Vianočný príhovor arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ

Príhovor arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi
Začiatkom 90. rokov, krátko po tom, čo cirkev na Slovensku po desaťročiach čakania dostala nových biskupov sa jednému z nich stala táto príhoda. Išiel na birmovku. Celá dedina bola v očakávaní, detičky sviatočne vyobliekané, muži s kravatami, ženy s upravenými účesmi, zbor pripravený, miništranti nastúpení, usporiadatelia s pásikmi na rukávoch už vyzerali, kedy konečne príde biskup. Prišiel na svojej starej zhrzdzavej škodovke, v jednoduchom kňazskom koláriku, s biskupskými rúchami v igelitke. Keď pred kostolom vystupoval z auta tak ho kurátor-usporiadateľ odsunul na bok, „Kam sa to trepete pán farár, choďte zaparkovať do bočnej uličky nie tu pred kostolom, nevidíte, že čakáme čakáme na biskupa!?“ Neostávalo mu teda nič iné ako zaparkovať v bočnej uličke a pekne zozadu prísť do sakristie, predstaviť sa farárovi a odkázať usporiadateľom, že už môžu vzyváňať.
Všetko bolo pripravené na návštevu biskupa, ale keď prišiel, tak ho nespoznali – mali iné predstavy.

Podobnú situáciu evokujú vianočné udalosti spred 2000 rokov i neskoršia história sv. Štefana, ktorého sviatok si latinská cirkev pripomína dnes a východná zajtra. Celý zmysel židovského národa spočíval v očakávaní príchodu Mesiáša. Celé dejiny Izraela sa môžu chápať ako príprava na tento moment. Všetko slávne i strastiplné v jeho dejinách bývalo interpretované vo vzťahu k Bohu a k jeho prisľúbeniam. Celá štruktúra spoločnosti, kňazi, zákonníci, farizeji i saduceji sa formovala na základe Zákona a v interpretácii Božích prísľubov o Mesiášskom kráľovstve. Židovskí učenci a predstavení národa sa však časom príliš vžili do svojej úlohy “vodcov“ a „duchovných autorít“. Teoreticky poznali miesto, poznali čas príchodu Mesiáša, ale zdá sa, že čím viac sa približovali znaky jeho príchodu, tým viac z jeho príchodu mali skôr strach, ako radosť – samotný Mesiáš sa už začínal vnímať ako potenciálna hrozba zabehnutému systému.
O Mesiášovi už boli vytvorené presné predstavy, často viac-menej zodpovedajúce očakávaniam ich tvorcov, a tak, keď do nich ohlásený Mesiáš nezapadal, tak ostal nepovšimnutý, neprijatý, nenávidený a nakoniec odvrhnutý. To sa týka Mesiáša samotného aj tých, ktorí ho ohlasovali a vystupovali učiac v jeho mene. Ale napriek tomu, ba takpovediac práve preto, Mesiáš prišiel do ľudských dejín spôsobom, ktorý on uznal za správny a vhodný.
Boh je účastníkom ľudských dejín. Necháva nám slobodu „tvoriť dejiny“, ale súčasne ich využíva na svoje plány spôsobom, ktorý prekračuje naše možnosti chápania. V istej chvíli však vstupuje mimoriadnym spôsobom do ľudských dejín - prostredníctvom dejín Izraela, „vyvoleného ľudu“, a v konečnom dôsledku sa stáva súčasťou ľudských dejín „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých čo boli pod zákonom a by sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4, 4-5).
Kritérium plnosti času neurčuje človek, nie sme schopní odhadnúť Božie dôvody a plány. Boh je nielen účastníkom dejín ľudstva, ale aj osobných dejín každého jednotlivca. Zaiste, že nám ponecháva našu slobodnú vôľu, našu schopnosť reagovať na dianie okolo nás, vytvárať náš život – ale súčasne je tajomne prítomný v udalostiach nášho života. Je prítomný v živote každého človeka – toho, čo ho o ňom nikdy nepočul, toho, ktorý je voči otázke existencia Boha ľahostajný, aj toho, ktorý ho uznáva, rešpektuje a snaží sa riadiť jeho zákonom. Chce sa stretnúť s každým človekom v jeho srdci, chce sa mu dať spoznať, chce mu dať pocítiť svoju lásku, chce, aby sme ho „zažili“. Štatistika nám však potvrdzuje, že nie všetci ľudia sa dopracujú k tejto hlboko osobnej „skúsenosti“ Božej prítomnosti. Prečo? Čo je teda potrebné, aby sa toto stretnutie uskutočnilo? Na túto otázku neexistuje empiricky presná odpoveď – viera zostáva aj naďalej darom a tajomstvom. To čo je možné z ľudskej strany pre toto stretnutie urobiť, je vytvoriť predpoklady.
Čo máme na mysli? Ide o tú dispozíciu ducha, o tie charakteristiky a postoje, ktoré musíme v našom živote tak naorientovať aby sme boli disponovaní na možné stretnutie sa s Bohom. Pozitívnym i negatívnym príkladom nám môžu byť postavy, ktoré sme stretávali počas týchto vianočných dní, i ktoré vystupujú v dramatickej scéne umučenia sv. Štefana.
Vidíme tu mudrcov, tých ktorí využívjú svoje poznanie na hľadanie skrytého Boha ale vidíme aj veľkňazov, ktorých múdrosť sa obmedzuje na štúdium a poznanie textov, ale nepohne ich k tomu, aby vykročili ku hľadaniu skutočnej pravdy.
Vidíme pokorných pastierov, ktorí si povedia: „Poďme teda do Betlehema a pozrime sa čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán“ (Lk 2, 15), ale aj pyšného Herodesa, ktorý radšej posiela iných: Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa“ (Mt 1, 8).
Vidíme Máriu a Jozefa, ktorí zahŕňajú Božie dieťa láskou, i vojakov, ktorí na kráľov príkaz sú schopní bezmyšlienkovite a bezcitne „povraždiť v Betleheme a na jeho okolí všetkých chlapcov od dvoch rokov nadol“ (Mt 1, 16).
Vidíme Štefana, ktorý chápe celé dejiny svojho národa i svoje osobné ako prípravu na stretnutie s Kristom i členov veľrady, ktorým na jeho slová „pukali srdcia od zlosti a zubami škrípali proti nemu ... zapchávali si uši a všetci sa na neho vrhli“ (Sk 7,54.57).
Múdrosť, pokora, láska a nadšenie – to sú tie kvality, ktoré nám otvárajú cestu na spoznanie Boha, na stretnutie sa s ním v tej chvíli a tým spôsobom, ktorý on sám zvolí na to, aby sa nám priblížil.

Múdrosť privádza hľadajúcich kráľov k tomu, že sa „nesmierne zaradovali ... keď... uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou“ (Mt 1,10-11)
Pokora privádza pastierov k tomu, aby „našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach“ (Lk 2,16).
Láska vedie Máriu k tomu, aby si „zachovával všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19).
Nadšenie pre pravdu privádza Štefana k vyznaniu pred veľradou i ku zvolaniu v úžase: „Vidím nebo otvorené a Syna človeka stáť po pravici Boha“ (Sk 7,56).
Múdrosť, pokora, láska a nadšenie. Keď budú takto disponované naše srdcia, tak neriskujeme podobný trapas, aký vyrobili usporiadateli onej birmovky, na ktorú nechceli pustiť ani biskupa, pretože čakali niekoho kto bude vyzerať podľa ich predstáv. To, že farníci nespoznali svojho nového biskupa a skoro ho nepustili do chrámu, môže byť vcelku len zábavnou anekdotou z cirkevného života.Tragédiou by však bolo, keby sme čosi podobné urobili aj vo vzťahu k Bohu, keby sme ho nespoznali napriek tomu, že ho bytostne očakávame, keby sme ho odvrhli, keď sa k nám priblíži v našom živote – možno preto, že nezapadá do našich predstáv a schém, možno preto, že prichádza ako dieťa, možno preto, že sa dotýka našej pýchy a nabáda nás k zmene nášho zmýšľania i života.
Aj nám sa prihovára žalmista „Čujte dnes jeho hlas: Nezatvrdzujte svoje srdcia“ (Ž 95, 10).