Benedikt XVI. európskym a africkým biskupom: Cirkev nemá strach ohlasovať evanjelium uprostred mnohých problémov a výziev

Vatikán (16. feb. 2012, RV) – Problémy ‚nechýbajú‛, no zároveň sú potvrdením, že Cirkev ‚žije‛ a ‚nemá strach‛ ohlasovať Evanjelium.“ Týmito slovami sa dnes dopoludnia Benedikt XVI. obrátil na európskych a afrických biskupov, zhromaždených na druhom Sympóziu biskupských konferencií týchto dvoch kontinentov, ako aj na predstaviteľov vatikánskych dikastérií e iných cirkevných organizácií. Asi 80 zúčastnených sa stretlo na audiencii v Klementínskej sále apoštolského paláca.

„Viera a láska sa navzájom osvetľujú svojou pravdou“, pripomenul pápež všetkým zúčastneným na Sympóziu a odporučil im, aby sa pridŕžali toho puta vo vzťahoch medzi Cirkvami v Afrike a Európe: „...je nádherné vidieť, že Cirkev v Afrike, napriek toľkým ťažkostiam, uprostred ktorých žije, a potrebuje pokoj a zmierenie, je pripravená zdieľať svoju vieru. Nádej a radosť, ktoré sú prítomné v afrických cirkevných spoločenstvách sú pre európske cirkvi „momentom milosti“. Zároveň sú spoločnými zaväzujúcimi výzvami, ktorým treba čeliť, zdôraznil Benedikt XVI. Na prvom mieste ide o náboženskú ľahostajnosť, „ktorá privádza mnohých ľudí k takému spôsobu života, akoby Boh nejestvoval alebo inak povedané, k uspokojeniu sa s povrchnou nábožnosťou, neschopnou konfrontácie s otázkou pravdy a povinnosťou koherencie. [...] Dnes predovšetkým v Európe, ale i v niektorých častiach Afriky, pociťujeme ťarchu sekularizovaného prostredia, ktoré je často nepriateľské voči kresťanskej viere.“

Medzi ďalšie výzvy môžeme zaradiť hedonizmus, „ktorý sa pričinil o to, aby sa kríza hodnôt preniesla i do každodenného života, do rodinnej štruktúry, i do samotného spôsobu vysvetľovania si zmyslu existencie.“ Takisto „‚pornografia a prostitúcia‛ sú symptómom vážnej negatívnej spoločenskej situácie.“ [...] „Vy ste si dobre vedomí týchto výziev, ktoré apelujú na vašu pastoračnú starostlivosť a váš zmysel pre zodpovednosť.“

Tieto výzvy nás nemajú zastrašiť, povedal Svätý Otec, ale „obnoviť úsilie a nádej“, vložiac do centra pastoračnej starostlivosti predovšetkým rodinu „domácu cirkev“, „solídnu záruku“ obnovy spoločnosti, strážcu „zvykov, tradícií, obradov preniknutých vierou“, najvhodnejšiu pôdu pre rozkvet povolaní, potláčaných dnešnou konzumnou mentalitou. Rodinu, „oporný bod formácie mladého človeka“. [...] „Európa a Afrika potrebujú veľkodušných mladých, ktorí budú schopní zodpovedne sa postaviť k svojej budúcnosti. Preto sa obraciam na všetky príslušné inštitúcie, aby cesta mladých ľudí ‚nebola poznačená neistotou a tmou‛, ale predovšetkým podporovaná – ako zdôraznil Svätý Otec biskupom – kultúrnou formáciou, ožiarenou svetlom evanjelia.“

„Tak kultúra, ktorá sa živí vierou, povedie k pravej humanizácii, kým falošné kultúry zvádzajú k odľudšteniu: v Európe a v Afrike máme dosť smutných príkladov.“
Svätý Otec ukončil stretnutie prosbou o modlitbu a o úsilie všetkých veriacich čeliť mnohým problémom, ktoré vyšli na povrch počas Sympózia: „Isteže, problémy nechýbajú a častokrát sú zjavné, ale na druhej strane sú dôkazom toho, že Cirkev žije, rastie a nemá strach napĺňať svoje evanjelizačné poslanie.“ – js, aj –