Benedikt XVI.: Cirkev participuje na Božom materstve ohlasovaním evanjelia
Vatikán (1. januára, RV) – Dnes predpoludním – na slávnosť Panny Márie Bohorodičky
– celebroval Benedikt XVI. svätú omšu v Bazilike sv. Petra. Za prítomnosti kardinálov,
biskupov, kňazov, diplomatického zboru a veriacich z celého sveta sa v homílii zameral
na tajomstvo dnešnej slávnosti, ktoré spojil s dnešným 45. Svetovým dňom pokoja. Homíliu
prinášame v plnom znení:
V prvý deň roka dáva liturgia zaznieť v celej
cirkvi rozšírenej po svete kňazské požehnanie, ktoré sme počuli v prvom čítaní. „Nech
ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý!
Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!“ (Num 6,24-26). Toto požehnanie
zveril Boh prostredníctvom Mojžiša Áronovi a jeho synom, teda kňazom Izraelského národa.
Je to trojité žehnanie, plné svetla, ktoré vychádza z opakovania Božieho mena, Pána
a obrazu jeho tváre. V skutočnosti, aby bol niekto požehnaný, musí stáť v prítomnosti
Boha, musí prijať na seba jeho Meno, ostať v lúči svetla, ktoré vychádza z jeho tváre,
v priestore ožiarenom jeho pohľadom, ktorý šíri milosť a pokoj. Tú istú skúsenosť
majú aj betlehemskí pastieri, o ktorých hovorí dnešné evanjelium. Zakúsili to, čo
znamená byť v prítomnosti Boha, jeho požehnania, nie v majestátnom paláci, ako by
sa očakávalo od veľkého vládcu, ale v maštali a v prítomnosti „dieťaťa uloženého v
jasliach“ (Lk 2,16). Od tohto dieťaťa vychádza nové svetlo, ktoré žiari v temnote
noci, ako to môžeme vidieť v mnohých obrazoch, ktoré zobrazujú narodenie Krista. Od
neho pochádza požehnanie: z jeho mena – Ježiš, ktoré znamená „Boh spasí“ – a z jeho
ľudskej tváre, v ktorej Boh, Všemohúci Pán neba i zeme, sa chcel stať človekom a ukryť
svoju slávu pod závojom nášho tela, aby nám zjavil svoju dobrotu (porov. Tit 3,4). Prvou,
ktorú naplnilo toto požehnanie, bola Mária, Panna a Jozefova nevesta, ktorú si Boh
vyvolil už v prvom momente jej existencie, aby bola matkou jeho syna, ktorý sa stal
človekom. Ona je „požehnaná medzi ženami“ (Lk 1,42) – ako ju pozdravuje Alžbeta. Celý
jej život je v Pánovom svetle, v žiare mena a tváre Boha vteleného v Kristovi, „požehnanom
plode (jej) života“. Takto nám ju predstavuje Lukášovo evanjelium: úplne pripravená
zachovať a meditovať vo svojom srdci všetko, čo sa týka jej syna Ježiša (porov. Lk
2,19.51). Tajomstvo jej božského materstva, ktoré dnes slávime, obsahuje presahujúcu
mieru toho daru milosti, ktorú v sebe nosí každé ľudské materstvo, a to natoľko, že
plodnosť bola vždy spojená s Božím požehnaním. Božia matka je prvou, ktorá je požehnaná
a je to ona, ktorá nosí požehnanie. Je to žena, ktorá prijala do svojho vnútra seba
Ježiša a priviedla ho na svet pre celú ľudskú rodinu. Ako sa modlíme v Liturgii: „v
ustavičnej sláve panenstva porodila svetu večné svetlo, Ježiša Krista, nášho Pána“(Prefácia
o Preblahoslavenej Panne Márii I). Mária je matkou a vzorom Cirkvi, ktorá s vierou
prijíma Božie slovo a daruje sa Bohu ako „dobrá zem“, v ktorej on môže pokračovať
v napĺňaní tajomstva spásy. Aj Cirkev participuje na tajomstve Božieho materstva prostredníctvom
ohlasovania, ktorým rozsieva vo svete semeno Evanjelia a prostredníctvom sviatostí,
ktoré ľuďom sprostredkujú milosť a Boží život. Osobitne vo sviatosti krstu Cirkev
žije toto materstvo, keď rodí Božie deti z vody a Ducha Svätého, z ktorých každé volá:
„Abba, Otče!“ (Gal 4,6). Tak ako Mária, Cirkev je sprostredkovateľkou Božieho požehnania
pre svet: dostáva ho prijímajúc Ježiša a dáva ho prinášajúc Ježiša. On je milosrdenstvo
a pokoj, ktoré si svet sám od seba nemôže dať a ktoré potrebuje viac ako chlieb. Drahí
priatelia, pokoj vo svojom najplnšom a najvyššom zmysle, je vrcholom, syntézou všetkých
požehnaní. Preto, keď sa stretnú dvaja priatelia, zdravia sa a prajú si navzájom pokoj.
Aj Cirkev v prvý deň roka zvoláva osobitným spôsobom toto najvyššie dobro a robí to
ako Panna Mária, ukazujúc všetkým Ježiša, pretože ako hovorí apoštol Pavol “On je
našim pokojom” (Ef 2,14) a zároveň je “cestou”, prostredníctvom ktorej ľudia a národy
môžu dosiahnuť tento cieľ, na ktorý všetci ašpirujeme. Keď teda nesieme v srdci túto
hlbokú túžbu, som veľmi rád, že môžem privítať a pozdraviť všetkých vás, počas dnešného
45. Svetového dňa pokoja, ktorí ste prišli do Baziliky sv. Petra: pánov kardinálov,
veľvyslancov mnohých priateľských krajín, ktorí pri tejto šťastnej udalosti viac ako
inokedy podporujú spolu so mnou a so Svätou stolicou vôľu obnoviť úsilie na podporu
pokoja vo svete; ďalej predsedu Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj, ktorý spolu
so sekretárom a spolupracovníkmi pracujú osobitným spôsobom pre tento cieľ; ďalších
kňazov a prítomných predstaviteľov; zástupcov asociácií a cirkevných hnutí a všetkých
vás, bratia a sestry, osobitne tých, ktorí pracujete v oblasti výchovy mladých. Ako
viete, výchovná perspektíva je to, o čom som písal v mojom posolstve pre tento rok. „Vychovávať
mladých k spravodlivosti a pokoju“ je úloha, ktorá sa dotýka každej generácie, a vďaka
Bohu ľudská rodina po tragédii dvoch svetových vojen ukázala, že si stále viac uvedomuje,
ako to na jednej strane potvrdzujú vyhlásenia a medzinárodné iniciatívy a na druhej
strane upevnenie medzi mladými v posledných desaťročiach rôznych a mnohých iniciatív
na sociálnom poli. Pre cirkevnú komunitu je výchova k pokoju súčasťou poslania, ktoré
prijala od Krista, je integrálnou súčasťou evanjelizácie, pretože Kristovo evanjelium
je tiež evanjeliom spravodlivosti a pokoja. Ale Cirkev v posledných časoch sa stala
hovorkyňou potreby, ktorá zasahuje všetky citlivé a zodpovedné svedomia pre osud ľudstva:
potreba odpovedať na rozhodujúcu výzvu, ktorou je výchova. Prečo „výzva“? Minimálne
z dvoch dôvodov: na prvom mieste, pretože v dnešnej dobe, ktorú silno charakterizuje
technologická mentalita, chcieť vychovávať a nielen vzdelávať, nie je samozrejmosťou,
ale rozhodnutím; na druhom mieste pretože relativistická kultúra kladie radikálnu
otázku: má ešte zmysel vychovávať? a potom ak vychovávať, tak k čomu? Samozrejme
nemôžeme teraz riešiť tieto základné otázky, na ktoré som sa snažil odpovedať pri
iných príležitostiach. Chcel by som však zdôrazniť, že pred tieňmi, ktoré dnes zahaľujú
horizont sveta, zobrať na seba zodpovednosť vychovávať mladých k poznaniu pravdy,
k základným existenčným hodnotám, k intelektuálnym, teologálnym a morálnym čnostiam,
znamená pozerať do budúcnosti s nádejou. A do tejto snahy o integrálnu výchovu patrí
aj formácia ku spravodlivosti a pokoju. Chlapci a dievčatá dneška vyrastajú vo svete,
ktorý sa stal, mohli by sme povedať, menším, kde kontakty medzi rôznymi kultúrami
a tradíciami, aj keď nie vždy priame, sú trvalé. Je pre nich viac ako inokedy nevyhnutné
naučiť sa hodnote a spôsobu pokojného spolunažívania, vzájomného rešpektu, dialógu
a pochopenia. Mladí sú vo svojej prirodzenosti otvorení týmto postojom, ale práve
sociálna realita, v ktorej vyrastajú, ich môže priviesť myslieť a konať práve opačne,
dokonca až k netolerancii a násiliu. Iba pevná výchova svedomia, ich môže uchrániť
od tohto rizika a urobiť schopnými vždy zápasiť a počítať iba so silou pravdy a dobra.
Táto výchova začína v rodine a rozvíja sa v škole a v ďalších formačných skúsenostiach.
Ide hlavne o pomoc deťom, mladým a adolescentom rozvíjať osobnosť, ktorá spojí hlboký
zmysel pre spravodlivosť s rešpektom pre druhého, so schopnosťou čeliť konfliktom
bez sily, s vnútornou schopnosťou svedčiť o dobre, aj keď stojí nejakú obetu, s odpustením
a zmierením. Tak sa muži a ženy môžu skutočne stať budovateľmi pokoja. V tomto
vychovávateľskom diele nových generácií majú osobitnú zodpovednosť aj rehoľné komunity.
Každá autentická náboženská formácia sprevádza človeka už od útleho detstva, aby poznal
Boha, miloval ho a konal jeho vôľu. Boh je láska, je spravodlivý a mierumilovný,
a kto si ho chce uctiť, musí sa predovšetkým správať ako syn, ktorý nasleduje príklad
otca. V žalme sa píše: “Pán koná spravodlivo a prisudzuje právo všetkým utláčaným.
Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne” (Ž 103,6.8). Spravodlivosť
a milosrdenstvo spolunažívajú v Bohu dokonale, ako nám to ukázal Ježiš svedectvom
svojho života. V Ježišovi sa stretli „láska a pravda“, „spravodlivosť a pokoj“ sa
pobozkali (por. Ž 85,11). V týchto dňoch Cirkev slávi veľké tajomstvo vtelenia: Božia
pravda vyklíčila zo zeme a spravodlivosť sa ukázala na nebi, zem priniesla svoje ovocie
(por. Ž 85, 12.13). Boh k nám prehovoril vo svojom Synovi Ježišovi. Počúvajme, čo
hovorí Boh: „on ohlasuje pokoj“ (Ž 85,9). Ježiš je schodnou cestou, otvorenou všetkým.
Je to cesta pokoja. Dnes nám ju ukazuje Matka, ukazuje nám Cestu: nasledujme ju! A
ty svätá Božia Matka, sprevádzaj nás svojou ochranou. Amen