P. Raniero Cantalamessa, OFM Cap.: Druhá vlna evanjelizácie
Výber z druhej adventnej kázne P. Raniera Cantalamessu, OFM Cap., Svoju druhú adventnú
kázeň nazval P. Raniero Cantalamessa OFM Cap. Už niet Gréka ani Žida, barbara a
Skýta. Pápežský kazateľ sa v nej zameral na ďalšiu veľkú vlnu evanjelizácie, ktorá
prebehla po nájazdoch barbarov. Venuje sa obdobiu od pádu Rímskej ríše až po situáciu
po barbarských nájazdoch, kedy Cirkev stála pred historickým rozhodnutím, aký postoj
zaujať v danej spoločenskej situácii, keď sa po dobití Ríma v roku 410 Gótmi zdalo,
že nastal koniec sveta, pretože kresťanská Rímska ríša bola zničená. Z intelektuálneho
hľadiska bol sv. Augustín ten, kto vo svojom diele O Božom štáte naznačil rozdiel
medzi štátom ľudí, do ktorého patrila Rímska ríša a Božím štátom. Teda nenastal koniec
sveta, ale nastal iba koniec jedného sveta. Rímsky pápež otvoril vieru novej situácii.
Bol ním sv. Lev Veľký, ktorý bol presvedčený, že kresťanská ríša sa rozšíri viac,
ako tá pôvodná pohanská. Postoj k barbarským národom sa postupne mení a barbarský
svet sa začína javiť ako misijné územie. Nastáva obdobie reevanjelizácie Európy na
dvoch poliach.
Heréza Arianizmu, ktorý už prenikol do gótskych národov, avšak
jeho chabá organizačná štruktúra, kultúra a teológia boli príčinou, že v VI. storočí
ho barbarské kmene opúšťajú a prijímajú kresťanstvo. Boj proti arianizmu nebol pre
Cirkev ničím novým. Novou výzvou však boli pohania. A Cirkev sa v tomto smere vydala
dvoma smermi: ad intra a ad extra, čo znamená zameranie sa na obyvateľov
bývalého impéria a na nové národy, nielen na mestá, ale aj na vidiek, čo prináša vznik
štruktúry farností. Rozhodujúcim momentom bol krst kráľa Chlodovíka na Vianoce 498
alebo 499, ktorý sa neskôr stal nielen náboženským vodcom franského národa, ale aj
tých národov, ktoré si podmanil. Kristianizácia kontinentu sa završuje v IX. storočí
prácou Cyrila a Metoda na pokresťančení slovanských národov. Evanjelizácia barbarov
znamenala nové podmienky v porovnaní s organizovaným, kultúrnym grécko-rímskym svetom.
Cirkev sa konfrontuje s výzvou napomáhania budovania civilizácie a evanjelizácie.
Vysvetľovaním kresťanskej náuky učí čítať a písať. Inkulturácia sa ukazuje novým spôsobom.
Skutočnými protagonistami reevanjelizácie Európy boli pod vedením pápeža mnísi. Oni
sa stali nositeľmi kultúry od samého počiatku. Od V. – VIII. storočia sa rozvíjajú
kláštory, ktoré sa stali centrami nielen kultúry, ale aj poľnohospodárstva. Kláštory
sa tak stali zárukou stabilnej a hlbokej evanjelizácie národov v Európe.
V
ďalšej časti svojej kázne páter Cantalamessa poukázal na analógiu medzi situáciou
minulosti a dneška. Rovnako ako vtedy tak aj dnes sú celé národy v pohybe z východu
na západ a zo severu na juh. Cirkev vtedy vyjadrila otvorenosť a prijatie voči novým
národom. Rozdiel však je v tom, že dnes už neprichádzajú do Európy pohania alebo heretici,
ale častokrát hlboko veriaci, dobre zorganizovaného a sebavedomého náboženstva. Novým
faktom v dnešnej situácii je teda dialóg. Dialóg, ktorý sa neprieči evanjelizácii,
ale určuje jej štýl.
Na základe encykliky Jána Pavla II. Redeptoris missio
a dekrétu II. vatikánskeho koncilu Ad Gentes, poukazuje pápežský kazateľ na
nevyhnutnosť hľadania nových foriem mníšstva, ktoré sa už začali rozvíjať v Európskych
mestách, kde sa spája kontemplácia, práca a evanjelizácia. Avšak – ako dodáva – „nestačí
sa ak v Cirkvi jedni venujú kontemplácii a druhí evanjelizácii. Je nevyhnutné, aby
sa tieto dve formy zjednotili v živote každého misionára. Nestačí iba modlitba „za“
misionárov, ale musí to byť „modlitba misionárov“. Tými, ktorí reevanjelizovali Európu
po barbarských nájazdoch boli práve mnísi, ktorí vyšli z ticha kontemplácie a vrátili
sa tam hneď, ako to okolnosti dovolili.“
„Výzva k novej evanjelizácii je vystavená
dvom nebezpečenstvám. Jedným z nich je zotrvačnosť, lenivosť, akési ničnerobenie a
prenechávanie všetkého na iných. Druhým je, vrhnúť sa do horúčkovitej a prázdnej ľudskej
činnosti, ktorá postupne vedie k strate kontaktu s prameňom Slova a jeho účinnosťou.
Často krát sa hovorí: ako sa môžeme ostať pokojne modliť, keď toľké potreby vyžadujú
našu prítomnosť, ako nebežať k domu, ktorý horí? Je to pravda, ale predstavme si,
čo by sa asi stalo hasičom, ktorí by sa ponáhľali uhasiť požiar so zapnutými sirénami
a potom, čo by tam došli by zistili, že nemajú so sebou cisterny a k dispozícii ani
kvapku vody. Sme na tom rovnako ak utekáme kázať bez toho, aby sme sa modlili. Viac
evanjelizuje ten, kto sa modlí bez slov ako ten, kto hovorí bez modlitby.“
V
závere svojej kázne poukázal na Máriu, ktorú Cirkev nazýva hviezdou evanjelizácie
preto, že priniesla Slovo nie len tomu alebo onomu národu, ale celému svetu! Nielen
preto. Ona nosila Slovo vo svojom lone, nie vo svojich ústach. Bola naplnená Kristom
aj fyzicky a vyžarovala ho svojou jednoduchou prítomnosťou. Ježiš bol viditeľný v
jej očiach, v tvári a v celej osobe. Keď niekto použije parfum, na to, aby sme ho
cítili, nemusí o ňom hovoriť, stačí stáť v jeho blízkosti. A Mária, osobitne v čase
keď ho nosila pod srdcom, bola plná Kristovej vône. P. Cantalamessa ukončil 2. adventnú
kázeň ukončil citáciou z exhortácie Pavla VI. Evangelii nuntiandi: „Nech ona, ktorá
ráno na Turíce, keď sa začalo ohlasovať evanjelium, pôsobením Ducha Svätého
zotrvávala s apoštolmi na modlitbách, žiari ako hviezda pri neustále sa obnovujúcej
evanjelizácii. Veď Cirkev poslúcha príkaz svojho Pána, a preto ju musí stavať do popredia
a uskutočňovať nadovšetko v týchto veľmi ťažkých, ale nádejných časoch.” - js
-