Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na slávnosť Narodenia Pána

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Sviatky komunikácie

Sviatok Božieho narodenia, milí priatelia, ktorý tu máme o dva dni, by sme mohli nazvať aj sviatkom komunikácie. Na Bohu máme najlepší príklad, ako spolu komunikovať tak, aby naša komunikácia bola účinná a aby nás viedla k prehlbovaniu vo vzťahoch a nie k ich rozpadu. Predpokladám, že rast vo vzťahoch je pre väčšinu z nás dôležitý, preto sa na túto Božiu metódu pozrime zblízka.
Autor listu Hebrejom, z ktorého si vo sviatočný deň čítame, hovorí: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet.“ (1,1-6). Čo tieto jeho tajomné slová znamenajú?
Znamenajú toto: Boh sa usilovať od počiatku vekov dať ľuďom najavo čo najviac o sebe samom. Robil to cez svoje stvorenie, ale aj cez zjavovanie svojich myšlienok cez rôznych ľudí, hlavne prorokov. No zdá sa, že to nestačilo. Mnoho ľudí mu stále nerozumelo. Preto sa rozhodol pre inú metódu, ktorá mala byť metódou definitívnou, pretože nič lepšie už naozaj nejestvuje. Boh sa rozhodol, že sa stane jedným z nás. Rozhodol sa pre to, čo v misijnej terminológii nazývame slovom insercia (od slova insert – začleniť sa). Toto slovo popíšem príkladom.
Nedávno, v druhej polovici deväťdesiatich rokov, som sa zúčastnil na jednej konferencii v Lisabone, v Portugalsku. Súčasťou stretnutia bola aj návšteva chatrčí, tzv. slumov po anglicky alebo favelas po portugalsky, na okraji mesta. Bol som, z toho, čo som videl šokovaný. Lisabon bol krásnym mestom. V tom čase sa v ňom čulo stavalo, pretože sa blížila svetová výstava (bola r. 1998). No toto bola chudoba v tej najextrémnejšej podobe. Takým ostrovom občerstvenia bola pre nás komunita Malých sestier Ježišových, ktoré žili uprostred týchto chudobných, životným štýlom presne takým, aký viedli oni. Tieto sestry sa kompletne začlenili do života týchto chudobných. Nemali nič navyše, čo by nemali tí, medzi ktorými žili. Ak aj mali, s chudobnými sa o to podelili.
Presne to urobil Boh v Ježišovi. Sv. Pavol v Liste Filipanom to popisuje takto: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu...“ (2,6-7). Pavol tu používa grécke slovo kenosis, čo znamená doslova vyprázdniť sa. Ježiš sa vyprázdnil sa zo seba samého, zo svojho božstva a prijal prirodzenosť sluhu.
Toto je veľmi dôležité vedieť, nielen preto, aby sme vedeli, kto a aký je Boh, ale aj pre to, aby sme vedeli, ako musí vyzerať účinná komunikácia. Ježiš prijal svoje človečenstvo, to znamená stav, náš stav, do ktorého sa rozhodol vstúpiť, naplno. Hoci tento fakt nikdy nebolo ľahké naplno pochopiť a prijať, a okolo neho sa rozvinulo množstvo teologických debát, niekedy veľmi horúcich, on je predsa realitou a nemožno sa ho zrieknuť, lebo patrí k podstate kresťanstva. Ježiš – Boh – sa stal človekom ako my, so všetkým, čo k tomu patrí. Mal emócie, mal pochybnosti, mal problémy s rozhodovaním, mal svoje čierne chvíle i neistoty. Mal toto všetko a ani na chvíľu z toho neutiekol, keď by si napríklad pri rozhodovaní poslúžil nejakým nadprirodzeným svetlom. Mohol to urobil, ale neurobil to. My takú možnosť nemáme a preto, ak by to bol on urobil, bolo by to voči nám neférové. A navyše, takého Ježiša by sme síce mohli obdivovať a si ho uctievať, ale nemohli by sme ho nasledovať, lebo ako by sme mohli nasledovať niekoho, kto má možnosti, ktoré my nemáme? No on chcel byť ako my. Preto prijal naplno svoje človečenstvo, svoje „ja“, so všetkým tým, čo k tomu patrilo, a ani nachvíľu sa ho nezriekol.
Toto svoje človečenstvo, svoje „ja“ Ježiš nielen prijal, ale ho i otvoril. Ježiš začal svojim priateľom rozprávať o sebe, o svojich pocitoch, úzkostiach, strachoch. Ježiš hovorí v Jánovom evanjeliu, že už nás nenazýva sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán, ale že nás nazval priateľmi, pretože nám zvestoval všetko, čo počul od svojho Otca (por. Jn 15,15). Otvoril sa pred nami, ako pred priateľmi. A zvestoval nám všetko, úplne všetko. A v tomto spočíva pravá komunikácia, v zvestovaní toho, čo je v mojom vnútri.
V tejto Božej komunikácii s nami ľuďmi sa nachádza jedna zaujímavá skutočnosť. Totiž, že on vlastne nekomunikoval s nami, ale že „on komunikoval seba nám“. Keď komunikujem s niekým odovzdávam mu informácie, svoje myšlienky, svoje postoje, svoje názory, možno svoje presvedčenia, no moje vnútro mám pred ním stále bezpečne skryté. Keď ale komunikujem seba, otváram pred druhým voje vnútro. Až tento typ komunikácie je tým, čo buduje a prehlbuje naše vzťahy.
Napríklad v koľkých manželstvách vie manželka, ako zmýšľa jej manžel, aké má postoje, politické názory, pracovné presvedčenia, ale pritom má dojem, že žije s úplným cudzincom, lebo nikdy jej nepovedal, čo voči nej cíti. Alebo koľkí mladí ľudia, ktorí práve dospievajú, vedia o svojich rodičoch všetko, a pritom nevedia, čo je v nich, čo za ľudí títo jeho rodičia vlastne sú. Alebo koľkí veriaci môžu to isté povedať o svojom kňazovi v kostole, občania o svojich politikoch, žiaci o svojich učiteľoch, spolužiaci či spolupracovníci o sebe navzájom. Komunikovať s niekým ešte neznamená komunikovať. Správna komunikácia začína až vtedy, keď sa znížim na úroveň toho, s kým komunikujeme a keď mu poviem, kto som, čo práve prežívam, čo sa vo mne odohráva, čo cítim. Správna komunikácia vlastne ani nie je tak o myšlienkach ako skôr o svojich pocitoch. Lenže komunikovať niekomu svoje pocity bude znamenať stať sa veľmi zraniteľným.
Týmto samozrejme neodporúčam, aby sme sa otvárali rovnako pred každým bez rozdielu. Blízkych priateľov nebýva veľa. Problémom však je, že mnohí z nás nemajú nikoho, pred kým by boli ochotní sa otvoriť a tak ukázať kto sú, a to ani vo vzťahoch, kde by to prirodzene očakávalo, napríklad v rodinách.
Boh sa stal na Vianoce v Ježišovi zraniteľným. To však nevadí; Boh vie, že zisk z tohto kroku je väčší než risk, aspoň teda pre nás: nám ním pomohol dostať sa k nemu bližšie a zacítiť, čo to znamená mať Boha za Otca a Ježiša za Brata.
Želám nám všetkým, milí priatelia, požehnané Vianoce.