Komentár Mons. Mariána Gavendu: Nádej či ilúzia?

Pravidelný štvrtkový komentár pripravil Mons. Marián Gavenda:

Končiaci rok je dvojnásobne rušný: prelína sa predvianočný zhon a európske vrenie. Majú veľa spoločného. Ak chceme byť aktuálni, nemožno to nevidieť. No ak rozmýšľam, čo na to povedať, mám dojem že sa budem opakovať a že to bude aj tak zbytočné. Spomenul som si a našiel v počítači jednu glosku, starú už skoro desať rokov. Mala názov: „Priania Bruselu čestne splníme“. Odrážam sa v nej od vlnitým plechom ohradeného staveniska, zhodou okolností vedľa Národnej rady, na ktorom bolo maliarskym štetcom a roztečenou farbou napísané: „Priania Bruselu čestne splníme“. Bola to ironická narážka na niekdajšie socialistické nápisy ako „Závery 15. zjazdu KSČ čestne splníme“ a im podobné na objednávku vyrábané spontánne prejavy nadšenia robotníckej triedy za budovanie socialistického raja na zemi. V trochu pichľavom komentári som už vtedy poukazoval, ako sa ťažisko vplyvu i našej vazalskej servilnosti presúva z Moskvy do Bruselu. Ale aj to bolo už vtedy jasné, že na situácii nemožno nič zmeniť. Tak ako konferencia na Jalte a v Teheráne rozhodla o povojnovom delení sveta a teda aj o vzniku a osudoch Československa, tlak ekonomického vývoja neúprosne určuje aj súčasné začlenenie a osudy Slovenska. V súčasnom prepojení ekonomík si ani veľká Čína nemôže ísť úplne vlastnou cestou, nieto malé Slovensko. To je politický realizmus. Prijať nevyhnutnosť faktov však neznamená slepo prikyvkávať nad všetkým, čo sa deje.

Pred piatimi rokmi som v inom komentári napísal: „Toto zoskupenie národov, ktoré vzniklo prv, než by vedelo čím chce byť, tvoria i vedú tiež iba ľudia. Preto boli od začiatku podozrivé sľuby, ako tam vymizne korupcia a doľahne všeobecný blahobyt. A keďže ho vedú bohatí ľudia, nemožno čakať, že im pôjde o chudobných. Budú sa o nich iba zaujímať - ako na nich zarobiť. Na bohatých sa totiž bohatne veľmi ťažko. (...) Európska únia, za akú sme hlasovali v referende, už neexistuje. Ani takú nikto netvorí. Na jej nové podoby sa nás pýtajú iba formálne. Nami zvolené hlavy pokývajú prv, než by sme si uvedomili nad čím. Európska únia sa stavia nad Božie normy, čím si píli konáre, na ktorých spočíva“... To bolo pred piatimi rokmi. Dnes by som pridal len zo dva výkričníky. No v tom istom komentári som pokračoval slovami: „Napriek tomu nie som euroskeptik. Toto je miesto, kam máme prinášať viac duše...“.

K dvom starým postojom do tretice pridávam jeden súčasný. Vyjadruje ho komuniké portugalských biskupov, zverejnené na záver ich novembrového plenárneho zasadania. Jeho názov „Nádej v čase krízy“ však nie je lacným maľovaním ilúzií a hromadením jalových fráz, na aké sme, žiaľ, väčšinou zvyknutí. Portugalskí biskupi hovoria, že pred pravdou o súčasnej situácii už nemôžu mlčať. Pravdu považujú za základnú podmienku spolužitia, spravodlivosti a pokoja. A je podľa nich pravdou, že „národnú a medzinárodnú politiku nemožno zúžiť a tobôž nie podriadiť nejasným hrám ekonomický špekulácií zo stany „ľudí bez tváre“. Takáto diktatúra anonymných síl ktoré si podrobili politikov ohrozuje samotnú demokraciu a demokratické spolužitie, postihuje najmä najslabšie vrstvy spoločnosti“. Argumentácia vyhlásenia je jasná: „Ak existujú daňové raje, musia existovať aj peklá biedy a nespravodlivosti, ktoré treba zlikvidovať“. Nádej, o ktorej hovorí názov dokumentu, spočíva v mobilizácii ekonomických a politických síl, spoločenských organizácií, kultúrnych inštitúcií a médií k „patriotistickému postoju, zodpovednému prístupu a aktívnej účasti“. Okrem toho ponúkajú biskupi praktickú pomoc v charitatívnych iniciatívach i spoluprácu s vládou.

Ak by verejnosť domyslela odvážne tvrdenia tohoto verejného vyhlásenia, buď by musela biskupom dokázať, že sa mýlia a ich omyl aj patrične odsúdiť. Ak sa však nemýlia a súčasná kríza je dôsledkom finančných špekulácií, manipulácie politikov a prostriedkom obohacovania bohatých, potom to zásadne mení aj našu situáciu v Európskej únii a osudové rozhodnutia, ktoré sa dnes robia doslova z večera na ráno... Čo z toho všetkého vyplýva?
Ponajprv to, že Cirkev dlhodobo zaujíma k celému dianiu vo svete, v Európe a v Európskej únii jasné stanovisko, ktoré však takmer nikto nepočúva.

Realizmus hovorí, že celý prúd rýchleho európskeho vývoja nemôže malá krajina zvrátiť. To však neznamená servilne so všetkým súhlasiť. Pred pár desaťročiami bolo tiež každému jasné, že bez Moskvy a ekonomického a politického prepojenia socialistického bloku nemožno spraviť ani krok. Kto sa chcel uplatniť, musel s tým počítať. Tí, čo nemali nič iné len pravdu a chrbtovú kosť, sa nutne stávali disidentmi. Dejiny im dnes dávajú za pravdu. Pravda je silou slabých. Práve ona je aj silou slabého Slovenska. V súčasnej situácii nadobúda historický odkaz Jána Pavla II. Slovensku jasné kontúry. Do súčasnej krízy je podľa neho Slovensko povolané „svojimi tradíciami a svojou kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, živými silami svojich nových generácií ponúknuť významný príspevok do skutočného pokroku tohto kontinentu“. Už chýbajú len silní ľudia, ktorí by to vedeli otvorene povedať na patričných miestach.

Naďalej zostáva pravdou aj to, že príčiny súčasnej krízy nikto nepomenováva a neplánuje ich odstránenie. Hlavná starosť je platiť bankám úroky. Kto pozoruje predvianočnú reklamu, tomu je jasné, že nádej sa naďalej vkladá do ilúzií. Na každom kroku masíruje ľudí, aby ešte bezbrehejšie konzumovali, aby sa ešte nerozumnejšie zadlžovali. Potvrdzuje sa skúsenosť, že ľudia potrebujú byť klamaní. Toho, kto im hovorí pravdu, považujú za nepriateľa svojho iluzórneho šťastia.

Ak sme viac krát porovnávali súčasnosť a minulosť, je dobré spraviť tak aj na záver: aj nedávna minulosť potvrdzuje, že jediná reálna a zmysluplná snaha je vytvárať ostrovy jasnej alternatívy. Mal by ním byť vnútorný svet jednotlivca, rodina, farské či iné spoločenstvo. Zdá sa to len kvapka v mori, ktorá nič nerieši. Ale aj malý ostrov vo veľkom mori znamená pre topiacicho sa záchranu. Takým ostrovom môžu a majú byť aj tohoročné Vianoce.