Benedikt XVI.: Ježišova modlitba je modlitbou Cirkvi
Vatikán (11. jan. 2012, RV) – Benedikt XVI. sa dnes pri Generálnej audiencii,
ktorá sa konala v Aule Pavla VI., vo svojej katechéze zameral na Ježišovu modlitbu,
ktorú predniesol pri Poslednej večeri:
Drahí bratia a sestry,
na našej
ceste rozjímania o Ježišovej modlitbe, zachytenej v evanjeliách, by som sa chcel dnes
zamyslieť nad mimoriadne slávnostným okamihom jeho modlitby počas Poslednej večere. Na
časovom a emotívnom pozadí stolovania, ktorým sa Ježiš lúči so svojimi priateľmi,
vidieť už blízkosť jeho smrti, ktorú on sám pociťuje. Ježiš už dávno predtým začal
hovoriť o svojom umučení, snažiac sa zahrnúť do tejto perspektívy aj svojich učeníkov.
Evanjelium podľa Marka zdôrazňuje, že už od začiatku cesty do Jeruzalema, v dedinkách
vzdialenej Cézarey Filipovej, ich Ježiš začal poúčať: „Syn človeka musí
mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch
dňoch vstane z mŕtvych“ (Mk 8, 31). Okrem toho, práve v dňoch počas ktorých
sa lúčil s učeníkmi, boli dni izraelského ľudu poznačené blížiacou sa Paschou, čiže
spomienkou na vyslobodenie Izraelitov z Egypta. Toto vyslobodenie, zakúsené v minulosti
a zároveň opäť očakávané v prítomnosti i v budúcnosti, ožívalo v rodinnom slávení
Paschy. Posledná večera je vložená do tohto kontextu, avšak s podstatnou zmenou. Ježiš
hľadí na svoje umučenie, smrť a vzkriesenie s tým, že si ich plne uvedomuje. Túži
so svojimi učeníkmi prežiť túto večeru, dávajúc jej však mimoriadny charakter, odlišný
od iných stolovaní; je to jeho Večera, v ktorej dáva čosi úplne nové: seba samého.
Týmto spôsobom Ježiš slávi svoju Paschu, anticipuje svoj kríž a svoje vzkriesenie.
Táto
novosť je zdôraznená chronológiou Poslednej večere v Evanjeliu podľa sv. Jána, ktorý
ju neopisuje ako Poslednú večeru, práve preto, že Ježiš chce ustanoviť čosi úplne
nové, sláviť svoju Paschu. Samozrejme, s ohľadom na udalosť Exodu. Podľa Jána zomrel
Ježiš na kríži práve vo chvíli, keď boli v jeruzalemskom chráme zabíjané veľkonočné
baránky.
Čo bolo podstatou tejto večere? Bolo tu gesto lámania chleba, jeho
rozdávania učeníkom, podelenie sa o kalich s vínom, ďalej slová, ktoré tieto gestá
sprevádzali a celkový kontext modlitby, v ktorej sa udiali: je to ustanovenie Eucharistie,
je to veľká modlitba Ježiša a Cirkvi. Pozrime sa bližšie na tento okamih.
Novozákonné
tradície o ustanovení Eucharistie (porov. 1 Kor 11,23-25; Lk 22, 14-20; Mk 14,22-25;
Mt 26,26-29), keď hovoria o modlitbe, ktorá sprevádza gestá a Ježišove slová nad chlebom
a vínom, používajú dve paralelné a komplementárne slovesá. Pavol a Lukáš hovoria o
Eucharistii – teda vzdávaní vďaky: „Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal
ho a dával im“, hovorí sv. Lukáš (22,19). Marek a Matúš naopak zdôrazňujú aspekt
požehnania – dobrorečenia (eulogia): „Keď jedli, vzal chlieb a dobrorečil,
lámal ho a dával im“ (Mk 14,22). Obidva grécke termíny eucaristeìn a eulogeìn
sú odvolaním na hebrejské berakha, čiže veľkú modlitbu vzdávania vďaky
a dobrorečenia, ktorou sa v židovskej tradícii začínajú významné stolovania. Tieto
dve odlišné grécke slová poukazujú na dve komplementárne smerovania obsiahnuté v tejto
modlitbe. Berakha je predovšetkým vzdávanie vďaky a chvály, vystupujúce k Bohu
za prijaté dobrodenia: pri Ježišovej Poslednej večeri ide o chlieb – pripravený z
obilia, ktorému Boh dá vyklíčiť a vyrásť zo zeme, a víno – plod viniča. Táto modlitba
chvály a vzdávania vďaky, ktorá vystupuje k Bohu, sa naspäť vracia ako požehnanie
zostupujúce od Boha na tieto dary a obohacuje ich. Vzdávanie vďaky a chvály Bohu sa
tak stáva požehnaním a obeta odovzdaná Bohu sa vráti človeku požehnaná od Všemohúceho.
Slová ustanovenia Eucharistie sú teda umiestnené v tomto kontexte modlitby; v nej
sa chvála a požehnanie berakha stávajú požehnaním a premenením chleba a vína
na Ježišovo telo a krv.
Ešte pred samotnými slovami ustanovenia sú gestá: lámanie
chleba a podávanie vína. Ten, kto láme chlieb a podáva kalich, je hlavou rodiny, ktorá
prijíma príbuzných k svojmu stolu. Tieto gestá sú aj gestami pohostinnosti, prijatia
cudzinca, ktorý nie je členom rodiny, k spoločnému stolovaniu. Tieto gestá počas večere,
ktorou sa Ježiš lúči so svojimi najbližšími, dostávajú úplne novú hĺbku: On dáva viditeľný
znak prijatia k stolu, na ktorom sa dáva Boh. Ježiš v chlebe a víne ponúka a odovzdáva
seba samého.
Ako sa toto všetko môže udiať? Ako mohol Ježiš v tej chvíli darovať
seba samého? Ježiš vedel, že už o chvíľku ho pripravia o život skrze smrť na kríži,
čo bol trest smrti pre otrokov; smrť, ktorú Cicero definoval ako mors turpissima
crucis. Darom chleba a vína, ktoré obetuje počas Poslednej večere, Ježiš anticipuje
svoju smrť a svoje vzkriesenie realizujúc tak to, čo povedal v podobenstve o Dobrom
pastierovi: „Dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam
sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal
od môjho Otca“ (Jn 10, 17-18). On tak vopred anticipuje odovzdanie svojho života
a týmto spôsobom pretvára svoju násilnú smrť na slobodný akt darovania seba samého
za druhých a druhým. Pretrpené násilie sa mení na aktívnu, slobodnú a vykupiteľskú
obetu.
V modlitbe začatej podľa rituálnych spôsobov biblickej tradície Ježiš
opäť ukazuje svoju identitu a rozhodnutie zrealizovať až do konca svoje poslanie úplnej
lásky, obety v poslušnosti voči Otcovej vôli. Hlboká jedinečnosť darovania seba samého
najbližším skrze eucharistickú pamiatku je vrcholom modlitby, ktorá poznačuje rozlúčkovú
večeru s učeníkmi. Kontemplujúc Ježišove gestá a slová tej noci jasne vidíme, že intímny
a neustály vzťah s Otcom je miestom, v ktorom Ježiš uskutočňuje odovzdanie Sviatosti
lásky – „Sacramentum caritatis“ – svojim učeníkom a každému z nás. Dvakrát
zaznejú vo večeradle slová: „Toto robte na moju pamiatku“ (1 Kor 11, 24.25).
Darovaním seba samého Ježiš slávi svoju Paschu, práve tým, že sa stáva pravým baránkom,
ktorý završuje celý starý kult. Preto sv. Pavol kresťanom v Korinte tvrdí: „Kristus,
náš veľkonočný baránok, bol obetovaný. Preto slávme sviatky... s nekvaseným chlebom
čistoty a pravdy“ (1 Kor 5,7-8).
Evanjelista Lukáš zaznamenal ešte aj
ďalší cenný prvok z udalostí Poslednej večere, ktorý nám umožňuje vidieť dojímavú
hĺbku Ježišovej modlitby za svojich učeníkov počas tej noci, pozornosti voči každému.
Vychádzajúc z modlitby vzdávania vďaky a požehnania, keď sa Ježiš dostáva až k eucharistickej
obeti, darovaniu seba samého a – zatiaľ čo odovzdáva túto rozhodujúcu sviatostnú skutočnosť
– obracia sa k Petrovi a ku koncu večere mu hovorí: „Šimon, Šimon, hľa, satan si
vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla
tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lk 22,31-32).
Ježišova modlitba – keď sa blíži skúška aj pre jeho učeníkov – podopiera ich slabosť,
ich ťažkopádnosť pochopiť, že Božia cesta prechádza cez Veľkonočné mystérium smrti
a vzkriesenia anticipované v obeti chleba a vína. Eucharistia je pokrm pútnikov; stáva
sa posilou pre toho, kto je unavený, zmorený a dezorientovaný. Ježiš sa modlí predovšetkým
za Petra, aby – po tom, ako sa obráti – utvrdzoval bratov vo viere. Evanjelista Lukáš
pripomína, že to bol práve Ježišov pohľad, ktorý – v okamihu trojitého zapretia –
mu dal silu vrátiť sa na cestu k nemu: „Vtom, kým ešte Peter hovoril, zaspieval
kohút. Vtedy sa Pán obrátil a pozrel sa na Petra a Peter sa rozpamätal na Pánovo slovo“
(Lk 22,60-61).
Drahí bratia a sestry, účasťou na Eucharistii prežívame mimoriadnym
spôsobom modlitbu, ktorú sa Ježiš modlil a neustále modlí za každého, aby zlo, s ktorým
sa my všetci v živote stretávame, nezvíťazilo a aby v nás účinkovala pretvárajúca
sila Kristovej smrti a vzkriesenia. Cirkev v Eucharistii odpovedá na Ježišov príkaz:
„Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22,19; porov. 1 Kor 11, 24-26); opakuje modlitbu
vzdávania vďaky a dobrorečenia a spolu s ňou slová transubstanciácie chleba a vína
na Pánovo telo a krv. Naše Eucharistie sú vtiahnutím nás do tohto okamihu modlitby
a taktiež zjednotením vždy nanovo s Ježišovou modlitbou. Od počiatku Cirkev chápala
slová premenenia ako časť modlitby prednesenej spolu s Ježišom; ako centrálnu časť
vzdávania chvály a vďačnosti, skrze ktorú sa plod zeme a práce človeka nanovo daruje
Bohu ako Ježišovo telo a krv, ako sebadarovanie Boha v prijímajúcej láske Syna (porov.
Ježiš Nazaretský, II. s. 146). Účasťou na Eucharistii a živením sa telom a krvou Božieho
Syna, zjednocujeme našu modlitbu s modlitbou Veľkonočného Baránka v tej mimoriadnej
noci, aby náš život nebol stratený, napriek našim slabostiam a našej nevere, ale aby
bol pretvorený.
Drahí priatelia, prosme Pána, aby – po dôstojnej príprave,
aj skrze sviatosť zmierenia – naša účasť na jeho Eucharistii, nevyhnutná pre kresťanský
život, bola vždy najvyšším bodom všetkých našich modlitieb. Prosme o to, aby – v hĺbke
zjednotení s jeho obetovaním sa Otcovi – sme dokázali aj my pretvoriť naše kríže na
slobodnú a zodpovednú obetu z lásky k Bohu a bratom. Ďakujem.