Zamyslenie na nedeľu Krista Kráľa

Zamyslenie pripravil P. Milan Bubák SVD

Ježiš Kristus, stred a cieľ dejín

Vo východných náboženstvách je populárna ikonografická forma nazývaná MANDALA. Spočíva v obrazci, v ktorom sú veci zoskupené okolo centra. Mandala môže mať rozličné tvary, najčastejšie kruh alebo štvorec. Tento obrazec nie je však známy len z východných náboženstiev, používa sa v kresťanstve. Napríklad na západných priečeliach gotických katedrál sa nachádza okno známe ako rozeta; alebo na podlahách niektorých katedrál, ako Chartre či Remeš sa nachádzajú labyrinty. Aj literárne druhy môžu mať podobu mandaly: napríklad rozprávanie o raji je typickou mandalou. V strede raja je strom života, z ktorého vytekajú štyri rieky: Pišon, Gihon, Tigris a Eufrat. I erby miest a šľachtických rodín môžu mať podobu mandaly, ako napríklad erb mesta Trnavy, koleso v strede ktorého je hlava Krista. Mandala je pekný obrazec, lebo nás upozorňuje na to, čo je hlavné a čo vedľajšie.

Keď otvoríme listy apoštola Pavla Kolosanom a Efezanom, oba sa začínajú mandalou, chválospevom na Ježiša Krista, ktorého predstavujú ako absolútne centrum všetkého stvorenia: On (Kristus) je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny a panstvá, kniežatstvá a mocnosti. Všetko je stvorené pre neho a skrze neho (Kol 1, 15-16). Boh si predsavzal zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi (Ef 1, 10). Ježiš Kristus je podľa týchto listov jediným dôvodom existencie sveta, je jeho zmyslom a jeho cieľom. Bez Krista by stvorenie nemalo myšlienku. Ježiš Kristus je jeden, jedinečný a neopakovateľný. On je nielen dôvodom jestvovania sveta, ale aj jeho životodarcom. Cez neho prúdia všetky dary, milosti a živiny, ktoré stvorenie potrebuje na to, aby mohlo existovať na slávu a česť svojho Stvoriteľa.

Toto je dôležité vedieť hlavne dnes, keď sa snažíme o dialóg s inými náboženstvami. V jeho mene niektorí teológovia podceňujú rolu Krista a tvrdia, že Kristus je na úrovni ostatných zakladateľov náboženstiev a že spásu je možné dosiahnuť aj bez Krista. Aj pod vplyvom týchto teórií napísal r. 1991 Svätý Otec Ján Pavol II. svoju encykliku Redemptoris Missio. V jej prvej kapitole venovanej Ježišovi Kristovi ako jedinému Vykupiteľovi, veci vysvetľuje. Opierajúc sa o koncilové dokumenty síce pripúšťa, že Boh môže sprostredkúvať svoje milosti aj cez iných prostredníkov, nielen cez Krista, avšak zdôrazňuje, že prostredníctvo všetkých ostatných prostredníkov je odvodené od jedného a jedinečného prostredníka Krista.

Je to ako s peniazmi: nemusíme platiť zlatom, aby sme dostali tovar, stačia papierové peniaze. Lenže tieto peniaze majú cenu iba preto, lebo sú kryté zlatom. Ak by neboli, boli by to iba bezcenné zdrapy papiera. Aj iné náboženstvá majú hodnotu, ale túto hodnotu im dáva Kristus, hoci o tom nevedia. Kristus je to zlato, ktoré kryje každé dobro, ktoré sa vykoná na zemi. Keby tu Krista nebolo, nebola by tu ani spása. A nebol by tu ani žiaden iný prostredník.

Túto myšlienku pekne vysvetľuje evanjelista Matúš v podobenstve o poslednom súde, ktoré sa číta v túto nedeľu Krista Kráľa. Kráľ oddeľuje dobrých od zlých. Aj jedni aj druhí sú prekvapení, keď im kráľ povie: Čokoľvek ste urobili (alebo neurobili) jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to urobili. Oni sa ho však prekvapení pýtajú: Pane, a kedy sme ťa videli hladného (...) alebo smädného (...)? Títo ľudia ho nepoznali, nikdy o ňom nepočuli a predsa boli spasení. Ako je to možné? Preto, lebo konali dobro ľuďom. Angažovali sa v skutkoch, ktoré išli ďaleko ponad ich osobné a sebecké záujmy. Avšak toto by nebolo nič platbé, keby tu nebol Niekto, kto by ich dobru dával večnú hodnotu. Tým Niekým je Kristus. Iba v Kristovi a vďaka Kristovi je dobro skutočne dobrom. Keby tu nebol Kristus, žiadne dobro na svete, by nebolo dobrom. Bolo by to možno niečo obdivuhodné, avšak v konečnom dôsledku bezcenné. Kristus dáva hodnotu dobrému skutku nielen kresťana, ktorý vykoná dobro v jeho mene, ale aj trebárs ateistu, ktorý vykoná dobrý skutok preto, lebo mu to káže svedomie, či budhistu, ktorý vykoná dobro preto, lebo cíti, že to, čo vykonal, musel vykonať, pretože mu to kázalo jeho vnútro.

Tu by mohol niekto namietať, že ak je to tak, načo potom učiť o Kristovi príslušníkov iných náboženstiev, keď ich dobré skutky aj tak majú hodnotu. Veď stačí, keď konajú dobro tak, ako ho konajú, bez toho, že by museli vedieť o Kristovi. Táto otázka je veľmi dôležitá, pretože sa priamo dotýka zmyslu misijnej činnosti. Odpoveď je jednoduchá: ak dobro týchto ľudí má hodnotu len v Kristovi, o ktorom ešte nepočuli - nie je potom logické im o tomto Kristovi povedať? Tak ako to urobil napríklad Pavol, keď kázal Grékom na Areopagu o neznámom Bohu (Sk 17, 22-3)? Nejde tu o to, že by sme mali za každú cenu fanaticky získavať učeníkov pre Krista, lebo inak by nemohli byť spasení. Ide tu skôr o to, aby sme tým, ktorí robia dobro, povedali o tom, cez ktorého ich dobro získava trvalú hodnotu. Aby sme im povedali o zlate, ktoré kryje ich peniaze. Oni majú právo počuť o Kristovi, majú právo vedieť, že svet je mandalou, uprostred ktorej je On, v ktorej všetky prvky vedú k Nemu a On je jediným Pánom a Kráľom, pred ktorým sa oplatí skláňať kolená a naplno mu slúžiť. Priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.