Komentár Juraja Kotiana: Majú peniaze ešte nejakú hodnotu?

Dnešný komentár pripravil ekonóm Juraj Kotian, podpredseda Klubu ekonomických analytikov a člen Stredoeurópskej podnikateľskej a sociálnej iniciatívy.

V dnešnej dobe prehlbujúcej sa dlhovej krízy, kedy sa nielen európske vlády, ale aj Spojené štáty bezhranične zadlžujú, sa objavujú obavy, aký to bude mať vplyv na hodnotou peňazí. Či stav, kedy centrálne banky požičiavajú vládam a finančnému sektoru viac a viac peňazí za stále nižší a nižší úrok nevyústi v konečnom dôsledku k astronomicky vysokej inflácii, teda rastu cien a znehodnoteniu úspor.
Povedzme si najprv, čo vlastne peniaze sú a ako fungujú. Dnes sa s nimi stretávame ako s kúskom pomaľovaného papieriku väčšinou zobrazujúceho nejakého štátnika alebo osobnosť z dejín. Mince už nie sú vyrobené zo zlata ani striebra. Dokonca peniaze už nie sú kryté ani rezervami zlata ako v minulosti. A dokonca väčšina peňazí, ktoré pulzujú ekonomikou ani nikdy neboli vytlačené, nachádzajú sa len vo forme jednotiek a núl v dátových systémoch. Za nákupy sa platí platobnou kartou, faktúry sa hradia bankovými prevodmi, teda bez použitia hotovosti. Ako je teda možné, že peniaze ktoré nie sú vyrobené zo zlata, nie sú kryté zlatom a dokonca nemusia mať ani formu toho pomaľovaného papierika s množstvom bezpečnostných prvkov, vôbec majú svoju hodnotu?
Hlavným poslaním peňazí je, že sú mernou jednotkou obchodnej výmeny. Aby ľudia nemuseli meniť fyzicky dvadsať sliepok za jednu ovcu a dve prasce za jedného býčka, peniaze určili pomer, v ktorom sa tovary nakupovali a predávali. Peniaze by teoreticky mohli mať akúkoľvek formu, dôležité je však obmedziť, aby nedochádzalo k ich svojvoľnej výrobe.
V histórii ľudstva vždy existovala pohnútka mať viac peňazí, v nádeji, že si človek dopraje bohatší život alebo vyhrabe sa z dlžôb. Keď na panovníkov doliehali zlé časy, neváhali získavať viac peňazí primiešavaním lacnejších kovov do mincí, aby sa ich dalo vyraziť viac. Alebo v minulom storočí, keď v obehu bolo viac peňazí než zodpovedalo rezervám zlata, čo neskôr viedlo k zníženiu hodnoty danej meny a k hyperinflácii. Peniaze si zachovali svoju hlavnú úlohu - stanovovať cenový pomer medzi jednotlivými tovarmi, avšak už sa nestali nástrojom na uchovanie hodnoty. Namiesto v desiatkach sa počítalo v desaťtisícoch. Zarábali ste viac peňazí, ale ich kúpna sila klesla. Došlo k znehodnoteniu úspor. Čo táto skúsenosť znamená pre dnešný svet nekrytých peňazí?
Aj dnes existujú politické snahy o riešenie dlhovej krízy formou väčšieho zaangažovania Európskej centrálnej banky, ktorá môže - obrazne povedané - tlačiť nové peniaze. V skutočnosti by Európska centrálna banka poskytla viac nových peňazí formou lacných úverov tak, aby si vlády mohli požičiavať za nízky úrok aj bez potreby väčšieho šetrenia. Na prvý pohľad veľmi pohodlné, riešenie avšak vzbudzuje obavy z rastu cien a znehodnotenia peňažných úspor. Aj preto veľa nedôverčivých ľudí začalo investovať do zlata.
V súčasnosti je objem nových peňazí dodávaných Európskou centrálnou bankou pomerne nízky na to, aby vzbudil opodstatnené obavy z veľkej inflácie. Práve naopak, najťažšie ekonomické krízy, akou bola napríklad veľká depresia v medzivojnovom období, boli z dôvodu nízkej kúpnej sily obyvateľstva spojené s vysokou nezamestnanosťou, sprevádzané poklesom cien. V Spojených štátoch klesali ceny nehnuteľností aj ceny spotrebného tovaru po dobu až siedmych rokov. Dlhé obdobie poklesu cien, ktoré nazývame aj ako deflácia, je nočnou morou pre všetkých ekonómov. Klesajú podnikové tržby, ako aj príjmy štátneho rozpočtu a pribúda nezamestnaných. Ľudia bez práce živoria, ľudia pracujúci šetria, aby mali z čoho žiť, ak stratia prácu a bohatí ľudia odkladajú nákupy, keďže všetko bude o pár mesiacov lacnejšie. A opäť klesajú tržby, klesajú ceny a pribúda počet ľudí bez práce.
V dnešnej dobe je ťažké povedať, ktorou cestou sa svetové ekonomiky nechajú uniesť. Aj ekonómovia sú rozdelení medzi tých, čo očakávajú vysokú infláciu a tých, čo sa skôr obávajú deflácie, ktorá by mohla vyústiť do ťažkej ekonomickej depresie. Jedni hovoria, že treba mať úspory v zlate a iní, že v dolári alebo švajčiarskom franku. V konečnom dôsledku, aj jedni, aj druhí môžu prerobiť. O tom, do akej miery si peniaze zachovajú svoju kúpnu hodnotu, alebo či zlato bude pre mnohých márna investícia, bude rozhodovať ďalší ekonomický vývoj a v neposlednom rade aj politici. Či budú robiť nátlak na centrálne banky, aby takpovediac tlačili viac peňazí alebo budú reálne šetriť. Najreálnejšie však je, že to bude tak pol na pol.