Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD k Piatej nedeli v Cezročnom období

Pripravil P. Milan Bubák SVD

Isté misijné sestry odcestovali pred časom z Európy do Afriky, aby tam v srdci jednej veľmi chudobnej oblasti založili nemocnicu. Vybudovali ju, otvorili a liečili. Prichádzalo čoraz viacej pacientov. Každé ráno sa pred ich klinikou vytvoril dlhý rad čakajúcich. Ten, kto sa na činnosť sestier pozeral zvonka, mohol mať dojem, že všetko to ide veľmi dobre, že ich činnosť je vskutku dobrá a úspešná. Sestry však mali iný dojem: stále viac sa zamestnávali myšlienkou, či to, čo robia, je naozaj správna vec. Prípady, ktorých mali najviac boli deti s hnačkou. Matky ich k nim prinášali takmer mŕtve od dehydratácie, sestry im však boli schopné pomôcť takmer okamžite a ich stav dať do poriadku. No nielen na deťoch, ale i na dospelých si sestry všimli jeden fenomén: často tí istí ľudia prichádzajú k nim opakovane s tými istými problémami.
Sestry začali o tomto probléme medzi sebou diskutovať a rozhodli sa, že by mali urobiť niečo pre to, aby ľudia neupadali stále znova do tých istých chorôb. Po hlbšej analýze situácie prišli k uzáveru, že problémom sú znečistená voda a slabá hygiena. A pokiaľ svoju činnosť nezamerajú práve na tieto dve veci, budú sa so svojimi pacientmi nachádzať v začarovanom kruhu. Po tejto úvahe preusporiadali svoje priority: na prvom mieste nebolo liečenie chorôb, ale osveta, ktorou by ľudí viedli k ochote zmeniť celý svoj životný štýl, pretože práve on im spôsoboval choroby.
Zdá sa, že podobné chápanie ľudských problémov mal aj Ježiš. Evanjelium nasledujúcej nedele nám, milí priatelia, prestavuje jednu z veľmi častých reakcií Ježiša na svoje dielo a na to, ako toto jeho dielo chápali ľudia.
Ježiš začína svoju verejnú činnosť. Sme na začiatku Markovho evanjelia. Prichádza do domu svokry apoštola Petra v Kafarnaume. Bolo to v sobotu ráno, v deň, ktorý Židia pokladali za sviatočný deň a teda bol to deň bez práce. Ráno, ako sme počuli, šiel Ježiš do synagógy a potom sa odobral aj s niekoľkými zo svojich apoštolov do domu Petra a Ondreja. Zrejme sa chceli občerstviť a naraňajkovať sa. Lenže pani domu nebola zdravá a tak ju Ježiš uzdravil, aby im mohla poslúžiť. Stalo sa a oni strávili v rozhovore spolu celý deň. Nič iné ani nemohli robiť, pretože bola sobota. Keď sa ale skončila, lebo po západe slnka už začal nový deň, začal ruch. Za Ježišom, do Šimonovho a Ondrejovho domu, začali prinášať chorých a utrápených ľudí, aby ich Ježiš uzdravil. Možno, že zvesť o uzdravení Petrovej svokry sa od rána rozšírila závratnou rýchlosťou medzi ľudí, a tak chceli jeho prítomnosť medzi sebou využiť. Ježiš to urobil rád. Mal však obavu. Nebolo mu príjemné, že dav sa nahrnul v takom veľkom počte. Nie preto, že by nebol chcel pomôcť všetkým. Ale preto, lebo sa bál, že jeho uzdravovanie si budú ľudia zle vysvetľovať. To bolo naozaj reálne nebezpečenstvo, ako sa to ukázalo aj neskôr, napríklad, keď rozmnožil chleby a nasýtil veľké množstvo ľudí a ľudia ho chceli za to urobiť svojim kráľom. Bolo tu nebezpečenstvo, že ľudia si urobia z neho zázračného uzdravovateľa, či zázračného uspokojovateľa ich denných potrieb. Preto zakázal dokonca aj zlým duchom, aby o ňom hovorili. Jednoducho si to neželal v tej podobe, v akej ho ľudia chápali.
Ktovie, ako dnes zaspával. Možno s pocitom radosti, že pomohol mnohým. Ale určite aj s pocitom ťažoby, že ľudia ho možno celkom nepochopili. Žiadali od neho, aby robil to, čo on robiť nechcel. Stalo sa vám to možno niekedy tiež. Robili ste veci, ktoré boli síce dobré, no vy ste ich robiť nechceli. Cítili ste, že o tom vaša činnosť nie je. Nie, že by ste ich nevedeli robiť. Vedeli, ba dokonca veľmi dobre. No vaša činnosť bola o inom. Bolo tam potrebné vzdialiť sa do ústrania a modliť sa za rozlišovanie.
Ježiš tak urobil. Počuli sme, ako ráno zavčasu vstal a šiel sa modliť. Bola to chvíľa, ktorú strávil sám pred svojím Otcom, a v ktorej sa pred jeho tvárou snažil rozpoznať, čo je jeho pravé poslanie. Vykonal si tu teda to, čo neskoršia kresťanská tradícia nazvala termínom duchovné rozlišovanie. Ježiš sa snažil rozpoznať, čo od neho chce Boh. Nerozpoznával medzi dobrom a zlom. Rozpoznával medzi dobrom a dobrom: mal ostať uzdravovať? Alebo mal ísť inde a venovať sa hlavne kázaniu? A Ježiš to v modlitbe naozaj aj rozpoznal. Ráno sa rozhodol v uzdravovaní nepokračovať. Rozhodol sa ísť ďalej, aj na iné miesta. Nie však, aby uzdravoval, ale aby kázal. Pre neho hlavné nebolo uzdravovanie, ale kázanie. Kliniku síce nezavrel, uzdravoval, ale nebola to jeho priorita. Jeho prioritou bolo kázanie.
Prečo? Lebo v kázaní ohlasoval Ježiš ľuďom Božie kráľovstvo. Tam im vysvetľoval, v čom sú korene ich zla. Choroba a iné neduhy sú výsledkom zla a hriechu. To je, ako v prípade vyššie spomínaných sestier: bolo treba objaviť príčinu ich chorôb, do ktorých často upadali. Buď tam išlo o zlo jednotlivcov alebo dokonca o zlo spoločenské a kolektívne. Svet potreboval byť vedený k uzdraveniu z hriechu. Životný štýl, ktorý svet a ľudia viedli, nebol dobrý. Obsahom jeho kázní bolo Božie kráľovstvo, ktoré spočívalo na tzv. „šalom“-e; t.j. na pocite všeobecného blaha, pohody, pokoja a radosti. Božie kráľovstvo bolo tam, kde bol vykorenený hriech. Božie kráľovstvo spôsobuje, že ľudia neupadajú do istých foriem zla: napríklad rozbitých vzťahov, hrubozrnného egoizmu, bezohľadnosti, závislostí, ba dokonca ani do chorôb. Mnoho chorôb je výsledkom osobného, spoločenského, či tzv. štrukturálneho zla. Všetky choroby sú výsledkom pôvodného (dedičného) hriechu, ktorý Ježiš prišiel tiež (vlastne hlavne) uzdraviť.
Toto mnohí z jeho poslucháčov nepochopili. A nechápu to mnohí ani v súčasnosti. Aj dnes sa stane, že niekto v mene Božom vykonáva službu uzdravovania. Ale táto služba je daná Cirkvi len pre jeden cieľ, aby uzdraveného, ale aj iných viedla k uvedeniu Božieho kráľovstva do ich života. Ak nevedie, potom nie je úplná a potom ju je zbytočné konať.
Najdôležitejšie presvedčenie, ktorému nás učí aj dnešné Božie slovo je: že hlavné pre nás život nie je ani uzdravovanie, ani zázračné sýtenie, ani kriesenie. Všetci tí, ktorých Ježiš uzdravil, nasýtil či vzkriesil znova ochoreli, vyhladli i zomreli. Človek predsa musí na niečo zomrieť. No hlavné je to, aby nám Ježiš ukázal, že aj napriek tomu, že sme chorí či hladní, je možné žiť kvalitný život. A presne o toto išlo v kázniach Ježišovi: poskytovať ľuďom inšpiráciu pre urobenie vážnych zmien v ich živote, ktorý nebol dobrý, poskytnúť im povzbudenie, posilu pre život, ktorý sa im často zdal neznesiteľný, a dať im nádej, ktorá by im pomohla nasmerovať ich pohľad poza horizont časnosti, na večnosť. Najdôležitejšie pre veriaceho človeka je teda Ježišovo, Božie Slovo.
Želám nám, vážení priatelia, aby sme sa stali lačnými po Ježišovom Slove, ktoré má silu nás uzdraviť celistvo.