doprevádza na trest smrti v štáte Louisiana mladého muža menom Robert. Raz si všimla, ako sa Robert snaží získať si dôveru jedného z dozorcov, ktorý bol milým človekom, sálajúcim zo seba črty otca. Helen k tomu poznamenáva: „Robert nikdy nemal skutočného otca. Jeho otec strávil 27 zo svojich 53 rokov vo väzení. Pri myšlienke na neho som si pomyslela na svojho vlastného otca. Jedným z najsilnejších zážitkov pre človeka je vedomie, že jeho otec je na neho hrdý. Ja som bola pre môjho otca pisárkou, ktorá mu robila zápisy z dovoleniek do našej rodinnej kroniky. Vždy, keď ma predstavoval svojim priateľom alebo kolegom z práce mal vo svojom hlase čosi špeciálneho: „A toto je moja dcérka Helen.“ V prítomnosti neznámych ľudí som ticho stála a pevne sa ho držala za ruku. Keď odišli, jeho ruku som stlačila ešte pevnejšie a začala som sa ho vypytovať na všetko to, čo som videla alebo čo ma zaujalo. Dieťa je schopné vybrať bez strachu hoci aj na mesiac, ak má v sebe pocit, že je pri ňom otec, ktorého miluje a ktorý miluje jeho a ktorý mu dodáva pocit istoty a bezpečnosti.“
Možno na pozadí tohto príbehu pochopíme, čo sa to vlastne odohralo na vrchu Tábor. Pre koho toto premenenie bolo: pre Ježiša alebo pre apoštolov? Niektorí hovoria, že pre apoštolov a tým aj pre nás. V nedeľu premenenia máme preto možnosť uvažovať o tom, ako je dôležité v ťaživých momentoch života vidieť svetlo na konci tunela, ktoré dá silu nášmu kráčaniu vo chvíľach, keď sme zmätení, unavení alebo znechutení. Ježiš hovoril apoštolom a svojom utrpení a boli tým dezorientovaní. Dal im teda zažiť predchuť svojej slávy. Posolstvo nedele nám hovorí o nevyhnutnosti zažívať vo svojom živote chvíle extázy, odstupu, povzbudenia a občerstvenia. A to nielen v duchovnom zmysle, ale aj v zmysle telesnom i duševnom. Človek toto všetko potrebuje kvôli svojej rovnováhe.
Je pravda, i toto všetko je posolstvo udalosti premenenia. No pre evanjelistu Marka sa zdá, že Ježišova skúsenosť na vrchu Tábor je o niečom inom. O tom, ako ho jeho vlastný Otec potľapkal po pleci a povedal mu: „Odvahu! Nevzdávaj sa. Má to zmysel. Pokračuj v začatej ceste!“ V Markovom evanjeliu Otec o Ježišovi svedčí dvakrát. Tieto svedectvá sú určené nielen pre jeho okolie, ale aj pre neho samého. Prvý krát to bolo pri jeho krste. Teraz pri premenení na vrchu je to po druhý raz. „Ty si môj milovaný syn. Mám v tebe zaľúbenie. Som na teba hrdý,“ takto by sme mohli parafrázovať slová jeho Otca, ktoré zazneli nad ním. Hoci mal pred sebou temnú budúcnosť, s Otcom po svojom boku sa nemusel báť ničoho. Z hory teda odchádzal povzbudený a občerstvený viac Ježiš, než jeho apoštoli.
Je dobré rozprávať o Ježišovi takto? Nie je to podceňovanie jeho osoby i jeho odhodlania? Nemal Ježiš odvahu v malíčku a nebol suverénnym hrdinom? Nie. Jeho potenie sa krvou v Getsemanskej záhrade je toho svedectvom. Ježiš tým, že sa stal človekom, sa chvel strachom, prežíval chvíle slabosti, mal svoje zápasy, jeho duša bola krehká. Preto potreboval oporu i uistenie. Potreboval toto všetko od ľudí, a potreboval to i od samého Boha.
Aké dôležité sú takéto povzbudenia pre nás! Predstavte si dieťa, ktoré ide na ťažkú operáciu. Bojí sa, plače. Otec alebo matka no však povzbudzujú: „Musíš tam ísť. Bez toho to nejde.“ Dieťa to vie. Nechá sa presvedčiť. A mama či otec, ktorí s ním trpia, možno ešte viac, než ono samo, ho uistia o svojej prítomnosti a o svojom cítení s ním. „Choď! Budem tu pri tebe! Neboj sa!“ Takéto povzbudenia potrebujeme aj keď už nie sme deti. Každý ich hľadáme, každý po nich túžime. Ak v našom živote chýbajú, klátime sa, sme si neistí sami sebou, nemáme odvahu, nie sme si istí ničím, ani sami sebou.
Je preto dôležité, aby sme takýchto ľudí vo svojom živote mali. A tiež je dôležité, aby sme takýmito ľuďmi tiež aj my boli pre iných. Pre svoje deti, ak sme rodičia, pre svojich zverencov, ak sme učitelia, vychovávatelia, alebo kňazi. Pre svojich priateľov, ak sme normálne sa vyvíjajúcimi ľuďmi. Ale i pre náhodných, či neznámych ľudí, na ktorých vidíme, že postrádajú odvahu pokračovať vo svojej ceste.
Známy duchovný autor Henri Nouwen, ktorý bol dlhé roky univerzitným profesorom, sa rozhodol, že nechá svoju kariéru a bude žiť v komunite Archa a tam sa venovať postihnutým ľuďom. Raz za nim prišlo postihnuté dievča z komunity a hovorí mu: „Henry, môžeš mi dať požehnanie?“
Otec Nouwen automaticky vyhovel žiadosti a palcom jej urobil na čelo krížik. Namiesto poďakovania dievča prudko zaprotestovalo: „Nie, to nie je nič. Chcem skutočné požehnanie.“ Nouwen si uvedomil, že to urobil trocha zo zvyku a trocha bezducho. Preto dodal: „Prepáč, dám ti skutočné požehnanie, keď budeme všetci na modlitbách.“
Po obrade, keď asi ich tridsať sedelo v kruhu na dlážke, otec Nouwen povedal: „Janet ma požiadala, aby som jej dal zvláštne požehnanie.“ Dievča vstalo a pobralo sa ku kňazovi. Nouwen mal oblečené dlhé biele rúcho so širokými rukávmi, ktoré mu splývali z ramien a zakrývali ruky. Janet ho spontánne objala a položila mu hlavu na hruď. Otec bez toho, že by na to myslel, ju zahalil svojimi rukávmi tak, že skoro zmizla v záhyboch jeho habitu.
V tom objatí jej povedal: „Janet, chcem, aby si vedela, že si milovaná Božia dcéra. V Božích očiach máš nesmiernu cenu. Tvoj krásny úsmev, tvoja vľúdnosť v spoločenstve a všetko dobro, čo robíš, nám ukazujú, že si krásne stvorenie. Viem, že sa v týchto dňoch necítiš najlepšie a že v srdci nosíš smútok, ale chcem ti pripomenúť, kto si. Si mimoriadne dievča. Boh a všetci, ktorí sme tu, ťa veľmi milujeme.“
Janet zodvihla hlavu a pozrela sa na otca Nouwena. Jej široký úsmev prezrádzal, že toto požehnanie naozaj cítila a prijala. Keď sa vrátila na svoje miesto, všetci postihnutí si žiadali požehnanie. Aj jeden z asistentov, dvadsaťštyriročný mladík zdvihol ruku a povedal: „A ja?“ „Samozrejme, aj ty,“ povedal otec Nouwen. „Poď sem.“
Objal ho a povedal mu: „John, je to pekné, že si tu. Ty si milovaný Boží syn. Tvoja prítomnosť nám všetkým prináša radosť. Keď sú veci ťažké a život tiež, spomeň si, že ťa miluje nekonečná láska.“ Mladík sa na neho pozrel so slzami v očiach a povedal: „Ďakujem, ďakujem...“
Takéto niečo, milí priatelia, zažil, Ježiš na hore Tábor a preto mal silu pokračovať v ceste lásky a nás vykúpiť.

Milan Bubák, SVD