Kardinál Jozef Tomko: Ľudská ekológia

Príhovor kardinála Jozefa Tomka dnes na tému: Ľudská ekológia

V posledných rokoch sme počuli stále častejšie hovoriť o ekológii. Toto slovo je gréckeho pôvodu a značí reč o „mieste“ v širokom rozsahu, čiže o prostredí, okolí, prírode, tvorstve. V našej dobe sa zvýšený záujem o ekológiu ukazuje aj tým, že sa množia politické strany „zelených“. Vzťah človeka k prírode a jej bohatstvu, k životnému prostrediu a k stvorenstvu je dôležitý pre život ľudí ba priam aj pre jestvovanie ľudstva. Vidieť to jasne na znečisťovaní atmosféry dymom z továrenských komínov, ktoré ohrozuje široké vrstvy obyvateľstva a stáva sa nebezpečným pre náš svetadiel. Potrebná ochrana je možná, ale stojí veľa peňazí, preto sa jej viaceré krajiny vyhýbajú. Sú to krajiny hospodársky vyspelé, ale aj iné, ktoré sú ešte v štádiu rozvoja. Tak sa ekologická ochrana životného prostredia nutne stala otázkou, ktorú sa pokúsili riešiť medzinárodné konferencie. Na konferencii o klíme v Kyote roku 1997 sa niektoré krajiny zaviazali k určitým ochranným opatreniam, ale na nedávnej schôdzi v juhoafrickom meste Durbane v decembri 2011 prišlo od viacerých štátnych delegácií sklamanie. Podobnou otázkou bude a čiastočne už aj je otázka vody a jej používania. Ekológia sa zaoberá živou aj neživou prírodou, zeleňou, energetikou a surovinami. To sú životne dôležité oblasti pre ľudstvo.

Pomer človeka k prírode, čiže ekológia, je teda otázka ľudská aj náboženská a kresťanská. Ako sa na ňu díva naša viera a naša Cirkev? Na prírodu sa niektorí ľudia dívajú iba ako na prameň zbohatnutia a využívania, z ktorého možno čerpať bez miery a bez hraníc, a to najmä bez etických ohľadov a obmedzení; jediné rozumné pravidlo je im osobný zisk a technický pokrok pri používaní. Kto verí v Boha vie, že On stvoril vesmír a, ako to opisuje naša Biblia, umiestil človeka do toho raja, aby ho obrábal a strážil (por. Gn 2,15), čiže ho zodpovedne používal. Žalmista hľadí na vesmír ako na dielo Božích rúk a oslavuje Boha za dôstojnosť, ktorou obdaril človeka: „Stvoril si ho (človeka) len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy“ (por. Ž 8, 4-7). Kniha Múdrosti predstavuje všetko, čo je, ako dar Božej lásky (Múd. 11, 24).

Základný postoj kresťana k prírode a tvorom je pozitívny a harmonický. Pekne ho vyjadril svätý František z Assisi v „Piesni stvorenstva“ („Laudato sia, mio Signore“), alebo Michel Quoist v „Modlitbe moderného kresťana“, ako aj Charles Péguy a iní básnici. Druhý vatikánsky koncil sa naširoko zaoberá pomerom Cirkvi k svetu a dnešnému človeku najmä v dvoch konštitúciách: „Radosti a nádeje“ a „Svetlo národov“. Poslední dvaja pápeži sa venovali ekologickým otázkam viac do hĺbky, natoľko že Ján Pavol II. sa odvážil poukázať na nespravodlivosť hospodárskeho systému, ktorý pustoší prirodzené bohatstvo a Benedikt XVI. si vyslúžil názov „zelený pápež“. Ich učenie, ktoré sa inšpiruje vierou, je dnes veľmi aktuálne a zaujíma aj svetské vrchnosti na štátnej a medzinárodnej rovine. Dnes, keď sa debatuje a rozhoduje o používaní prírodných bohatstiev, lesov, vody, vzduchu, surovín, o zamorení atmosféry, o práve národov na

prírodné nálezy vo vlastnom štáte, a o podobných otázkach, chceme sa sústrediť aspoň na niektoré ekologické smernice dvoch pápežov.

1. Boh stvoril prírodu ako aj
človeka ako korunu stvorenstva. Benedikt XVI. opísal túto skutočnosť pekným obrazom: „Nemôžeme používať a zneužívať svet a hmotu ako jednoduchý materiál pre naše konanie a chcenie; musíme považovať stvorenie ako dar, zverený nám nie na to, aby sme ho zničili, ale aby sa stalo záhradou Boha a tak záhradou človeka“ (Príhovor na svätodušnú vigíliu roku 2006). Obrazy daru a záhrady privolávajú na myseľ chápanie Biblie a sv.Františka. V encyklike „Caritas in veritate“ Svätý Otec k tomu pridáva: „Ak chýba takýto pohľad, človek končí buď v tom, že považuje prírodu za nedotknuteľné tabu alebo, naopak, že ju zneužíva. Ani jeden z týchto postojov nie je v súlade s kresťanským pohľadom na prírodu, plod Božieho stvorenia...Príroda je nám k dispozícii nie ako „zhluk náhodne rozosiatych odpadkov“ (Heraklitos z Efezu), ale ako dar Stvoriteľa, ktorý jej určil vnútorný poriadok...Treba však zdôrazniť aj to, že pravému rozvoju odporuje, ak sa príroda považuje za dôležitejšiu ako samotná ľudská osoba“ (č.48).

2. Ekológia nie je čisto technická alebo praktická otázka o tom, ako používať prírodu a jej zdroje a bohatstvá. Ekológia je otázka etická, musí dbať na prvenstvo človeka a na jeho prirodzenú dôstojnosť pred inými tvormi. Prírodu nemožno podrobovať technike, ak to škodí človeku: „Pri zásahoch v prospech rozvoja treba vždy chrániť princíp ústredného postavenia ľudskej osoby ako subjektu“ (Car. in veritate, 47). Stvoriteľ nám dal do daru prírodné bohatstvá nie na to, aby sme ich zneužívali a ničili, ale aby sme ich „obrábali a strážili“, čiže zodpovedne používali a rozvíjali. Zodpovednosť značí záväzky tak pre jedincov ako aj pre spoločnosť; značí hrádzu proti konzumizmu a proti nespravodlivosti, ohľad na slabších a rešpekt iných: „Žiaduce je, aby medzinárodné spoločenstvo a jednotlivé vlády vedeli účinne odmietať také spôsoby využívania prírody, ktoré sú pre ňu škodlivé“ (ib.,50).

3. Ekológia nám pripomína, že príroda je obývaná ľuďmi, medzi ktorými musí panovať solidarita. Tá sa má prejavovať dvojitým spôsobom. Ponajprv ako ohľad na súčasných najmä chudobnejších spoluobyvateľov našej planéty a potom ako ohľad na budúce generácie, pretože –podľa slov Benedikta XVI.,- jestvuje „závažná povinnosť odovzdať zem novým generáciam v takom stave, aby ju aj ony mohli dôstojne obývať a ďalej rozvíjať“ (Car. in ver.,50).
Nakoniec sa treba opýtať, prečo sa poslední pápeži natoľko zaoberajú ekológiou? Na otázku odpovedá Benedikt XVI.: „Cirkev má zodpovednosť za stvorenstvo a musí túto zodpovednosť uplatňovať aj verejne. Keď tak činí, musí brániť nielen zem, vodu a vzduch ako dary stvorenstva, ktoré patria všetkým. Má chrániť predovšetkým človeka pred vlastným sebazničením. Nutné je, aby existovalo niečo ako ekológia človeka („humánna ekológia“ Jána Pavla II.)“(ib.51). Degradácia prírody je totiž úzko spojená s kultúrou vytvárajúcou ľudské spolužitie na mravnom základe. Treba rešpektovať prírodu, ale aj tú v človekovi: jeho právo na život a na prirodzenú smrť. „Kniha prírody je jedna a nedeliteľná, a to tak zo stránky životného prostredia, ako aj zo stránky života, sexuality, manželstva, rodiny, sociálnych vzťahov“. Človek má rešpektovať prírodu okolo seba, ale aj v sebe ako Boží dar!