Príhovor vdp. Petra Holbičku pre chorých

Príhovor pre chorých s názvom Skrytá láska


Milovaní bratia a sestry v Kristovi.
Pomaly doznieva v našich ušiach hlas Jána Krstiteľa: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky.“ Urobme vo svojich srdciach miesto pre Lásku, ktorá prichádza, nezáležiac na tom, či ju prijmeme alebo odmietneme. Ona je tu.
A dobrý Boh nás uisťuje, že s nami ráta aj tento rok. Prichádza, aby nám daroval svojho Syna a aby znova našiel svoje miesto v našich životoch, v prázdnych dlaniach a v pošliapaných vzťahoch.
Nečaká od nás, že mu pripravíme zlatom vyzdobené katedrály a ligotajúce sa stromčeky. Praje si iba jedno. Aby sme sa vzdali svojich predstáv o našich Vianociach a prijali tie Jeho – plné lásky, pokoja, pokory a radosti.
Túži, aby sme sa zahľadeli do pravej tváre svojho Boha, Spasiteľa, Mesiáša, ktorého ohlasovali proroci. No ľudské uši si ich slová pretlmočili do svojich predstáv.
Ľudia čakali vládcu. Mocného panovníka, ktorý ich vyslobodí od nepriateľov. Muža, čo vyhrá každú vojnu a zabezpečí pokoj krajine svojou silou a mocou. Vyčkávali na niekoho, kto bude bývať v paláci a jeho slovo budú poslúchať národy.
Lenže ľudské predstavy nie sú Božími. Boh sa na svet nepozerá očami moci a vonkajšej krásy, ale očami lásky a srdca, ktoré je hlboko skryté v človeku.
A aby prehovoril jasnou rečou, pozýva celý svet do betlehemskej maštale, kde je mocnárom a vládcom bezbranné dieťa. Na miesto, kde nepobehujú sluhovia, ale ovečky a pastieri...
A pretože sa ľuďom ani len nesnívalo, že sa Mesiáš môže narodiť v chudobe, na slame a na sene, nespoznali ho. A čakajú ho doteraz.
No my vieme, že Boh prišiel. A vo svojej milosti a láske aj nám daruje tento adventný čas. Volá nás, aby sme poznávali, čo je pre nás dôležité a aby sme sa učili pozerať na svet i na ľudí srdcom. Rovnako ako to robí Marek.
Stretol som ho v čakárni u lekára. Je to muž okolo štyridsiatky. Býva v malom byte a nerád chodí von. Nepamätám si presne, ako sme začali náš rozhovor. No po chvíli Marek povedal: „Myslel som, že sa ma budete báť a že budete cítiť to, čo všetci ľudia. Odpor.“ Potom sa obrátil priamo ku mne. V tej chvíli som zbadal jeho nie príliš sympatickú tvár. Bola plná jaziev po popáleninách. Nemohol nezbadať moje prekvapenie. „Prepáčte,“ začal sa ospravedlňovať. „ To mám od detstva. U nás doma začalo horieť. Vtedy môj brat, mama i otec odišli do neba. Iba ja som ostal...“ Odmlčal sa a pozeral do diaľky. No nie dlho. „Keby mi moja babka nepomohla, keby ma nenaučila milovať Boha, tak som dnes úplne sám. Ale je to inak. Naučil som sa rátať. A poznám rovnicu, ktorá mi vždy vyjde,“ pokúsil sa o úsmev. „Rovnicu?“ spýtal som sa a on pokračoval. „Áno, Božiu rovnicu. Na jednej strane môže byť „a“ plus „bé“ neznáme, ale za znamienkom „rovná sa“ je vždy Boh. Iba on dáva nášmu životu zmysel. Iba on nás prekvapuje. A to „a“ aj „bé“ to sú situácie v našom živote. Ak k ním nepriradíme živého Boha, plného lásky - rovnicu života nikdy nevyrátame.“
Zmĺkol som a počúval. Marek rozprával o živote. O tom, ako sa ľudia zastavia pri tvári a nemajú odvahu načrieť do jeho srdca. Hovoril o svojich priateľoch. O samote, o nádeji, i o tom, že Boh vie, čo a prečo robí v jeho živote. A robí to preto, lebo je to tak dobré.
Spoznal som muža, ktorý hlboko vo svojom srdci nosí Krista. A mojou úlohou bolo, objaviť ho za jeho tvárou poznačenou ohňom a smútkom...
Milí moji priatelia. Boh naozaj vie čo robí. A vie aj to, prečo svoju lásku skrýva často do malých a nenápadných stvorení.
Vie, prečo si vyvolil maštaľ, pastierov i mudrcov. A vie, prečo do tohto adventného času povolal aj nás. Chce, aby sme rovnako ako Ján Krstiteľ vydávali svedectvo o svetle, ktoré priniesol Ježiš. Nie o umelom, ktoré vidíme všade okolo seba, ale o svetle, ktoré sa skrýva v srdci človeka a vyžaruje z jeho života.
Tak poďme na to. Svieťme všetkým ľuďom ponáhľajúcim sa k Vianociam svojimi modlitbami, obetami, dobrým slovom a pohľadom plným lásky. Nech nám odvahu na cestu k jasličkám daruje všemohúci Boh.