Počas sympózia o zneužívaní prehovorila aj jedna z obetí

Vatikán (9. feb. 2012, RV) – Dnes sa na Pápežskej Gregorovej univerzite končí medzinárodné sympózium s názvom Smerom k uzdraveniu a obnove, ktoré sa venovalo otázke sexuálneho zneužívania. Vystúpila na ňom aj jedna z obetí Írka Mary Collinsová, ktorú ako dvanásťročnú zneužíval kňaz. K dôležitosti výsledkov, ktoré by mohlo sympózium priniesť, a to predovšetkým v oblasti ochrany obetí pred zneužívaním a jeho zabráneniu, pre Vatikánsky rozhlas uviedla:
„Samotný fakt, že sa Cirkev rozhodla zorganizovať sympózium tohto druhu je dôležitý! Ako obeť som veľmi kritizovala Cirkev, trpela som rukou mojej vlastnej diecézy, keď som chcela, aby bola osoba, ktorá ma zneužívala, postavená pred spravodlivosť. Ale nemôžeme žiť v minulosti: musíme ísť napred. A najdôležitejšia vec – jediná dôležitá vec – je bezpečnosť detí. Verím, že na sympóziu ako je toto, môžu predstavitelia Cirkvi získať väčšie znalosti a porozumenie, a naučiť sa robiť všetko pre to, aby sa to už viac nestalo, ako aj uplatňovať stratégie, ktoré tomu môžu zabrániť.“

Collinsová si myslí, že práve skutočné činy, ktoré budú nasledovať po konferencii, majú ešte väčšiu hodnotu. „Je evidentné, že otázka zneužívania sa neobmedzuje len na Cirkev: je to v spoločnosti,“ uvádza a dodáva, že práve Cirkev by podľa nej mohla nasmerovať spoločnosť k tomu, ako zabrániť tomuto strašnému zlu, čo by tak predstavovalo „veľký príspevok pri liečení a pomoci ľuďom, ktorí stratili veľa“.
V súvislosti s ochranou detí Collinsová hovorí, že pri fyzickom zneužívaní dochádza predovšetkým k psychickým zraneniam. Obeť začína mať o sebe zlú mienku a vytvára si predstavu o samom sebe, ako o nehodnom človeku: „Ľudia sa pýtajú: ale prečo deti nepovedia, čo sa im stalo? Pretože si myslia, že sú to práve ony, ktoré urobili niečo zlé, preto o tom nemôžu hovoriť.“
Obeť uviedla, že jej samotnej trvalo tridsať rokov, kým dokázala o všetkom prehovoriť. Podľa nej je preto nevyhnutné, aby sa deťom poskytla okamžitá pomoc, možnosť hovoriť, navštevovať terapie. Rýchle zasiahnutie by tak mohlo obetiam „zachrániť zvyšok života“.

Hoci Collinsova dokázala zostať katolíčkou a zmieriť sa s Cirkvou, ktorá ju zradila, potvrdzuje, že nejde o ľahkú cestu: „Som odhodlaná spolupracovať s Cirkvou, doma spolupracujem s výborom, ktorý taktiež pracuje na pokynoch na ochranu detí, pracovala som v dublinskej diecéze na zriadení Úradu na ochranu detí... Napriek tomu, je ešte aj dnes pre mňa veľmi ťažké praktizovať svoje náboženstvo. Chcem byť katolíčkou, chcem ostať v Cirkvi, bojujem o to zubami nechtami a chcem sa vyrovnať s touto históriou. Pretože mojou nádejou je, že nakoniec to bude táto moja Cirkev, ktorá to bude schopná napraviť.“

V závere rozhovoru Collinsová poukazuje aj na nedostatok rešpektu a dôvery írskych obyvateľov voči Cirkvi práve z dôvodu predošlých káuz. Dodala, že hoci k zneužívaniu dochádza v celej spoločnosti, zničujúce bolo pre ňu zistenie, že sa ho dopúšťajú aj niektoré osoby vo vnútri Cirkvi. Ako však uvádza: „nestratila som vieru v Boha a v Ježiša: toto sa nezmenilo v žiadnom prípade“. – mf –