Vatikán (7. decembra, RV) - V Aule Pavla VI. sa dnes konala Generálna
audiencia pápeža Benedikta XVI. Vo svojej katechéze povedal:
Drahí bratia a
sestry,
Evanjelisti Matúš a Lukáš (por. Mt 11, 25-30 a Lk 10, 21-22) nám zanechali
vzácny klenot, Ježišovu modlitbu, niekedy nazývanú aj Chválospev plesania alebo Chválospev
Mesiášskej radosti. Je to modlitba vďaky a chvál – ako sme pred chvíľou mohli počuť.
Slovo, ktorým sa chválospev začína a ktoré vyjadruje Ježišov vzťah k Otcovi, je v
gréckom origináli exomologoumai, čo sa zvyčajne prekladá ako “zvelebujem ťa”
(Mt 11, 25 e Lk 10, 21). V spisoch Nového Zákona toto slovo v zásade označuje dve
veci: prvou je “poznať do detailu” – napríklad, keď Ján Krstiteľ žiada, aby si každý
do hĺbky uvedomil a spoznal svoje hriechy predtým, než sa dá pokrstiť (por. Mt 3,6).
Druhou je “byť v zhode, súhlasiť”. Teda výraz, ktorým Ježiš začína svoju modlitbu,
obsahuje “detailné, plné poznanie” toho, čo koná Boh Otec a zároveň aj úplný, vedomý
a radostný súhlas s týmto konaním - so zámerom Boha Otca. Celý chválospev je vyvrcholením
modlitieb, v ktorých sa odráža hlboké a intímne spoločenstvo medzi Ježišom, Bohom
Otcom a Duchom Svätým, a taktiež Ježišovo Božské Synovstvo. Ježiš sa obracia na
Boha a nazýva ho “Otcom”. Tento výraz vyjadruje Ježišovu istotu o tom, že on sám je
“Synom”, že je v intímnom a neustálom spoločenstve s Bohom – a práve toto je centrálny
bod a prameň všetkých Ježišových modlitieb. Jasne to vidíme v záverečnej časti chválospevu,
ktorá osvetľuje celý text. Ježiš hovorí: “Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nevie,
kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť”
(Lk 10, 22). Ježiš teda hovorí, že jedine “Syn” skutočne pozná Otca. Každé poznanie
medzi osobami – ako to aj my vieme zo skúsenosti našich ľudských známostí – má za
následok isté zainteresovanie, isté vnútorné puto, ktoré vzniká medzi tým, kto poznáva
a tým, kto je poznávaný – či už je to na intenzívnejšej alebo menej intenzívnej úrovni.
Vzájomné poznanie nie je možné bez spoločenstva. V Chválospeve plesania – tak ako
v každej svojej modlitbe – Ježiš ukazuje, že skutočné poznanie Boha predpokladá spoločenstvo
s ním – len vďaka spoločenstvu môžem spoznať druhého človeka – a tak je to aj s Bohom
– len keď s ním mám opravdivý kontakt, keď som s ním spoločenstve, vtedy ho môžem
spoznať - a teda pravé poznanie Boha je vyhradené len “Synovi”, Jednorodenému, ktorý
bol od počiatku v lone Otca (por. Jn 1, 18) a zostáva v dokonalej jednote s ním –
len on ho skutočne pozná, pretože je s ním v intímnom spoločenstve Božieho bytia,
a teda len on môže zjaviť, kto je Boh. Po tom, ako Boha nazval “Otcom”, volá ho
Ježiš aj “Pánom neba i zeme”. V tomto vyjadrení pripomína vieru vo Stvorenie a dáva
zaznieť aj prvým slovám zo Svätého Písma: “Na počiatku stvoril Boh nebo a zem” (Gn
1,1). V modlitbe sa vracia k veľkému biblickému rozprávaniu o láske Boha k človeku,
ktoré začína aktom stvorenia. Ježiš vstupuje do tohto príbehu lásky, je jeho vyvrcholením
a zavŕšením. V jeho modlitbe je Sväté písmo osvetlené a ožíva v dokonalej miere: nachádzame
tu ohlásenie Božieho tajomstva i odpoveď človeka, ktorý sa obrátil. Skrze vyjadrenie
“Pán neba i zeme” si môžme zároveň uvedomiť, že v Ježišovi, ktorý zjavuje Otca, sa
človeku otvára možnosť prístupu k samotnému Bohu. Položme si teraz otázku: komu
chce Syn zjaviť Božie tajomstvá? Na začiatku chválospevu Ježiš vyjadruje svoju radosť
nad tým, že vôľou Otca je skryť tieto veci pred vzdelanými a múdrymi a zjaviť ich
maličkým (por. Lk 10,21). V tejto modlitbe Ježiš ukazuje svoju účasť na rozhodnutí
Otca, ktorý svoje tajomstvá odhaľuje tým, čo majú jednoduché srdce: Synova vôľa je
zhodná s vôľou Otcovou. Božie zjavenie sa neuskutočňuje v duchu pozemskej logiky,
podľa ktorej vzdelanci a mocnári ako prví vlastnia dôležité poznanie a potom ho odovzdávajú
jednoduchým ľuďom, maličkým. Boh použil celkom odlišný spôsob: prvými adresátmi jeho
komunikácie sú práve “maličkí”. Takáto je vôľa Otca a Syn s ňou radostne súhlasí.
Katechizmus Katolíckej Cirkvi hovorí: “Jeho dojatie: „Áno, Otče“ vyjadruje hĺbku jeho
srdca, jeho súhlas s tým, „čo sa páči“ Otcovi, a to ako ozvenu slov „Nech sa stane“
jeho Matky vo chvíli jeho počatia a ako predohru toho, čo povie Otcovi vo svojej smrteľnej
úzkosti. Celá Ježišova modlitba je v tomto láskyplnom súhlase jeho ľudského srdca
s „tajomstvom… vôle“ Otca (Ef l, 9).” (2603). Odtiaľto vychádza prosba, ktorou sa
obraciame na Boha v modlitbe Otčenáš: “buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i zemi”: spolu
s Kristom a v Kristovi aj my si žiadame vstúpiť do súladu s Otcovou vôľou, aby sme
sa aj my stali jeho deťmi. Ježiš tiež v tomto chválospeve vyjadruje vôľu zapojiť do
svojho synovského poznania Boha všetkých, ktorým Boh na ňom chce dať účasť: a tí,
ktorí prijímajú tento dar, sú “maličkí”. Čo však znamená byť “maličkí”, jednoduchí?
Aká “maličkosť” otvára človeka pre synovskú blízkosť Bohu a pre prijatie jeho vôle?
Aký základný postoj máme zaujať vo svojich modlitbách? Pozrime sa na “Reč na hore”,
v ktorej Ježiš hovorí: “Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. (Mt 5, 8).
Práve čistota srdca umožňuje spoznať Božiu tvár v Ježišovi Kristovi; treba mať jednoduché,
priame srdce, také ako majú deti, nie namyslené ako tí, čo sa uzatvárajú do seba s
presvedčením, že nepotrebujú nikoho, ba ani Boha. Je tiež zaujímavé všimnúť si
okolnosti, v ktorých sa Ježiš obracia na Otca. V rozprávaní evanjelistu Matúša má
Ježiš radosť, pretože napriek protivenstvám a odmietnutiam sú tu aj “maličkí”, čo
prijímajú jeho slovo a otvárajú sa pre dar viery v Neho. Chválospevu plesania predchádza
kontrast medzi chválou Jána Krstiteľa, jedného z “maličkých”, ktorí spoznali Božie
konanie v Ježišovi Kristovi (por. Mt 11, 2-19), a výčitkou mestám pri jazere za ich
nekajúcnosť - pretože práve v nich “urobil najviac zázrakov” (por. Mt 11, 20-24).
Plesanie Matúš opisuje vo vzťahu s odpoveďou, ktorou Ježiš hodnotí účinnosť svojich
slov a skutkov: “Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí
chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium.
A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší” (Mt 11, 4-6). Aj svätý Lukáš prezentuje
Chválospev plesania vo vzťahu s pokrokom pri ohlasovaní evanjelia. Ježiš poslal “sedemdesiatdva
učeníkov” (Lk 10,1) a oni šli so strachom, že ich misia bude neúspešná. Lukáš tiež
zdôrazňuje odmietnutie, ktoré vzišlo z miest, kde Ježiš kázal a robil znamenia a zázraky.
Avšak sedemdesiati dvaja učeníci sa vracajú plní radosti, lebo ich misia mala úspech;
konštatujú, že sila Ježišovho slova víťazí nad ľudskou zlobou. A Ježiš zdieľa ich
spokojnosť: “v tej hodine”, v tom okamihu zaplesal radosťou. Chcel by som ešte
zdôrazniť dve veci: evanjelista Lukáš uvádza túto modlitbu s poznámkou: Ježiš “zaplesal
v Duchu Svätom” (Lk 10, 21). Ježiš sa raduje z hĺbky svojho vnútra, vychádzajúc z
toho, čo má v sebe najsilnejšie: spoločenstvo lásky s Otcom a plnosť Ducha Svätého.
Tým, že nám dáva účasť na svojom synovstve, pozýva aj nás, aby sme sa otvorili svetlu
Ducha Svätého, pretože – ako hovorí apoštol Pavol – “nevieme ani to, za čo sa máme
modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi… ako sa
páči Bohu” (Rim 8,26-27) a odhaľuje nám lásku Otca. V Matúšovom evanjeliu po Chválospeve
plesania nachádzame jednu z najdojemnejších Ježišových výziev: “Poďte ku mne všetci,
ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním” (Mt 11,28). Ježiš vraví, aby
ľudia prišli za ním, lebo on je pravá múdrosť, on je “tichý a pokorný srdcom; ponúka
svoje jarmo, cestu evanjeliového poznania, ktoré nie je doktrínou na štúdium či ponukou
novej etiky, ale Osobou, ktorú treba nasledovať: tou osobou je on sám, Jednorodený
Syn žijúci v dokonalom spoločenstve s Otcom. Drahí bratia a sestry, na chvíľku
sme sa ponorili do bohatstva tejto Ježišovej modlitby. Aj my sa skrze dar Ducha Svätého
môžme obracať na Boha v modlitbe, s detskou dôverou - vzývajúc meno Otca, “Abba”.
Musíme mať ale srdce maličkých, srdce “chudobných v duchu” (Mt 5, 3), aby sme si uvedomili,
že nie sme sebestační, že nemôžme svoj život budovať sami, ale potrebujeme Boha, potrebujeme
ho stretnúť, počúvať, rozprávať sa s ním. Modlitba nás otvára na prijatie daru Boha
a jeho múdrosti, ktorou je sám Ježiš, aby sme dokázali plniť vôľu Otca pre náš život
a aby sme tak našli posilu v ťažkostiach na našej životnej ceste.