Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 4. adventnú nedeľu

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD s názvom: Hľa, služobnica Pána:

Neviem, milí priatelia, či ste aj vy nemali niekedy pocit, že k vám hovorí Boh a pritom ako sa neskôr ukázalo, nebol to Boh ale zlý. Ako rozpoznať, že to, čo v sebe počujeme, je od Boha a nie od zlého? A naopak, ako zistiť, či ľudia ktorí sa uchádzajú o našu priazeň sú vedení Bohom alebo Zlým. Toto nie je vždy jednoduché: Zlý totiž nie vždy používa otvorené zbrane, aby nás zviedol na zlú cestu. Jeho metódy sú často mazané a podvodné. Preto sa hovorí od nepamäti: „Nie je všetko zlato, čo sa blyští!“
Otázke tzv. rozlišovania duchov sa preto od nepamäti venovalo mnoho duchovných autorov, medzi nimi snáď najznámejším je sv. Ignác z Loyoly. Tern dokonca vypracoval dve série pravidiel na rozpoznanie toho, kto autorom rôznych stimulov a túžob v našom vnútri: či Boh alebo diabol.
Mohli by sa ale pýtať: jestvuje jeden poznávací znak toho, že za vecou je určite Boh. Áno, jestvuje. A predstavuje nám ho evanjelium nasledujúcej nedele. Evanjelium nám rozpráva o zvestovaní narodenia Pána. K Márii prichádza archanjel Gabriel a pozýva ju, aby sa stala matkou Pána. Ona po snahe vyhnúť sa tejto významnej úlohe, poslanie nakoniec prijme so slovami: „Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova!“
Silu týchto slov a teda aj pravidla, ktoré nám predstavujú, najlepšie pochopíme, keď si príbeh Márie postavíme do kontrastu s iným príbehom, ktorý sa na tento evanjeliový podobá, s príbehom Evy zo začiatku knihy Genezis. Obe, aj Eva aj Mária, počuli výzvy, či lepšie pozvania. No výsledok bol jasne odlišný: kým Eva priniesla na seba i na svet kliatbu, Mária priniesla požehnanie.
Možno, že Eva to nemyslela tak zle, ako to nakoniec dopadlo. No mohla vedieť, že pravidlo je takéto: skúmaj pocit, ktorý pozvanie v tebe vyvoláva. Ak ten pocit je pocitom blaha, že budeš veľká, ba že budeš dokonca vládnuť nad druhými, je jasné, že ide o pokušenie. Ak naopak ten pocit je pocitom pokory, ba strachu a nehodnosti, ide o pozvanie k požehnaniu.
Eva v Knihe Genezis zatúžila byť ako Boh. Teda byť veľká, slávna a mocná. Tento pocit jej musel spôsobovať blaho pri srdci. Takto totiž pôsobí pocit velikášstva. A diabol jej tento pocit potvrdil. Eve mal byť varovaním, no nebol, a preto padla. Mária, naopak, sa pri Božom pozvaní vyhlásila za služobnicu a tak to aj cítila. Preto sa stala požehnaním.
Z toho vyplýva pre nás jasný dôsledok: ak niekto chápe svoje povolanie ako pozvanie k moci, potom to nie je pozvanie od Boha, ale je to pokušenie od zlého. Znakom toho, že k nám hovorí Boh je pokora a služba. A zasa naopak, znakom toho, že k nám hovorí Zlý je túžba po moci a nadvláde nad inými.
Toto kritérium, kritérium pokory, sa tiahne Svätým Písmom ako červená niť. Bol prítomný u prorokov, ale aj u falošných prorokov. Tí prví, praví, vždy odpovedali pocitom nehodnosti. Tí druhí sa do vecí hrnuli. A tiahne sa i dejinami v príbehoch mužov a žien, ktorí boli pre seba i pre svet požehnaním alebo kliatbou. Ak by sme mohli vyčleniť najhoršiu neresť, ktorú má diabol v plnosti je to pýcha. Diablovi a jeho nasledovníkom chorobne chýba pokora. Nasledovníci Boha naopak boli vždy ľuďmi pokory.
Pekne to ilustruje kniha od Márie Lakotta: Klauzúra, vstup zakázaný. Je to skutočný príbeh istej veľkej filmovej hviezdy, ktorá sa rozhodla zanechať kariéru a vstúpiť do kláštora dominikánok neďaleko Los Angeles. Vzbudilo to samozrejme rozruch a preto sa istý ženský magazín rozhodol vec vyšetriť a napísať o tom reportáž. Do kláštora bol však pre klauzúru vstup zakázaný, preto sa vedenie časopisu rozhodlo presvedčiť svoju mladú ambicióznu reportérku Eileen O‘Davisovú, aby požiadala o prijatie do noviciátu, a zvnútra kláštora im poskytovala správy. Po splnení svojej misie by potom z rehole odišla. Táto súhlasila.
Filmovú hviezdu však akosi nemohla nájsť. Preto začala tipovať. Podľa nej taká filmová hviezda by mala byť extravagantná, excentrická a extrovertná. Tieto vlastnosti našla v jednej sestre, o nej potom informovala magazín. Keď raz za ňou, počas dňa otvorených dverí, ktorý sa konal vždy raz za rok, prišli redaktori, ukázala im na svoj tip. Tá novinárom, nevediac, že to sú novinári, ochotne odpovedala na ich šifrované otázky, dokonca im pózovala pred objektívmi fotoaparátov. Eileen sa ale mýlila: sestra, na ktorú si tipla, nebola hľadaná herečka.
Iróniou bolo, ako sa neskôr ukázalo, že s tou pravou herečkou, ktorú toľké týždne hľadala, celý čas bývala na jednej izbe. Táto sestra však bola pre ňu príliš skromná, nenápadná a utiahnutá na to, aby ju mohla považovať za bývajú herečku. Zabudla však, alebo možno to ani nevedela, že presne takéto vlastnosti mala hľadať u budúcej rehoľnej sestry. Ak mala mať rehoľné povolanie, ktoré vždy prichádza od Boha, znakom toho je vždy pokora a služba.
Možno aj my, milí priatelia, chceme spoznať, aké plány má Boh pre nás. Buďte si istí, ak nás niekto volá pozíciám moci, slávy a obdivu, určite to nie je Boh. Platí to o sfére cirkevnej ako aj o sfére profánnej. Povolanie do Boha je vždy charakterizované túžbou slúžiť. Nechcem povedať, že sa nemáme uchádzať aj o vodcovské pozície, napríklad v politike. Aj to musí niekto robiť. No znakom, že tam idem na základe Božieho volania je, že chcem slúžiť iným a zabúdať na seba, teda pocit pokory a nehodnosti, no predsa dôvery v Božiu pomoc.
V tom zmysle je možné hodnotiť nielen seba a to, čo sa odohráva v našom vnútri, ale i ľudí, ktorí sa v krajine uchádzajú o pozície verejných činiteľov. Nedajme sa zviesť. Aj tu poznávacím znamením, či niekto je vedený Bohom alebo diablom, je túžba slúžiť a milovať.
Nech nám Pán, podľa vzoru Božej Matky, dá túžbu nasledovať ho v pokore a službe.