Benedikt XVI.: „Ježiš necháva otvorenú cestu k obráteniu“

Vatikán (15. feb. 2012, RV) – Za účasti tisícov pútnikov z celého sveta, medzi ktorými nechýbali ani slovenskí, sa v Aule Pavla VI. konala Generálna audiencia Benedikta XVI. Svätý Otec sa v dnešnej katechéze zameral na Ježišove modlitby na kríži:

Drahí bratia a sestry,
v našej škole modlitby som minulú stredu hovoril o Ježišovej modlitbe na kríži, vzatej z 22 žalmu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“. Teraz by som chcel pokračovať v meditácii nad Ježišovými modlitbami na kríži vo chvíli smrti a zastavím sa pri rozprávaní, ktoré sa nachádza v Evanjeliu sv. Lukáša. Evanjelista nám sprostredkoval tri Ježišove slová na kríži, z ktorých dve – prvé a tretie – sú prosbami adresovanými priamo Otcovi. Druhé slovo je zasa prisľúbením takzvanému dobrému lotrovi ukrižovanému s ním, ktorým Ježiš odpovedá na zločincovu žiadosť, keď ho uisťuje: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43). V Lukášovom rozprávaní sa tak následne prelínajú dve modlitby, ktoré umierajúci Ježiš adresuje Otcovi s vypočutím prosby, ktorou sa naňho obracia hriešnik, činiaci pokánie. Ježiš vzýva Otca a zároveň vypočúva modlitbu tohto človeka, ktorého zvykneme nazývať latro poenitens, kajúci lotor.

Zastavme sa pri týchto troch Ježišových modlitbách. Prvú vyslovuje hneď po tom, ako bol pribitý na kríž, zatiaľ čo vojaci si delia jeho šaty ako smutnú odmenu za ich prácu. Toto gesto v istom zmysle završuje proces ukrižovania. Sv. Lukáš píše: „Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov, jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. „Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty“ (23,33-34). Prvá modlitba, ktorou sa Ježiš obracia k Otcovi je príhovorom: prosí o odpustenie pre svojich katov. Týmto Ježiš sám dokonáva to, čo učil v reči na hore, keď povedal: „Vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov“ (Lk 6,27) a tým, čo vedia odpúšťať, prisľúbil: „Vaša odmena bude veľká a budete synmi Najvyššieho“ (v. 35). Teraz, na kríži, on sám nie iba odpúšťa svojim vrahom, ale obracia sa priamo k Otcovi a prihovára sa za nich.
Tento Ježišov postoj vidíme „napodobnený“ v pôsobivom rozprávaní o ukameňovaní svätého Štefana, prvého mučeníka. Štefan, tesne pred svojím skonaním, si „kľakol a zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech“. A len čo to povedal, zomrel“ (Sk 7,60). Toto boli jeho posledné slová. Podobnosť medzi Ježišovou a Štefanovou modlitbou o odpustenie je príznačná. Svätý Štefan sa obracia na vzkrieseného Pána a prosí, aby jeho usmrtenie – skutok jasne definovaný výrokom: „tento hriech“ – nebolo započítané jeho vrahom. Ježiš na kríži sa obracia k Otcovi a žiada nie iba odpustenie pre svojich katov, ale ponúka i vysvetlenie toho, čo sa deje. Podľa jeho slov, ľudia, ktorí ho križujú, „nevedia, čo robia“ (Lk 23,34). Pokladá túto nevedomosť – „nevedia, čo robia“ - za dôvod svojej prosby k Otcovi, aby im odpustil, pretože táto nevedomosť zároveň necháva otvorenú cestu k obráteniu, ako to vidíme v slovách, ktoré vysloví stotník po Ježišovej smrti: „Tento človek bol naozaj spravodlivý“ (v.47), bol Božím Synom. Pre všetky časy a pre všetkých ľudí zostane útechou to, že Pán, v súvislosti s tými, ktorí naozaj nevedeli – teda s jeho vrahmi – ako aj s tými, ktorí vedeli a odsúdili ho, používa ich nevedomosť ako dôvod žiadosti o odpustenie v ich prospech – vidí ju ako bránu, ktorá sa môže otvoriť obráteniu (Ježiš z Nazareta, II, 233).
Druhé Ježišovo slovo na kríži, o ktorom nám hovorí sv. Lukáš, je slovo nádeje a je odpoveďou na prosbu jedného z dvoch ukrižovaných spolu s ním. Dobrý lotor v Ježišovej prítomnosti vstúpi do seba a koná pokánie, uvedomuje si, že sa nachádza pred Božím Synom, ktorý zviditeľňuje Tvár Boha, a prosí ho: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (v. 42). Pánova odpoveď ide ponad túto prosbu, keď mu hovorí: „Veru, hovorím ti, dnes budeš som mnou v raji“ (v.43). Ježiš si je vedomý, že priamo vstupuje do spoločenstva s Otcom a otvára tak človeku cestu do Božieho raja. Prostredníctvom tejto odpovede dáva pevnú nádej, že Božia dobrota sa nás môže dotknúť i v poslednom momente života a úprimná modlitba, aj po premárnenom živote, nájde otvorené náručie dobrého Otca, ktorý očakáva návrat syna.
Zastavme sa teraz pri posledných slovách umierajúceho Ježiša. Evanjelista hovorí: „Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly a Ježiš zvolal veľkým hlasom: „Otče, do tvojich rúk, porúčam svojho ducha“. Po tých slovách vydýchol“ (vv.44-46). Niektoré prvky tohto rozprávania sú odlišné od tých, ktoré nachádzame u Marka a Matúša. Marek neopisuje trojhodinovú tmu, kým u Matúša je táto skutočnosť spojená s ďalšími apokalyptickými úkazmi, ako zemetrasenie, otváranie sa hrobov, vstávanie mŕtvych z hrobov (porov. Mt 27,51-53). Tri hodiny tmy u Lukáša majú svoj pôvod v zatmení slnka, ale v tej chvíli sa zároveň roztrhne napoly i chrámová opona. Týmto spôsobom Lukášovo rozprávanie predkladá dve znamenia, v istom zmysle paralelné, nebo a chrám. Nebo stráca svoje svetlo, zem je v tme, kým v chráme, mieste Božej prítomnosti, sa trhá opona, ktorá chráni svätyňu. Ježišova smrť je charakterizovaná ako kozmická a liturgická udalosť; osobitne označuje začiatok nového kultu v chráme, ktorý nie je postavený ľuďmi, pretože ním je Telo ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša, ktoré zhromažďuje ľudí a spája ich vo Sviatosti svojho Tela a svojej Krvi.
Ježišova modlitba v tejto chvíli utrpenia – „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ – je silným zvolaním krajnej a úplnej odovzdanosti Otcovi. Táto modlitba vyjadruje plné vedomie toho, že nie je opustený. Úvodné zvolanie - „Otče“ – nás vracia k prvému vyhláseniu Ježiša ako dvanásťročného chlapca. Vtedy zostal tri dni v Jeruzalemskom chráme, ktorého opona sa teraz roztrhla. A keď mu rodičia dali najavo svoju ustarostenosť, odpovedal im: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49). Toto od začiatku až dokonca úplne podmieňuje Ježišovo cítenie, jeho slová, jeho pôsobenie, jeho jedinečný vzťah s Otcom. Na kríži naplno prežíva túto lásku, tento synovský vzťah s Otcom, ktorý oživuje jeho modlitbu.
Slová, ktoré Ježiš vysloví po zvolaní „Otče“ sú výrokom 31. žalmu: „Do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha“ (Ž 31,6). Tieto slová nie sú iba jednoduchým citátom, zjavujú predovšetkým pevné rozhodnutie: Ježiš sa „dáva“ Otcovi v čine totálneho odovzdania. Tie slová sú modlitbou „zverenia sa“ plného dôvery v Božiu lásku. Ježišova modlitba pred tvárou smrti je dramatická, taká, aká je pre každého človeka, zároveň je preniknutá hlbokým pokojom, ktorý pramení z dôvery v Otca a z rozhodnutia vôle úplne sa mu darovať. V Getsemani, keď Ježiš vstúpil do záverečného boja a do modlitby ešte intenzívnejšej, a bol „vydaný do rúk ľudí“ (Lk 9,44), jeho pot „stekal na zem ako kvapky krvi“ (Lk 22,44). Jeho srdce však bolo úplne poslušné Otcovej vôli, a preto „anjel z neba“ prišiel a posilňoval ho (porov. Lk 22, 42-43). Teraz, v posledných okamihoch, sa Ježiš obracia k Otcovi hovoriac, čie sú v skutočnosti ruky, do ktorých on odovzdáva celé svoje bytie. Pred odchodom do Jeruzalema, Ježiš vyzýval svojich učeníkov: „Dobre počúvajte a zapamätajte si, čo vám poviem: Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí“ (Lk 9,44). Teraz, keď ho už opúšťa život, v modlitbe spečaťuje svoje posledné rozhodnutie: nechal sa vydať „do rúk ľudí“, ale svojho ducha vkladá do rúk svojho Otca; tak – ako potvrdzuje i evanjelista Ján, všetko je dokonané, najvyšší skutok lásky je privedený k svojmu vrcholu, do krajnosti a ešte viac ako do krajnosti.
Drahí bratia a sestry, Ježišove slová na kríži v posledných okamihoch jeho pozemského života prinášajú výzvy i pre našu modlitbu a zároveň ju otvárajú voči pokojnej dôvere a pevnej nádeji. Ježiš, ktorý prosí Otca o odpustenie pre tých, čo ho križujú, nás pozýva k náročnému postoju modliť sa za tých, čo nám ublížili, poškodili, vedieť odpustiť vždy, aby Božie svetlo mohlo ožiariť ich srdcia. Pozýva nás žiť, prostredníctvom našej modlitby, ten istý postoj milosrdenstva a lásky, ktorý má Boh voči nám: „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“, ako denne vyslovujeme v modlitbe „Otče náš“. V tej istej chvíli ako sa Ježiš – v krajnom momente smrti – úplne odovzdáva do Otcových rúk, nám zároveň ohlasuje istotu, že nech sú skúšky akokoľvek tvrdé, problémy náročné, utrpenie ťažké, nikdy nevypadneme z Božích rúk, z tých rúk, čo nás stvorili, podopierajú nás a sprevádzajú na ceste života, lebo sú vedené nekonečnou a vernou láskou.

Preklad: Agnes Jenčíková CJ