Vysielanie pre gréckokatolíkov: Formácia gréckokatolíckeho duchovenstva v minulosti
Autorom príspevku je
arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi: Už len niekoľko
dní nás delí od slávenia Sviatku Božieho Narodenia, od Vianoc. Zakrátko začínajú
vianočné prázdniny aj pre študentov a to na všetkých stupňoch škôl. V mnohých našich
farnostiach si to uvedomíme aj preto, lebo vianočné bohoslužby budú sprevádzané asistenciu
študentov teológie, bohoslovcov, ktorí tieto sviatky pravidelne trávia aj v rámci
pastoračnej praxe vo svojich rodných farnostiach. Otázka duchovnej formácie budúcich
kňazov je nesmierne dôležitá pre život každého cirkevného spoločenstva, kňazský seminár
je vlastne „srdcom“ eparchie. Dnes už existujú v tomto smere jasné právne a disciplinárne
smernice a seminárska formácia vo vlastných inštitúciách je jednou z priorít našich
biskupov. Ako však prebiehala formácia duchovenstva v minulosti našej cirkvi,
najmä predtým než vznikli samostatné vzdelávacie a formačné inštitúcie? Na túto otázku
sa pokúsime odpovedať v dnešnom príspevku. Kultúrna a duchovná úroveň východného duchovenstva
v období užhorodskej únie a aj v nasledujúcich desaťročiach nebola nijako uspokojivá.
Z pred-unijného obdobia nemáme presné správy o podmienkach eventuálnej kňazskej formácie.
Prvý plán na otvorenie školy pre prípravu duchovenstva vidíme už z listu humenského
a užského kniežaťa Juraja Drugeta z 31. marca 1655. Ako predposledný bod privilégií
pre jedného z protagonistov Užhorodskej únie, mukačevského biskupa Petra Partenia
Petroviča, sa uvádza aj právo kúpiť v Užhorode pozemok, alebo dom, v ktorom by sa
otvorila škola, ktorá bude oslobodená od daní a pracovných povinností. Nepoznáme však
žiadnu historickú správu, ktorá by nám dosvedčovala, či biskup Petrovič toto právo
aj nejako konkrétne využil. Keďže od roku 1640 existovalo v Užhorode aj jezuitské
kolégium, dá sa predpokladať, že základy osvety mohli niektorí kandidáti na kňazstvo
z radov gréckokatolíkov získavať už na ňom.
S menom prvého po-únijného biskupa
Petra Parténia Petroviča (1651-1665) sa spája aj prvá nepriama zmienka o tradičnom
spôsobe duchovnej i odbornej formácie, ktorá sa vyžadovala od kandidátov na kňazské
svätenia. Ako hlavná podmienka sa tu uvádza dobrozdanie duchovného otca, že kandidát
je vhodný na prijatie kňazstva. V prípade spomínaného duchovného otca išlo pravdepodobne
o kňaza, ktorý biskupovi predstavil kandidáta a ktorý bol garantom jeho dovtedajšej
prípravy na kňazskú službu. Kým v kláštoroch prebiehala formácia v rámci duchovného
vedenia v noviciáte a potom aj ďalej pod vedením starších a skúsenejších mníchov,
pre svetské duchovenstvo bola tradičnou školou pastoračná prax popri svojom farárovi.
O pokračovaní tejto praxe nachádzame zmienku aj v jednom z prvých po-únijných
textov, ktorý môžeme považovať za prameň partikulárneho práva. Takýmto textom je dekrét
szatmárskej synody, ktorú mukačevský biskup Jozef De Camillis zvolal na 11. mája 1690.
Dekrét prestavuje súhrn napomenutí a nariadení rozdelených do 20. bodov, alebo kánonov.
Odôvodnene môžeme predpokladať, že matéria prejednávaná na tejto synode sa v určitom
zmysle zhoduje s tou, ktorá bola prejednávaná aj na iných početných podobných synodách,
ktoré De Camillis uskutočňoval vo svojej rozsiahlej eparchii. V bode 12. nachádzame
nasledujúce nariadenie týkajúce sa našej problematiky:
„Nikto nebude povýšený
do kňazského stavu ak jeho vek nedosiahol 24 rokov a ak neslúžil aspoň tri roky pri
nejakom chráme ako ekleziarcha (cerkovník) a kantor a kto by nemal ako slušne vyžiť,
či už z vlastného, alebo z dôchodkov chrámu, pre ktorý chce byť vysvätený“
De
Camellisova starostlivosť o formáciu kňazov sa však nekončí pri týchto odporúčaniach
a konštatovaniach. Prvá zmienka o seminári pre kandidátov byzantského obradu sa objavuje
v roku 1701 a viaže sa napodiv nie k Mukačevu, Užhorodu, alebo Jágru, ale k Trnave.
Roku 1703 uhorský prímas kardinál Kolonič už píše do Ríma o tom, že založil fundáciu
pre trnavský seminár, pre štúdium bohoslovcov byzantského obradu. Rovnako sa Koloničovi
podarilo od cisára vymôcť na tento účel, erárom zabavenú pohľadávku nebohého päťkostolského
biskupa Františka Gianiho (Jániho), ktorá bola zverená rektorovi trnavského jezuitského
kolégia, aby sa z nej vytvorila základina na prípravu kňazov byzantského obradu. Spomenutá
fundácia zabezpečovala síce len štyri študijné miesta v trnavskom seminári sv. Adalberta
(Vojtecha), ale napriek tomu mali odchovanci tohto seminára veľmi dobrú úroveň a
v dejinách mukačevského biskupstva im patria popredné miesta. Okrem Jániovskej fundácie
v trnavskom seminári získala v roku 1754 mukačevská eparchia ďalšie študijné miesta
v jágerskom rímskokatolíckom seminári.
Michal Manuel Olšavský, ktorý bol mukačevským
biskupom v rokoch 1742-1767, by si bol skôr prial rozšírenie fundácie v Trnave, alebo
v Košiciach, prípadne vytvorenie vlastného seminára v Mukačeve, či Užhorode, ale jeho
priania sa, žiaľ, neuskutočnili. Bol to totiž jágerský biskup, ktorý nakoniec dosiahol
pridelenie 1200 florénov zo Štátneho fondu farností na vytvorenie šiestich miest pre
študentov a jedného pre profesora pre potreby gréckokatolíkov mukačevskej eparchie.
Dekrét s týmto rozhodnutím podpísala sama cisárovná Mária Terézia 8. júla 1754.
M.M.
Olšavský mal výhrady voči štúdiám v Jágri hlavne z dvoch dôvodov. Prvý dôvod bol
finančného charakteru. Štátna dotácia 1200 florénov, ktorú pritiahol do Jágra latinský
biskup by mu bola umožnila skvalitniť prípravu i počet profesorov i kandidátov v mukačevskej
teologickej škole. Náklady na jedného chovanca boli v Mukačeve podstatne nižšie ako
v Jágri.
Ďalším dôvodom bolo, že M.M. Olšavský sa obával latinizácie svojich
bohoslovcov po obradovej stránke. V tomto bode sa však biskup Olšavský mýlil. Ako
neskôr napísal jeden z absolventov jágerského seminára, Ján Pásteli, mukačevskí bohoslovci
si užili v jágerskom seminári kvôli svojmu obradu toľko príkoria a podceňovania, že
sa z nich stali najväčší odporcovi jágerskej politiky a najväčší bojovníci za nezávislosť
mukačevskej eparchie.
Biskup Michal Manuel Olšavský od počiatku svojej biskupskej
služby, už v roku 1744 začal v Mukačeve, na farskom pozemku, vedľa farského chrámu
budovať školu. Stavba sa preťahovala kvôli nedostatku financií až do roku 1747. 31.
decembra 1747 sa obrátil vo Viedni na cisárovnú s prosbou o udelenie príspevku na
vydržiavanie profesora. Pozitívna odpoveď s udelením ročného fondu 300 florénov prišla
20. februára 1748. Od tohto roku až do roku 1778, teda počas tridsiatich rokov, sa
kandidáti na kňazstvo vo vtedy ešte nerozdelenej mukačevskej eparchii pripravovali
v tejto škole. Po roku 1778 ostala v Mukačeve len nižšia škola (trívium), keďže 3.
decembra 1778 bol na bývalom užhorodskom zámku otvorený nový eparchiálny seminár,
postavený vďaka fundácii cisárovnej Márie Terézie. Na ročný chod seminára bola určená
suma 3000 florénov, čo malo zabezpečiť udržiavanie aspoň 40 chovancov (v skutočnosti
už v toku 1779 ich tam bolo 62 a v roku 1781 dokonca 71.
Od tohto roku začína
výchova našich kňazov vo vlastných akademických inštitúciách a vo vlastných seminároch.
Výnimku tvorí obdobie rokov 1950-1968 kedy bola naša cirkev zlikvidovaná štátnou mocou
a rokov 1968-1989, kedy formácia našich bohoslovcov prebiehala v rámci Cyrilometodskej
bohosloveckej fakulty a priľahlého seminára v Bratislave.
Dnešná situácia existencie
vlastnej bohosloveckej fakulty a seminára vytvára dobré podmienky na kvalitnú odbornú
i duchovnú prípravu kandidátov na kňazstvo. Táto príprava e mimoriadne dôležitá,
keďže od nej závisí aj úroveň duchovnej služby, ktorú takto vychovaní kňazi môžu poskytovať
veriacim, ku ktorým sú poslaní. Aj preto teda chceme zapriať súčasnému prešovskému
semináru i teologickej fakulte hojnosť úspechov a Božích milostí pri formovaní novej
generácie kňazov pre našu gréckokatolícku cirkev.