Príhovor pápeža Benedikta XVI. k členom Neokatechumenátnej cesty

Vatikán (20. jan. 2012, VR) – „Vaša prítomnosť tu, je viditeľným svedectvom vášho radostného odhodlania žiť vo viere, v spoločenstve s celou Cirkvou a s
nástupcom sv. Petra, a byť odvážnymi ohlasovateľmi evanjelia“ – týmito slovami dnes pápež Benedikt XVI. privítal členov Neokatechumenátnej cesty počas audiencie v Aule Pavla XVI. V úvode pozdravil zakladateľov hnutia, teda Kika Argüella, Carmen Hernandézovú a dona Maria Pezziho, ako aj kňazov, seminaristov, rodiny a ďalších členov hnutia.
Následne Svätý Otec spomenul úsilie členov Cesty, ktorí už niekoľko desaťročí „ohlasujú Vzkriesenie Krista, odpovedajú na jeho slová s veľkorysosťou, často opúšťajú osobné bezpečie a hmotné statky“, ako aj vlastné krajiny, pričom musia mnohokrát čeliť novým situáciám, ktoré nie sú vždy jednoduché:

„Prinášať ľuďom Krista a priviesť ľudí k nemu: to je to, čo vdychuje život každému dielu evanjelizácie. Vy tak konáte prostredníctvom cesty, ktorá napomáha objaviť tomu, kto už bol pokrstený, krásu života vo viere, radosť z bytia kresťanom. ´Nasledovanie Krista´ si žiada osobné dobrodružstvo Jeho hľadania, nasledovania ho, ale vždy si to vyžaduje aj opustiť svoje vlastné sebauzatváranie sa, prelomiť individualizmus, ktorý tak často charakterizuje dnešnú spoločnosť, nahradiť egoizmus spoločenstvom nového človeka v Ježišovi Kristovi. A toto sa deje v hlbokom osobnom vzťahu s Ním, počúvaním jeho slova, prechádzajúc cestou, ktorú nám naznačil; ale deje sa tak aj neoddeliteľne vo viere s jeho Cirkvou, so svätými, v ktorých je možné vždy a znova spoznať skutočnú tvár Kristovej nevesty.“

Takéto angažovanie sa však podľa pápeža Benedikta XVI. nie je jednoduché. Členovia hnutia odchádzajú do oblastí, kde ľudia síce v minulosti poznali Ježiša Krista, ale „vplyvom sekularizmu, ktorý im zatienil zmysel Boha a kresťanských hodnôt, je im viera ľahostajná“. Svätý Otec uviedol, že „Cirkev rozpoznala v Ceste zvláštny dar od Ducha Svätého“, čoho znamením je aj schválenie Štatútu a Katechetického direktória. Zároveň povzbudil hnutie, aby vo svojej cennej práci vždy nachádzalo hlboké spoločenstvo s Apoštolskou stolicou a s cirkevnými pastiermi. Potom sa obrátil na misijné skupiny:

„Drahé rodiny, Cirkev vám ďakuje, potrebuje vás k novej evanjelizácii. Rodina je dôležitá bunka cirkevného spoločenstva, v ktorej sa formujte ľudský a kresťanský život. S veľkou radosťou vidím vaše deti, mnoho detí, ktoré na vás hľadia, drahí rodičia, ako na vzory. Stovka rodín odchádza na dvanásť misií ´ad gentes´. Vyzývam vás, aby ste nemali strach: kto hlása evanjelium, nikdy nie je sám.“

Pápež Benedikt XVI. opätovne pripomenul význam schválenia Katechetického direktória a v tejto súvislosti sa vrátil k myšlienkam Druhého vatikánskeho koncilu o význame liturgického slávenia, ktoré definuje ako „dielo Krista Kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev“ (Sacrosanctum Concilium, 7). Na toto dielo sa však podľa neho nemožno pozerať len z historického hľadiska, ako na Utrpenie, Smrť a Zmŕtvychvstanie, pretože „hoci dosahuje a preniká históriu, navždy ostanú prítomné v srdci Ježiša Krista“. V liturgickej činnosti Cirkvi je tak aktívna prítomnosť Vzkrieseného Krista, ktorý je „prítomný a účinný pre každého z nás - ako Veľkonočné tajomstvo - pre našu spásu [...]“. Dielo Pána Ježiša, ktoré je „skutočným obsahom liturgie“, je rovnako dielom Cirkvi: „keďže je jeho telom“ a je zjednotená s Kristom, ako to povedal sv. Augustín – Christus totus caput et corpus (Celý Kristus, hlava a telo). Každé eucharistické slávenie je tak dielom jediného Krista a jedinej Cirkvi, otvorenej všetkým, ktorí do nej patria. Potom Svätý Otec dodal:

„Slávenie v malom spoločenstve, riadené liturgickými knihami, ktoré sú verne sledované a podrobne schválené v Štatúte cesty, má za úlohu pomôcť tým, ktorí postupujú neokatechumenátnou cestou, vnímať milosť byť zahrnutý do spásonosného mystéria, ktoré umožňuje schopnosť kresťanského svedectva prijať aj radikálnejšie kroky“.

Ako ďalej uviedol Benedikt XVI., počas púte je dôležité neoddeľovať sa od farského spoločenstva, a to práve v eucharistickom slávení, ktoré by malo byť miestom zjednotenia, kde „nás Pán objíma v rôznych stavoch našej duchovnej zrelosti a spája nás chlieb, ktorý z nás robí jedno telo“ (1 Kor 10; 16).
Svätý Otec udelil na záver všetkým prítomným apoštolské požehnanie. – mf –