Benedikt XVI.: „Ježiš necháva otvorenú cestu k obráteniu“
Vatikán (15. feb. 2012, RV) – Za účasti tisícov pútnikov z celého sveta, medzi
ktorými nechýbali ani slovenskí, sa v Aule Pavla VI. konala Generálna audiencia Benedikta
XVI. Svätý Otec sa v dnešnej katechéze zameral na Ježišove modlitby na kríži:
Drahí
bratia a sestry, v našej škole modlitby som minulú stredu hovoril o Ježišovej modlitbe
na kríži, vzatej z 22 žalmu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“.
Teraz by som chcel pokračovať v meditácii nad Ježišovými modlitbami na kríži vo chvíli
smrti a zastavím sa pri rozprávaní, ktoré sa nachádza v Evanjeliu sv. Lukáša. Evanjelista
nám sprostredkoval tri Ježišove slová na kríži, z ktorých dve – prvé a tretie – sú
prosbami adresovanými priamo Otcovi. Druhé slovo je zasa prisľúbením takzvanému dobrému
lotrovi ukrižovanému s ním, ktorým Ježiš odpovedá na zločincovu žiadosť, keď ho uisťuje:
„Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43). V Lukášovom rozprávaní
sa tak následne prelínajú dve modlitby, ktoré umierajúci Ježiš adresuje Otcovi s vypočutím
prosby, ktorou sa naňho obracia hriešnik, činiaci pokánie. Ježiš vzýva Otca a zároveň
vypočúva modlitbu tohto človeka, ktorého zvykneme nazývať latro poenitens,
kajúci lotor.
Zastavme sa pri týchto troch Ježišových modlitbách. Prvú vyslovuje
hneď po tom, ako bol pribitý na kríž, zatiaľ čo vojaci si delia jeho šaty ako smutnú
odmenu za ich prácu. Toto gesto v istom zmysle završuje proces ukrižovania. Sv. Lukáš
píše: „Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov,
jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.
„Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty“ (23,33-34). Prvá modlitba, ktorou
sa Ježiš obracia k Otcovi je príhovorom: prosí o odpustenie pre svojich katov. Týmto
Ježiš sám dokonáva to, čo učil v reči na hore, keď povedal: „Vám, ktorí ma počúvate,
hovorím: Milujte svojich nepriateľov“ (Lk 6,27) a tým, čo vedia odpúšťať, prisľúbil:
„Vaša odmena bude veľká a budete synmi Najvyššieho“ (v. 35). Teraz,
na kríži, on sám nie iba odpúšťa svojim vrahom, ale obracia sa priamo k Otcovi a prihovára
sa za nich. Tento Ježišov postoj vidíme „napodobnený“ v pôsobivom rozprávaní o
ukameňovaní svätého Štefana, prvého mučeníka. Štefan, tesne pred svojím skonaním,
si „kľakol a zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech“. A len čo
to povedal, zomrel“ (Sk 7,60). Toto boli jeho posledné slová. Podobnosť medzi
Ježišovou a Štefanovou modlitbou o odpustenie je príznačná. Svätý Štefan sa obracia
na vzkrieseného Pána a prosí, aby jeho usmrtenie – skutok jasne definovaný výrokom:
„tento hriech“ – nebolo započítané jeho vrahom. Ježiš na kríži sa obracia k Otcovi
a žiada nie iba odpustenie pre svojich katov, ale ponúka i vysvetlenie toho, čo sa
deje. Podľa jeho slov, ľudia, ktorí ho križujú, „nevedia, čo robia“ (Lk 23,34).
Pokladá túto nevedomosť – „nevedia, čo robia“ - za dôvod svojej prosby k Otcovi, aby
im odpustil, pretože táto nevedomosť zároveň necháva otvorenú cestu k obráteniu, ako
to vidíme v slovách, ktoré vysloví stotník po Ježišovej smrti: „Tento človek bol
naozaj spravodlivý“ (v.47), bol Božím Synom. Pre všetky časy a pre všetkých ľudí
zostane útechou to, že Pán, v súvislosti s tými, ktorí naozaj nevedeli – teda s jeho
vrahmi – ako aj s tými, ktorí vedeli a odsúdili ho, používa ich nevedomosť ako dôvod
žiadosti o odpustenie v ich prospech – vidí ju ako bránu, ktorá sa môže otvoriť obráteniu
(Ježiš z Nazareta, II, 233). Druhé Ježišovo slovo na kríži, o ktorom nám hovorí
sv. Lukáš, je slovo nádeje a je odpoveďou na prosbu jedného z dvoch ukrižovaných spolu
s ním. Dobrý lotor v Ježišovej prítomnosti vstúpi do seba a koná pokánie, uvedomuje
si, že sa nachádza pred Božím Synom, ktorý zviditeľňuje Tvár Boha, a prosí ho: „Ježišu,
spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (v. 42). Pánova odpoveď ide
ponad túto prosbu, keď mu hovorí: „Veru, hovorím ti, dnes budeš som mnou v raji“
(v.43). Ježiš si je vedomý, že priamo vstupuje do spoločenstva s Otcom a otvára tak
človeku cestu do Božieho raja. Prostredníctvom tejto odpovede dáva pevnú nádej, že
Božia dobrota sa nás môže dotknúť i v poslednom momente života a úprimná modlitba,
aj po premárnenom živote, nájde otvorené náručie dobrého Otca, ktorý očakáva návrat
syna. Zastavme sa teraz pri posledných slovách umierajúceho Ježiša. Evanjelista
hovorí: „Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej
hodiny popoludní. Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly a Ježiš zvolal
veľkým hlasom: „Otče, do tvojich rúk, porúčam svojho ducha“. Po tých slovách
vydýchol“ (vv.44-46). Niektoré prvky tohto rozprávania sú odlišné od tých, ktoré
nachádzame u Marka a Matúša. Marek neopisuje trojhodinovú tmu, kým u Matúša je táto
skutočnosť spojená s ďalšími apokalyptickými úkazmi, ako zemetrasenie, otváranie sa
hrobov, vstávanie mŕtvych z hrobov (porov. Mt 27,51-53). Tri hodiny tmy u Lukáša majú
svoj pôvod v zatmení slnka, ale v tej chvíli sa zároveň roztrhne napoly i chrámová
opona. Týmto spôsobom Lukášovo rozprávanie predkladá dve znamenia, v istom zmysle
paralelné, nebo a chrám. Nebo stráca svoje svetlo, zem je v tme, kým v chráme, mieste
Božej prítomnosti, sa trhá opona, ktorá chráni svätyňu. Ježišova smrť je charakterizovaná
ako kozmická a liturgická udalosť; osobitne označuje začiatok nového kultu v chráme,
ktorý nie je postavený ľuďmi, pretože ním je Telo ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša,
ktoré zhromažďuje ľudí a spája ich vo Sviatosti svojho Tela a svojej Krvi. Ježišova
modlitba v tejto chvíli utrpenia – „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho
ducha“ – je silným zvolaním krajnej a úplnej odovzdanosti Otcovi. Táto modlitba
vyjadruje plné vedomie toho, že nie je opustený. Úvodné zvolanie - „Otče“ – nás vracia
k prvému vyhláseniu Ježiša ako dvanásťročného chlapca. Vtedy zostal tri dni v Jeruzalemskom
chráme, ktorého opona sa teraz roztrhla. A keď mu rodičia dali najavo svoju ustarostenosť,
odpovedal im: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho
Otca?“ (Lk 2,49). Toto od začiatku až dokonca úplne podmieňuje Ježišovo cítenie,
jeho slová, jeho pôsobenie, jeho jedinečný vzťah s Otcom. Na kríži naplno prežíva
túto lásku, tento synovský vzťah s Otcom, ktorý oživuje jeho modlitbu. Slová, ktoré
Ježiš vysloví po zvolaní „Otče“ sú výrokom 31. žalmu: „Do tvojich rúk odovzdávam
svojho ducha“ (Ž 31,6). Tieto slová nie sú iba jednoduchým citátom, zjavujú predovšetkým
pevné rozhodnutie: Ježiš sa „dáva“ Otcovi v čine totálneho odovzdania. Tie slová sú
modlitbou „zverenia sa“ plného dôvery v Božiu lásku. Ježišova modlitba pred tvárou
smrti je dramatická, taká, aká je pre každého človeka, zároveň je preniknutá hlbokým
pokojom, ktorý pramení z dôvery v Otca a z rozhodnutia vôle úplne sa mu darovať. V
Getsemani, keď Ježiš vstúpil do záverečného boja a do modlitby ešte intenzívnejšej,
a bol „vydaný do rúk ľudí“ (Lk 9,44), jeho pot „stekal na zem ako kvapky
krvi“ (Lk 22,44). Jeho srdce však bolo úplne poslušné Otcovej vôli, a preto „anjel
z neba“ prišiel a posilňoval ho (porov. Lk 22, 42-43). Teraz, v posledných okamihoch,
sa Ježiš obracia k Otcovi hovoriac, čie sú v skutočnosti ruky, do ktorých on odovzdáva
celé svoje bytie. Pred odchodom do Jeruzalema, Ježiš vyzýval svojich učeníkov: „Dobre
počúvajte a zapamätajte si, čo vám poviem: Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí“
(Lk 9,44). Teraz, keď ho už opúšťa život, v modlitbe spečaťuje svoje posledné rozhodnutie:
nechal sa vydať „do rúk ľudí“, ale svojho ducha vkladá do rúk svojho Otca; tak – ako
potvrdzuje i evanjelista Ján, všetko je dokonané, najvyšší skutok lásky je privedený
k svojmu vrcholu, do krajnosti a ešte viac ako do krajnosti. Drahí bratia a sestry,
Ježišove slová na kríži v posledných okamihoch jeho pozemského života prinášajú výzvy
i pre našu modlitbu a zároveň ju otvárajú voči pokojnej dôvere a pevnej nádeji. Ježiš,
ktorý prosí Otca o odpustenie pre tých, čo ho križujú, nás pozýva k náročnému postoju
modliť sa za tých, čo nám ublížili, poškodili, vedieť odpustiť vždy, aby Božie svetlo
mohlo ožiariť ich srdcia. Pozýva nás žiť, prostredníctvom našej modlitby, ten istý
postoj milosrdenstva a lásky, ktorý má Boh voči nám: „odpusť nám naše viny, ako i
my odpúšťame svojim vinníkom“, ako denne vyslovujeme v modlitbe „Otče náš“. V tej
istej chvíli ako sa Ježiš – v krajnom momente smrti – úplne odovzdáva do Otcových
rúk, nám zároveň ohlasuje istotu, že nech sú skúšky akokoľvek tvrdé, problémy náročné,
utrpenie ťažké, nikdy nevypadneme z Božích rúk, z tých rúk, čo nás stvorili, podopierajú
nás a sprevádzajú na ceste života, lebo sú vedené nekonečnou a vernou láskou.