Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na nedeľu 1. januára

Príhovor pripravil P. Milan Bubák SVD.

Požehnanie

V novoročný deň si navzájom želáme „požehnaný nový rok“. Toto slovné spojenie sa zrejme najviac nachádzalo na našich novoročných pohľadniciach. A je to správne. Zvyk želať si na Nový rok požehnanie je silne náboženským konceptom. Požehnanie je v tomto prípade slovným vyjadrením nášho želania, aby na život niekoho zostúpilo dobro. Požehnanie, podobne ako aj kliatba, vychádza z viery v silu slov: v slov požehnania, ktoré dáva život a šťastie a slov kliatby, ktorá prináša biedu a smrť. Samozrejme treba si dať pozor, aby sme si tieto veci neplietli s poverou alebo mágiou: požehnania pochádzajú jedine od Boha, kliatba pochádza od Zlého.
Na objasnenie pojmov požehnanie a kliatba a toho, od koho jedno i druhé pochádza snáď treba dodať: kliatba, ktorá sa spomína v Písme ako dielo Boha, v skutočnosti dielom Boha nie je. Napríklad v Knihe Deuteronómium, keď Boh po 40-ročnom putovaní po púšti predložil Izraelitom svoje príkazy a oznámil im možné dôsledky ich porušovania, povedal: „Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo.“ (30, 19), nechcel povedať, že on uvalí kliatbu na tých, ktorí si jeho príkazy nevyvolia. Kliatbu si na seba tí, ktorí sa nerozhodnú pre Božie príkazy uvalia sami. Kliatba je vždy dielo Zlého, alebo ľudí, ktorí v podstate Zlého prosia o zásah v živote človeka, ktorého chcú prekliať.
Dôležité je však vedieť, že ani kliatba ani požehnanie nepôsobia automaticky proti vôli človeka, na ktorého sú mierené. V oboch prípadoch treba spoluprácu, alebo aspoň pre-dispozície k tomu, aby sa ako rastlina či už kliatba alebo požehnanie ujali.
Požehnanie nesie v sebe uznanie, že od čias pádu Adama sa vo svete nachádza napätie medzi dobrom a zlom. Preto požehnanie v sebe obsahuje dva prvky: vyhnanie satanovej moci, t.j. zla a prosbu, aby sa vlastníctva človeka ujal Boh. Formulou požehnania je vždy modlitba k Bohu, ako to vidíme napríklad na Izákovo požehnaní jeho syna Jakuba: „Nech ti dá Boh z nebeskej rosy a zo žírnosti zeme, tiež hojnosť zrna a muštu! ... Kto bude teba preklínať, nech je prekliaty a kto bude teba žehnať, nech je požehnaný!“ (Gen 27, 28n).
Nakoľko dávni ľudia boli presvedčení, že požehnanie má takmer až telesné dôsledky, Izák nemohol odňať toto svoje požehnanie od Jakuba, keď sa dozvedel, že Jakub v snahe toto jeho požehnanie od neho získať podviedol.
Keď Žid niekoho požehnal, toto jeho požehnanie bolo považované za prosbu Bohu; keď zasa požehnal Boha, toto bol prejav chvály a
vďačnosti voči Bohu. Okrem žehnania sa ľudí navzájom, existovali aj jedinci, ktorí mali na zvolávanie Božieho požehnania na ľudí zvláštnu autoritu: napríklad otec na svoje deti, kráľ na svojich poddaných, kňazi na ľud.
Požehnanie v prvom čítaní novoročnej liturgie, ktoré je snáď jedným z najznámejších úryvkov z Tóry, je kňazským požehnaním nad ľuďom a je odvodené od požehnania Mojžišovho brata Árona a jeho kňazských potomkov. Toto požehnanie je trojité a je tak krásne, že sa stalo súčasťou mnohých nielen židovských ale aj kresťanských bohoslužieb. Toto požehnanie znie: „Nech ťa žehná Pán a nech ťa ochraňuje! Nech Pán rozžiari svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a nech ti daruje pokoj!“
Žiadosť, aby „Pán rozžiaril svoju tvár nad tebou“ je snáď zo všetkých troch prosieb v modlitbe vyrieknutých najzaujímavejšia. Odborníci hovoria, že dieťa veľmi zavčasu vo svojom živote preukazuje jedinečný záujem o tváre ľudí, ba dokonca i o tvary, ktoré sa na tváre ľudí podobajú. Boh to v dieťati tak naprogramoval, že sa silne naviaže na tých, ktorí sa oň starajú a že svojím správaním evokuje v nich odpoveď. Tento proces je prvou etapou v snahe dieťaťa naučiť sa vzájomnej interakcii s druhými. Malý Ježiš tým, že hľadel na tvár svojej matky Márie sa naučil, ako sa stať „človekom, ako sme my“. Neskoršie rozprávania o tom, ako Ježiš ľahko nadväzoval kontakty s bohatými ale aj s prostitútkami sú zakorenené práve v tomto jeho úvodnom socializačnom procese.
V modlitbe Áronovho požehnania sa teda prosí aby Boh obrátil svoju tvár na nás, aby sme sa tak my mohli formovať podľa nej. Božia tvár, žiariaca na nás, nás má pozdvihovať k novým výškam a budovať v nás čosi pozitívne a dobré.
Toto novoročné požehnanie teda v prvom rade uznáva, že sme ako ľudia závislí na Bohu. Po druhé, vyjadruje želanie, aby Boh udelil tomu, ktorý požehnanie prijíma znamenie svojho božieho zaľúbenia. A po tretie, želá „pokoj“, tento neoceniteľný dar nie iba vnútornej pohody, ale aj vonkajšej prosperity a šťastia.
Význam požehnania v Novom Zákone je nám určite dobre známy. Jedným z príkladov je požehnanie, ktoré Ježiš udelil svojím apoštolom počas svojho vystupovania k Otcovi (Lk 24, 51-53). A spomínané– nachádzajú svoju dokonalú realizáciu v slovách Eucharistickej modlitby, ktoré sa adresujú Bohu pri premenení chleba, keď sa hovorí „vzdával ti vďaky a požehnával...“ sú vyjadrené dva typické aspekty biblického požehnania – zvolávanie Božej hojnosti na ľud a vzdanie vďaky Bohu za jeho dobrodenia.
V kresťanskej tradícii nachádzame veľa krásnych požehnaní. Na konci omše kňaz skôr, než rozpustí ľud tento zhromaždený ľud žehná. A naše obradné knihy obsahujú požehnania vody, domov, medailónikov, ružencov, svetla, chleba, áut a mnoho iných vecí. Cirkev aj dnes, podobne ako to bolo v Starom Zákone, používa spolu so slovami aj gestá, ako napríklad vkladanie rúk na hlavu žehnaného. Požehnania cirkvi prosia o nepretržitú pomoc človeku počas celého jeho života, v jeho dobrých i zlých chvíľach. Zvlášť krásne je známe, írske požehnanie, ktorým si našu úvahu o požehnaniach zakončíme: „Kiež všetky tvoje cesty vedú k cieľu. Kiež ti vietor vždy fúka iba do chrbta. Kiež slnečné lúče vždy ohrievajú tvoju tvár a dážď jemne padá na tvoje polia. A kým sa stretneme znova, nech ťa Boh drží vo svojich dlaniach.“
Nech vás teda, milí poslucháči, Pán žehná počas celého nasledujúceho roku 2012.