Benedikt XVI.: Cirkev v Ríme je tou, ktorá predsedá v láske

Vatikán (19. feb. 2012, RV) – V dnešný sviatok Katedry sv. Petra predsedal pápež Benedikt XVI. Eucharistickej slávnosti vo Vatikánskej bazilike. Na svätej omši, ktorá sa začala o 9.30 hod., koncelebrovali spolu so Svätým Otcom noví kardináli. V homílii Svätý Otec povedal:


Otcovia kardináli, ctihodní bratia v biskupskej a kňazskej službe,
drahí bratia a sestry!

Na sviatok Katedry sv. apoštola Petra sa s radosťou schádzame okolo Pánovho oltára spoločne s novými kardinálmi, ktorých som včera pričlenil do Kardinálskeho kolégia. Osobitným spôsobom srdečne pozdravujem práve ich a ďakujem kardinálovi Fernandovi Filonimu za úprimné slová, ktorými ma v mene všetkých oslovil. Tiež pozdravujem ostatných kardinálov a všetkých tu prítomných biskupov. Rovnako rozličné autority, pánov veľvyslancov, kňazov, rehoľníkov a všetkých veriacich, zídených z rozličných kútov sveta na túto radostnú udalosť, ktorá nadobúda osobitný význam univerzálnosti.

V druhom čítaní, ktoré sme pred chvíľou počuli, apoštol Peter nabáda „presbyterov“ cirkvi aby boli horlivými a starostlivými pastiermi Kristovho stáda (porov. 1 Pt 5,1-2). Tieto slová sú adresované predovšetkým vám, drahí a ctihodní bratia, ktorí už máte mnoho zásluh v Božom ľude pre vašu veľkodušnú a múdru činnosť, ktorú ste preukázali v pastoračnej službe vašich diecéz, či vo vedení dikastérií Rímskej kúrie alebo v cirkevnej službe vyučovania. Nová hodnosť, ktorá vám bola udelená, chce byť prejavom ocenenia vašej vernej práce v Pánovej vinici, ako aj ocenením komunít a krajín, z ktorých pochádzate a ktorých ste dôstojnými reprezentantmi v Cirkvi, zverujúc vám novú a väčšiu cirkevnú zodpovednosť, a koniec koncov, má za cieľ požiadať vás o podporu a pripravenosť v službe pre Krista a celé kresťanské spoločenstvo. Táto pripravenosť v službe evanjelia je pevne zakorenená v istote viery. Vieme, že Boh ostáva verný svojim prísľubom a s nádejou očakávame naplnenie slov apoštola Petra: „A keď sa zjaví Najvyšší pastier, dostanete nevädnúci veniec slávy“ (1 Pt 5,4).

Dnešné evanjelium predstavuje Petra, ktorý, vedený Božím vnuknutím, vyjadruje svoju vlastnú pevnú vieru v Ježiša, Božieho Syna a prisľúbeného Mesiáša. Ako odpoveď na toto žiarivé vyznanie Petrovej viery, za všetkých apoštolov, Kristus zjavuje poslanie, ktoré mu chce zveriť, a tým je byť „kameňom“, „skalou“, viditeľným základom, na ktorom je vybudovaná celá duchovná stavba Cirkvi (porov. Mt 16,16-19). Toto označenie „skala-kameň“ nepoukazuje na charakter osoby, ale jej význam chápeme vychádzajúc z hlbokého aspektu, z tajomstva: prostredníctvom poslania, ktoré mu Ježiš zveruje, sa Šimon Peter stane tým, čím sa nemôže stať skrze „telo a krv“. Exegéta Joachim Jeremias poukázal na skutočnosť, že v pozadí tejto udalosti stojí symbolické vyjadrenie „posvätný kameň“. V tomto zmysle nám môže pomôcť istý rabínsky text, v ktorom sa tvrdí: „Pán povedal: «Ako môžem stvoriť svet, keď sa objavia títo bezbožníci a obrátia sa mi chrbtom?» Ale keď Boh videl, že sa má narodiť Abrahám, povedal: «Pozri, našiel som skalu, na ktorej môžem postaviť a založiť svet». Preto nazval Abraháma skalou“. Prorok Izaiáš to potvrdzuje, keď pripomína ľudu „pozrite na skalu, z ktorej ste vytesaní... na Abraháma, svojho otca“ (51,1-2). Abrahám, otec veriacich, je so svojou vierou vnímaný skala, ktorá drží celé stvorenie. Šimon, ktorý ako prvý vyslovil o Ježišovi, že je Mesiáš a stal sa tak prvým svedkom vzkriesenia, sa teraz svojou obnovenou vierou stáva skalou, ktorá odoláva ničivej sile zla.

Drahí bratia a sestry! Iné a hlbšie vysvetlenie evanjeliovej udalosti, ktorú sme počuli, nachádzame v najznámejšom umeleckom diele, ktoré okrášľuje Vatikánsku Baziliku: oltár Katedry. Keď prechádzame mohutnou centrálnou loďou, dôjdeme až k apside, v ktorej prednej časti sa nachádza veľký bronzový trón, ktorý sa zdá, akoby sa vznášal. V skutočnosti stojí na štyroch sochách veľkých Cirkevných otcov Východu a Západu. Nad trónom vidíme okno, obkolesené jasajúcimi anjelmi, v ktorom žiari sláva Ducha Svätého. Čo nám týmto architektonickým skvostom chcel povedať génius Bernini? Toto všetko predstavuje určitú víziu základu Cirkvi a v nejPetrov učiteľský úrad.

Okno v apside otvára chrám smerom von k celému stvoreniu, zatiaľ čo obraz holubice, teda Ducha Svätého, znázorňuje Boha ako prameň svetla. Ale je tu ešte jeden prvok, ktorý je dobré si všimnúť: samotná Cirkev je v skutočnosti ako okno, miesto, kde sa Boh skláňa k nám, kde sa stretáva s našim svetom. Cirkev nejestvuje sama pre seba, nie je konečným cieľom, ale musí ukazovať ponad seba, smerom hore, ponad nás. Cirkev je v skutočnosti natoľko sebou samou, nakoľko necháva zažiariť Iného – s veľkým I – od ktorého pochádza a ku ktorému privádza. Cirkev je miesto, v ktorom Boh „prichádza“ k nám a kde my „odchádzame“ k nemu. Jej úlohou je otvárať tento svet, ktorý má tendenciu uzatvárať sa do seba, a prinášať doň svetlo, ktoré pochádza z hora a bez ktorého by sa stal neobývateľným.
Súčasťou veľkej bronzovej katedry je drevený stolec z 9. storočia, ktorý bol dlho považovaný za katedru apoštola Petra a bol umiestnený práve na tomto monumentálnom oltári pre svoju veľkú symbolickú hodnotu. V skutočnosti vyjadruje neustálu prítomnosť Apoštola v učiteľskom úrade jeho nástupcov. Môžeme povedať, že Petrov stolec je trónom pravdy, ktorého pôvod je v poslaní, ktoré mu zveril Kristus po vyznaní v Cézarey Filipovej. Učiteľský stolec nám pripomína Pánove slová Petrovi vo Večeradle: „Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lk 22,32).
Katedra sv. Petra nám evokuje ďalšiu spomienku: slávne vyjadrenie sv. Ignáca Antiochijského, ktorý vo svojom liste Rimanom nazýva cirkev v Ríme „tou, ktorá predsedá v láske“ (Inscr. : PG 5, 801). V skutočnosti predsedať vo viere je neoddeliteľne spojené s predsedaním v láske. Viera bez lásky by nikdy nebola autentickou kresťanskou vierou. Avšak slová sv. Ignáca majú aj iný význam, oveľa konkrétnejší: termín „láska“ bol v Cirkvi od počiatku používaný na označenie Eucharistie. Eucharistia je v skutočnosti Sacramentum caritatis Christi, skrze ktorú on pokračuje v priťahovaní všetkých k sebe, tak ako to robil na kríži (porov. Jn 12,32). Teda „predsedať v láske“ znamená priťahovať ľudí v eucharistickom objatí – Kristovom objatí – ktoré prekonáva každú prekážku a akékoľvek odcudzenie a vytvára spoločenstvo z rozličností. Petrova služba je teda primátom v láske v eucharistickom zmysle alebo starostlivosťou o univerzálne spoločenstvo Cirkvi v Kristovi. Eucharistia je formou a mierou tohto spoločenstva, a tiež zárukou, že ostáva vernou kritériám tradície a viery.

Veľká katedra je podopretá cirkevnými otcami. Dvaja východní otcovia sv. Ján Zlatoústy a sv. Atanáz spolu s latinskými sv. Ambrózom a sv. Augustínom predstavujú úplnosť tradície, a teda bohatstvo vyjadrenia pravej viery jedinej Cirkvi. Tento prvok oltára podčiarkuje skutočnosť, že láska je postavená na viere. Všetko sa rozpadá, keď človek viac nedôveruje Bohu a nepočúva ho. V Cirkvi je všetko postavené na viere: sviatosti, liturgia, evanjelizácia, charita. Aj právo, aj cirkevná autorita stoja na viere. Cirkev sa neriadi sama, nedáva sebe samej svoj vlastný poriadok. Ona ho prijíma z Božieho Slova, ktoré počúva vo viere a
hľadá, ako ho pochopiť a žiť. Cirkevní otcovia majú v cirkevnom spoločenstve funkciu garantov vernosti Svätému písmu. Garantujú vernú a pevnú exegézu, schopnú, spolu s Katedrou sv. Petra, predložiť stabilný a jednotný súhrn. Sväté písmo interpretované s autoritou Učiteľského úradu vo svetle Otcov, osvetľuje cestu Cirkvi v čase, zabezpečujúc jej pevný základ uprostred dejinných zmien.

Po tom, čo sme uvažovali nad rozličnými prvkami oltára Katedry, pozrime sa na ňu ako na celok. Vidíme, že ňou prechádza akýsi dvojitý pohyb: vychádzanie a schádzanie. Je to vzájomnosť medzi vierou a láskou. Katedra je s veľkým dôrazom postavená na práve tomto mieste, nakoľko tu sa nachádza hrob apoštola Petra, a aj ona sa zároveň vinie hore k Božej láske. Teda viera je nasmerovaná k láske. Egoistická viera by bola nepravou vierou. Kto verí v Ježiša Krista a vstúpi do dynamizmu lásky, ktorá pramení v Eucharistii, objaví pravú radosť a svojim spôsobom bude schopný žiť podľa logiky daru. Pravá viera je ožiarená láskou a vedie v láske k výšinám, tak ako Katedra pozdvihuje k ožiarenému oknu, k sláve Ducha Svätého, ktoré je skutočne bodom, kam upriami svoj zrak každý pútnik, prejdúc prahom Vatikánskej baziliky. Triumf anjelov a zlaté lúče dávajú tomuto oknu maximálny dôraz s pocitom pretekajúcej plnosti, ktorá vyjadruje bohatstvo Božieho spoločenstva. Boh nie je samota, ale je slávna, radostná, svetlo rozptyľujúca láska.

Drahí bratia a sestry, nám a každému kresťanovi je zverený dar tejto lásky: dar, ktorý má byť darovaný prostredníctvom svedectva nášho života. Toto je osobitne vašou úlohou, ctihodní bratia kardináli: svedčiť o radosti Kristovej lásky. Panne Márii, prítomnej uprostred apoštolského spoločenstva zhromaždeného pri modlitbe v očakávaní Ducha Svätého (porov. Sk 1,14), zverujeme vašu novú cirkevnú službu. Nech Matka vteleného Slova ochraňuje putujúcu Cirkev, nech ochraňuje svojim príhovorom prácu pastierov a príjme pod svoj plášť celé Kardinálske kolégium. – js –