Posolstvo Svätého Otca k 46. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov
s témou Ticho a slovo: cesta evanjelizácie
Drahí bratia a sestry,
v súvislosti s blížiacim sa Svetovým dňom spoločenských
komunikačných prostriedkov 2012, by som sa chcel s vami podeliť s niekoľkými myšlienkami
o aspekte ľudského procesu komunikácie, na ktorý sa občas zabúda, hoci je veľmi dôležitý,
a ktorý, ako sa zdá, je zvlášť dnes potrebné pripomenúť si. Ide o vzťah medzi tichom
a slovom: dva výrazy komunikácie, ktoré sa musia vyvážiť, nasledovať a dopĺňať sa
pre nadobudnutie skutočného dialógu a hlbokej blízkosti medzi ľuďmi. Keď sa slovo
a ticho vzájomne vylučujú, komunikácia sa zhoršuje alebo vytvára isté omráčenie, alebo
vytvára atmosféru chladu, naopak, v skutočnosti, keď sa vzájomne dopĺňajú, komunikácia
získava hodnotu a význam.
Ticho je neoddeliteľnou súčasťou komunikácie, a bez
neho neexistujú slová bohaté na obsah. V tichu počúvame a spoznávame seba samých,
rodí a prehlbuje sa myšlienka, chápeme s väčšou jasnosťou to, čo chceme povedať a
to, čo očakávame od iných, rozhodujeme sa, ako sa vyjadriť. Mlčanie dovoľuje inej
osobe hovoriť, vyjadriť seba samú, a nám neostať naviazanými, bez možnosti konfrontácie,
len na naše slová a naše predstavy. Tak sa otvára priestor pre vzájomné počúvanie
sa a ľudský vzťah sa môže stať plnším. V tichu sa napríklad zachytávajú autentickejšie
momenty komunikácie medzi tými, ktorí sa milujú: gesto, výraz tváre a tela, ktoré
sú prejavom osobnosti. V tichu hovorí radosť, starosti, utrpenie, ktoré práve v ňom
nachádzajú zvlášť intenzívnu formu vyjadrenia. Teda z mlčania pramení ešte väčšia
potreba komunikácie, ktorá vyžaduje citlivosť a takú schopnosť načúvať, ktorá často
zjavuje veľkosť a povahu jednotlivých vzťahov. Tam, kde sú správy a informácie v hojnosti,
sa ticho stáva podstatné pre rozlíšenie toho, čo je dôležité od toho, čo je bezpredmetné
alebo vedľajšie. Hlboká reflexia nám pomáha objaviť vzťah medzi udalosťami, ktoré
sa na prvý pohľad zdajú nesúvisiace, posúdiť, analyzovať správy; a to spôsobuje, že
sa môžeme podeliť o uvážené a náležité názory, urobiť živým zdieľané poznanie. Preto
je potrebné vytvoriť priaznivé prostredie, akýsi druh „ekosystému“, ktorý by vedel
vyvážiť ticho, slová, obrazy a zvuky.
Veľká časť súčasnej dynamickej komunikácie
je zameraná na hľadanie odpovedí na otázky. Vyhľadávače a sociálne siete sú východiskovým
bodom komunikácie pre mnohé osoby, ktoré hľadajú rady, odporúčania, informácie, odpovede.
V súčasnosti, sa internet stáva vždy viac a viac miestom otázok a odpovedí; ba dokonca,
súčasný človek je často bombardovaný odpoveďami na tie otázky, ktoré si ani nikdy
nekládol a potrebami, ktoré nikdy nemal. Ticho je cenné pre ochránenie potreby rozlišovať
medzi mnohými podnetmi a mnohými odpoveďami, ktoré dostávame, práve pre rozpoznanie
a zameranie sa na otázky naozaj dôležité. V spletitom a pestrofarebnom svete komunikácie
však vyniká pozornosť mnohých ku konečnej otázke ľudskej existencie: Kto som? Čo môžem
vedieť? Čo mám robiť? V čo môžem dúfať? Je dôležité prijať ľudí, ktorí formulujú tieto
otázky, otvárajúc možnosť hlbokému dialógu, prostredníctvom reči, konfrontáciou, ale
tiež prijímať výzvu k zamysleniu sa a tichu, ktoré môžu byť niekedy výrečnejšie ako
unáhlená odpoveď, a ktoré dovoľujú tomu, komu sa otázky kladú, hlbšie vstúpiť do
seba samého a otvoriť sa tej ceste odpovede, ktorú Boh zapísal do srdca človeka.
Tento
nečakaný príliv otázok odhaľuje v podstate nepokoj ľudskej bytosti vždy pri hľadaní
pravdy, malej alebo veľkej, ktoré dávajú zmysel a nádej existencii. Človek sa nemôže
uspokojiť s jednoduchou a tolerantnou výmenou skeptických názorov a životných skúseností:
všetci sme tvorcovia pravdy a zdieľame túto hlbokú dychtivosť, a to najmä v našej
dobe, v ktorej „keď si ľudia vymieňajú informácie, už tým informujú o sebe samých,
o svojom pohľade na svet, o svojich nádejach i ideáloch“ (Posolstvo k Svetovému
dňu spoločenských komunikačných prostriedkov 2011).
Je potrebné zvážiť so záujmom
rôzne formy internetových stránok, aplikácií a sociálnych sietí, ktoré môžu pomôcť
modernému človekovi prežívať momenty reflexie a skutočnej otázky, ale tiež nachádzať
priestor ticha, príležitosti na modlitbu, meditáciu alebo zdieľanie Božieho slova.
V krátkych správach, často nie dlhších ako biblický verš, sa môžu vyjadriť hlboké
myšlienky, ak nezabúdame pestovať svoje vlastné vnútro. Netreba sa čudovať, ak v rôznych
náboženských tradíciách, sú samota a ticho privilegovanými miestami na pomoc osobám
nájsť seba samých, a tej pravdy, ktorá dáva zmysel všetkému. Boh v biblickom zjavení
hovorí aj bez slov: „Ako ukazuje Kristov kríž, Boh hovorí aj skrze jeho
mlčanie. Božie mlčanie, skúsenosť vzdialenosti Všemohúceho a
Otca je rozhodujúcou udalosťou na pozemskej púti Božieho Syna, vteleného Slova
(...) Božie mlčanie rozširuje svoje predošlé slová. V týchto ponurých
chvíľach On hovorí o tajomstve jeho mlčania“ (Apoštolská exhortácia Verbum
Domini, 30. september 2010, 21). V tichosti kríža hovorí zhovorčivosť Božej lásky
prežívanej až do úplného darovania sa. Po Kristovej smrti, zem zatíchla a na Bielu
sobotu, keď „kráľ spí a Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov“
(cit. Posvätné čítanie na Bielu sobotu), zaznieva hlas Boha plný lásky k ľudstvu.
Ak
sa Boh prihovára človeku aj v tichu, rovnako aj človek objaví v tichu možnosť hovoriť
s Bohom a o Bohu. „Potrebujeme to ticho, ktoré sa stáva kontempláciou, ktoré nás nechá
vstúpiť do mlčania Boha a tak prísť k bodu, kde sa rodí Slovo, Slovo vykúpenia“ (Homília,
svätá omša s členmi Medzinárodnej teologickej komisie, 6. október 2006). Ak hovoríme
o Božej veľkosti, náš jazyk sa zdá byť stále nedostatočný a otvára sa tak priestor
na tichú kontempláciu. Z tohto uvažovania pramení v celej svojej sile naliehavosť
misie, potreba „oznámiť to, čo sme videli a počuli“, aby všetci mali spoločenstvo
s Bohom (porov. 1 Jn 1;3). Tiché rozjímanie nás ponára do zdroja Lásky, ktorá nás
vedie k nášmu blížnemu, aby sme cítili jeho bolesť a ponúkli Kristovo svetlo, jeho
posolstvo života, jeho dokonalý dar lásky, ktorá spasí.
Z tichého rozjímania
potom ešte viac vyviera to večné Slovo skrze ktoré vznikol svet a zachytáva ten plán
spásy, ktorý Boh uskutočňuje prostredníctvom slov a gest v celých dejinách ľudstva.
Ako pripomína Druhý vatikánsky koncil, Božie zjavenie sa realizuje so „skutkami
a slovami dôverne spojenými tak, že diela uskutočnené Bohom v dejinách spásy,
prejavujú a posilňujú učenie a významnú skutočnosť slova, zatiaľ čo slová hlásajú
skutky a objasňujú tajomstvo v nich obsiahnuté“ (Dei Verbum, 2). A tento
plán spásy vrcholí v osobe Ježiša Nazaretského, sprostredkovateľa a plnosť celého
Zjavenia. On nám umožnil spoznať pravú tvár Boha Otca a so svojim Krížom a Zmŕtvychvstaním
nás vyviedol z hriechu a smrti k slobode Božích detí. Základná otázka o zmysle človeka
spočíva v tajomstve Krista, odpovedi schopnej dať pokoj nepokojnému ľudskému srdcu.
Z toho tajomstva vzišlo poslanie Cirkvi, a toto Tajomstvo povzbudzuje kresťanov stať
sa ohlasovateľmi nádeje a spásy, svedkami tej lásky, ktorá podporuje ľudskú dôstojnosť
a buduje spravodlivosť a pokoj.
Slovo a ticho. Naučiť sa komunikácii znamená
naučiť sa počúvať, premýšľať, ako aj hovoriť, a to je obzvlášť dôležité pre uskutočňovateľov
evanjelizácie: ticho a slovo sú spoločne zásadnými elementmi a integrálnou súčasťou
komunikácie Cirkvi, na obnovenie ohlasovania Krista v súčasnom svete. Všetky diela
evanjelizácie, ktoré Cirkev plní prostredníctvom spoločenských komunikačných prostriedkov,
zverujem Márii, ktorá v tichu „načúva a nechá prekvitať Slovo“ (Modlitba za
spoločenstvo mladých Agora v Lorete, 1.-2. september 2007).