Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Šiestu nedeľu v Cezročnom období

Pripravil P. Milan Bubák SVD

Český spisovateľ Karel Čapek napísal pred časom román Bílá nemoc. Niektorí možno poznáte toto jeho dielo vo sfilmovanej podobe. Román má dvoch hlavných hrdinov. Na jednej strane tu je demagóg Maršál, ktorý vie presvedčivo podávať svoje myšlienky. Vystupuje pred ľudí, reční im. Dav si získa. Dostane neobmedzenú moc a stane sa z neho diktátor. Jeho myšlienky sú však veľmi zlé. Je posadnutý vojnou. Reční za vojnu. Ľudia mu veria. Postupne si ich získava čím ďalej, tým viacej. Jeho mítingy to je horúci kotol.
Na druhej strane sú tu však aj jeho odporcovia. Tým hlavným je lekár Galén. Tento sa celý život zaoberá vynájdením lieku proti malomocenstvu. Nesúhlasí z diktátorom a demagógom Maršálom. Je silne za mier. Svoj názor prezentuje neskrývane, za čo si vyslúži Maršálovo nepriateľstvo. Galénovi sa po dlhej výskumnej práci nakoniec liek proti malomocenstvu podarí vynájsť.
Jedného dňa sa odohrala nevšedná udalosť. Demagóg Maršál znova ako obvykle reční na vyvýšenom mieste pred zhromaždeným a skandujúcim davom. A ako obyčajne silne gestikuluje a búcha sa do pŕs. No zrazu, čo nezbadá: búcha sa síce do pŕs, no nič necíti. Búcha znova a znova, už nie ako gesto pred davom, ale skorej na to, aby si overil, či sa náhodou nemýli... A nemýlil sa. Jeho hruď bola necitlivá. Odíde do zákulisia, vonku skandujúci dav, vo vnútri on so silnou predtuchou. Dá si zavolať svojho osobného lekára a ten zistí, že sa u neho začína malomocenstvo.
Vtom si spomenie na svojho odporcu – na lekára Galena, ktorý objavil liek proti malomocenstvu. Dá si ho aj napriek osobným nesympatiám zavolať – aj s liekom. Lekár Galén uposlúchne, no pod podmienkou, že Maršál namiesto vojny začne propagovať mier. Maršál – keďže je v úzkych – súhlasí. Nato lekár Galen zoberie fľaštičku s liekom a dá sa na cestu. No keď sa prediera cez dav, ktorý skanduje na slávu vojne, začne kričať: Nie, nie! Nie vojna, ale mier! Toto dav neznesie, pustí sa do neho a zašliape ho k smrti.
Dielo bolo napísané r. 1937 a vieme, kam ním Čapek mieril. A dnes vieme, že mal pravdu. Hitler skončil vo vojnovom šialenstve, lebo ubíjal v sebe na počiatku citlivý hlas svedomia, a jeho nasledovníci tak isto. Čapkovo dielo je tak podobenstvom o zrode, vývoji a dôsledkoch hriechu.
Evanjelium nasledujúcej nedele je, milí priatelia o hriechu. Nie síce priamo, priamo je o malomocenstve, no nepriamo je o hriechu. Malomocenstvo a hriech majú totiž rovnaké črty. Pozrime sa na ne. Malomocenstvo bolo v Ježišovej dobe jednou z najzákernejších a najobávanejších chorôb. Spôsoboval ho bacil podobný tuberkulóznemu a začínal sa obyčajnou bielou škvrnou. Táto škvrna bola na začiatku úplne necitlivá. Potom v ďalšom štádiu sa zväčšovala a rozširovala aj na iné miesta tela a postupne sa začala meniť na vredy. V dôsledku nich začali malomocným odpadávať uši, nos, prsty, časti svalov. Človek takto začal zaživa hniť. Keďže to bola choroba na pohľad nepríjemná, zapáchajúca a nákazlivá, postihnutí museli ešte pred tým, než to celkom u nich prepuklo z ľudskej spoločnosti odísť. Museli zanechať svoje rodiny a museli sa zdržiavať na zvláštnych miestach na to určených. Malomocný človek bol takto človekom úplne odpísaným. Keď sa priblížil náhodou k ľudskému príbytku, musel zvoniť a kričať: „Nečistý, nečistý som!“
U hriechu je priebeh ten istý. Človek s ním koketuje, začne podceňovať malé pády. Ak sa včas nezastaví, začne znecitlivievať. Človek prestane cítiť zlo, výčitky a vinu. Postupne, ak to pokračuje ďalej, začne hniť a zapáchať. Toto je čas, kedy malomocný odchádza aj od spoločenstva ľudí. Vyčleňuje sa z nich, prestáva medzi nich patriť, sťahuje sa do geta.
Uveďme si niekoľko príkladov. Človek v postavení: politik, podnikateľ, cirkevný predstavený. Dostávať sa hore, alebo začať mať vplyv znamená, že budem vystavený pozorovaniu, hodnoteniu a kritike. Niektoré kritiky sú jedovaté a zlomyseľné. Niektoré sú však dobré. Človek, ktorý sa uzavrie pre kritiku, začína strácať kontrolný systém a získa tzv. hrošiu kožu. Mnohí tí, ktorí sú hore túto hrošiu kožu vskutku majú. Nič nimi už nepohne a nič ich nepresvedčí. Cítia sa bohorovnými. Priebeh takéhoto stavu je presne ten istý, ako priebeh malomocenstva: najprv necitlivosť na malom mieste, táto sa šíri, až prerastie do hniloby.
Ďalší príklad: človek – obeť závislosti (to je jedno akej: alkohol, drogy, sex, hráčstvo, práca, vzťahy...) Na začiatku je to málo, neskôr sa tolerancia zvyšuje a človek prestáva vnímať výčitky okolia. Stav človeka prepadnutého závislosti napríklad alkoholu je odpudzujúci. Akosi automaticky sa vylučuje zo spoločenstva ľudí triezvych a vyhľadáva len geto svojich „priateľov z mokrej štvrte“.
Za zmienku stojí jedna zaujímavosť. Veriaceho človeka hriech vylučuje z eucharistie. Človek v ťažkom hriechu nemôže ísť k eucharistii. Takto hriech vlastne vylučuje človeka zo spoločenstva veriacich. Je tomu tak preto, lebo spoločenstvo veriacich je vytvárané eucharistiou. Tí, čo nechodia k eucharistii v skutočnosti netvoria spoločenstvo veriacich. Na prijímanie nemôže ísť človek, ktorý nie je ešte naplno členom spoločenstva veriacich, alebo ten, kto žije v ťažkom hriechu. Hriech je akousi automatickou exkomunikáciou. Účasť na prijímaní sa po latinsky povie communio. Lenže communio je aj spoločenstvo. Exkomunikácia je vylúčenie aj z eucharistie aj zo spoločenstva. Človek v ťažkom hriešnom vnútornom stave je vlastne automaticky mimo spoločenstva nielen s inými a s Bohom, ale aj so sebou samým. Je mimo. Je vyhnancom. No aj napriek tomu je členom iného spoločenstva: spoločenstva rovnako postihnutých – malomocných.
Uzdravenie ale stále jestvuje. Má ten istý priebeh, ako uzdravenie malomocného z evanjelia. Je k nemu však nutné, aby „malomocný“ oň stál a uvedomoval si svoj stav; presne tak, ako malomocný z evanjelia. Uzdravenie potom prebieha nie naraz, ale v etapách. Najprv si malomocný uvedomil, že uzdravenie mu môže dať jedine Ježiš. Nikto iný. Šiel teda za ním, vyhľadal ho a poprosil ho, pokorným spôsobom, o uzdravenie. Ježiš ho uzdravil, ale nedovolil mu ešte vstúpiť do spoločenstva, do dediny, do rodiny, medzi svojich blízkych. Najprv sa musel ísť predstaviť kňazom, priniesť obetu za svoje očistenie a dostať verejné prehlásenie, že je to s ním naozaj už v poriadku. Toto nám katolíkom akosi hovorí za spoveď. Hoci naše hriechy odpúšťa Ježiš cez našu dokonalú ľútosť, predsa vážne stavy na to, aby sme sa mohli zaradiť do plného spoločenstva Cirkvi a mať prístup k eucharistii, potrebujeme prehlásenie autority, že sme v poriadku. Spoveď nám dá plnú moc zúčastňovať sa na eucharistii a tak znova naplno patriť do spoločenstva tzv. zdravých.
Milí priatelia, nech nám všetkým nedeľné evanjelium dá odvahu pozrieť sa pravdivo na svoj život a na stav, v ktorom sa nachádzame.