Svätý Otec politickým predstaviteľom: „Neberte vášmu ľudu nádej! Neberte im budúcnosť
a neožobračujte ich prítomnosť!“
Vatikán/Benin (19. novembra, RV) – Benedikt XVI. dnes začal druhý deň svojej
apoštolskej cesty do Beninu. Po súkromnej svätej omši, ktorú celebroval v kaplnke
Apoštolskej nunciatúry v Cotonou o 7.30 hod. ráno, odišiel na prvé stretnutie tohto
dňa s predstaviteľmi vlády, štátnych inštitúcií, diplomatickým zborom a predstaviteľmi
hlavných náboženstiev, ktoré sa o 9.00 hod. začalo v Prezidentskom paláci, vzdialenom
približne 3 km. od nunciatúry. Svätého Otca na stretnutí najskôr privítal prezident
Beninskej republiky, po ňom pápeža krátko pozdravila predstaviteľka vládnych inštitúcií.
Nasledoval príhovor Benedikta XVI., ktorý prinášame v plnom znení:
Pán
prezident, predstavitelia občianskych a politických inštitúcií, náboženskí predstavitelia, hlavy
diplomatických misií, bratia biskupi, dámy a páni, drahí priatelia!
Doo
Numi! (slávnostný pozdrav v jazyku fon).
Pán prezident, ponúkli ste mi
možnosť tohto stretnutia s prestížnym zhromaždením dôležitých osobností. Je to privilégium,
ktoré veľmi oceňujem a zo srdca vám ďakujem za srdečné slová, ktoré ste mi pred chvíľou
adresovali v mene celého beninského ľudu. Ďakujem aj vám pán reprezentant konštitučných
úradov za vaše slová privítania. Všetkým vám, ktorí ste – na rôznych úrovniach – protagonistami
života beninského národa, želám to najlepšie.
Často som v mojich predchádzajúcich
príhovoroch spojil slovo Afrika so slovom nádej. Urobil som tak v Luande pred dvoma
rokmi a potom v kontexte synody. Slovo nádej okrem toho figuruje viackrát v posynodálnej
apoštolskej exhortácii Africae munus, ktorú o chvíľu podpíšem. Keď hovorím,
že Afrika je kontinentom nádeje, nepoužívam ľahký rétorický prvok, ale vyjadrujem
úplne jednoducho moje osobné presvedčenie, ktoré však je aj presvedčením Cirkvi. Príliš
často sa naše myslenie zastaví pri predsudkoch alebo obrazoch, ktoré dajú africkej
skutočnosti negatívny pohľad, čo je plodom pesimistickej analýzy. Vždy sme pokúšaní
podčiarkovať to, čo nefunguje; alebo – a to je ešte ľahšie – použiť odsudzujúci a
moralizujúci tón, o ktorom si myslíme, že je veľmi odborný, ktorý sa snaží nanútiť
vlastné uzávery, no nakoniec ponúka príliš málo vhodných riešení. Niekedy sme pokúšaní
analyzovať africkú skutočnosť spôsobom akéhosi zvedavého etnológa alebo naopak toho,
kto Afriku vidí iba ako enormný energetický, nerastný, poľnohospodársky a ľudský zdroj,
ľahko využiteľný pre častokrát málo vznešené záujmy. Tieto pohľady sú podceňujúce
a neúctivé, ktoré vedú k málo dôstojnej klasifikácii Afriky a jej obyvateľov.
Som
si vedomý toho, že slová nemajú všade ten istý význam. Avšak význam slova nádej sa
medzi rozličnými kultúrami takmer nemení. Pred niekoľkými rokmi som napísal encykliku
o kresťanskej nádeji. Hovoriť o nádeji znamená hovoriť o budúcnosti, a teda o Bohu!
Budúcnosť je zakorenená v minulosti a v prítomnosti. Minulosť poznáme veľmi dobre,
sme zranení z jej nedostatkov a šťastní z jej pozitívnych naplnení. Prítomnosť prežívame
tak, ako môžeme. Dúfam, že čo najlepšie, s pomocou Božou! Práve na tomto základe,
tvorenom mnohými protirečiacimi a navzájom sa dopĺňajúcimi aspektami, je potrebné
s pomocou Božou budovať.
Drahí priatelia, chcel by som sa zamerať – vo svetle
tejto nádeje, ktorou sa máme nechať viesť – na dve aktuálne africké skutočnosti. Prvá
sa týka – viacmenej všeobecným spôsobom – socio-politického a ekonomického života
tohto kontinentu, druhá náboženského dialógu. Tieto skutočnosti zaujímajú nás všetkých,
pretože, ako sa zdá, toto storočie sa rodí z bolesti a snahy rozvinúť nádej v týchto
dvoch oblastiach.
Počas posledných mesiacov mnohé národy vyjadrili svoju túžbu
po slobode, svoju potrebu po materiálnom zabezpečení a svoju vôľu žiť v harmónii aj
medzi rozličnými etnikami a náboženstvami. Vznikol aj nový štát na vašom kontinente.
Vznikli aj početné konflikty, podnietené zaslepením človeka jeho túžbou po moci a
politicko-ekonomickými záujmami, ktoré neberú ohľad na dôstojnosť človeka a hodnotu
prírody. Ľudská bytosť túži po slobode; chce žiť dôstojne; chce dobré školy a výživu
pre deti, dôstojné nemocnice pre starostlivosť o chorých; chce byť rešpektovaná; dovoláva
sa priezračného spôsobu vládnutia, ktoré by nemiešalo osobné záujmy so spoločným dobrom;
a predovšetkým chce pokoj a spravodlivosť. V týchto chvíľach je tu však príliš veľa
škandálov a nespravodlivostí, príliš veľa korupcie a chamtivosti, príliš veľa neúcty,
klamstiev a násilia, ktoré vedú k bezútešnosti a smrti. Tieto zlá istotne postihujú
váš kontinent ale rovnako aj zvyšok sveta. Každý ľud chce pochopiť politické a ekonomické
rozhodnutia, ktoré sú urobené v jeho mene. Uvedomuje si manipulovanie, a tak jeho
reakcia býva niekedy násilná. Chce participovať na dobrej vláde. Vieme, že žiaden
politický ľudský režim nie je ideálny a že žiadne ekonomické rozhodnutie nie je neutrálne,
no tieto vždy musia slúžiť spoločnému dobru. Stretávame sa teda s legitímnym dovolávaním
sa väčšej dôstojnosti a predovšetkým väčšej ľudskosti vo všetkých krajinách. Človek
chce, aby jeho ľudskosť bola rešpektovaná a zveľaďovaná. Politickí a ekonomickí predstavitelia
jednotlivých krajín sa nachádzajú pred determinujúcimi rozhodnutiami, ktorým sa nemôžu
vyhnúť.
Z tejto tribúny vyzývam všetkých politických a ekonomických predstaviteľov
afrických krajín i celého sveta: Neberte vášmu ľudu nádej! Neberte im budúcnosť a
neožobračujte ich prítomnosť! Eticky a odvážne sa stavajte k vašim zodpovednostiam
a – ak ste veriaci – proste Boha, aby vám dal múdrosť. Práve ona vám umožní pochopiť,
že vy ako tvorcovia budúcnosti vášho ľudu sa musíte stať skutočnými služobníkmi nádeje.
Nie je jednoduché žiť v postavení sluhu, pevne stáť uprostred názorových prúdov a
mocenských záujmov. Moc – a to akákoľvek – veľmi jednoducho zaslepuje človeka, hlavne,
keď sa jedná o osobné, rodinné, etnické alebo náboženské záujmy. Iba Boh očisťuje
srdcia a úmysly.
Cirkev neponúka nejaké technické riešenie, ani nepodporuje
nejaké politické riešenie. Ona opakuje: Nebojte sa! Ľudstvo nie je osamotené zoči-voči
týmto výzvam sveta. Boh je tu, je prítomný. Toto je posolstvo nádeje, z ktorej vychádza
energia stimulujúca rozum a dávajúca vôli jej dynamizmus. Toulouský arcibiskup, kardinál
Saliége, hovoril: „Dúfať neznamená prestať konať, ale naopak zdvojnásobiť činnosť.“
Cirkev sprevádza štát v jeho poslaní; chce byť akoby dušou tohto tela neúnavne poukazujúc
na to podstatné: Boha a človeka. Túži otvorene a bez strachu plniť túto nesmiernu
úlohu tej, ktorá vychováva a ochraňuje, no predovšetkým sa neustále modlí (porov.
Lk 18,1), ktorá ukazuje, kde je Boh (porov. Mt 6,21) a kde je skutočný človek (porov.
Mt 20,26 a Jn 19,5). beznádej je individualistická. Nádej je spoločná. Nie je toto
nádherná cesta, ktorá sa nám ponúka? Pozývam k nej všetkých politických a ekonomických
predstaviteľov ako aj zástupcov akademického a kultúrneho života. Aj vy buďte rozsievačmi
nádeje!
Chcem sa teraz zamerať na druhý bod – medzináboženský dialóg. Myslím,
že nie je potrebné pripomínať nedávne konflikty vzniknuté v mene Boha a smrť rozsievanú
v mene Toho, ktorý je Život. Každému chápavému človeku je jasné, že je potrebné vždy
podporovať pokojnú a vzájomne sa rešpektujúcu spoluprácu medzi rozličnými kultúrami
a náboženstvami. Pravý náboženský dialóg odmieta ľudsky egocentrickú pravdu, pretože
jedna a jediná pravda je iba v Bohu. Boh je Pravda. Preto žiadne náboženstvo, ani
žiadna kultúra nemôžu nijakým spôsobom ospravedlniť vyzývanie k intolerancii a násiliu
alebo dokonca k ich použitiu. Agresivita je archaická forma vzťahu, ktorá sa odvoláva
na ľahké a málo vznešené inštinkty. Používať zjavené slová, Sväté písmo alebo Božie
meno k ospravedlneniu našich záujmov, našich pohodlných politík alebo nášho násilia,
je mimoriadne závažnou chybou.
Nemôžem poznať druhého, ak nepoznám sám seba.
Nemôžem ho milovať, ak nemilujem sám seba (porov. Mt 22,39). Poznanie, prehlbovanie
a praktizovanie vlastného náboženstva sú teda základy pre skutočný medzináboženský
dialóg. Toto nemôže začať inak, ako osobnou a úprimnou modlitbou toho, kto túži po
dialógu. Tým, že sa utiahne do skrytosti svojej vnútornej izby (porov. Mt 6,6), aby
prosil Boha o očistenie mysle a požehnanie pre vytúžené stretnutie. Táto modlitba
žiada od Boha dar vidieť v druhom brata, ktorého treba milovať, a v tradícii, ktorú
žije, odraz pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí (porov. II. vatikánsky koncil, Nostra
aetate, 2). Je teda vhodné, aby sa každý v pravde postavil pred Boha a pred blížneho.
Táto pravda nevylučuje a nepôsobí zmätok. Zle chápaný medzináboženský dialóg privádza
k zmätku alebo k synkretizmu. Toto nie je dialóg, o ktorý sa treba usilovať.
Napriek
vynaloženej námahe vieme aj to, že niekedy medzináboženský dialóg nie je ľahký, alebo
je hatený z rôznych dôvodov. Toto neznamená úplnú porážku. Foriem medzináboženského
dialógu je mnoho. Spolupráca v sociálnej alebo kultúrnej oblasti môže pomôcť ľuďom
lepšie sa chápať a žiť spolu pokojne. A je tiež dobre vedieť, že dialóg sa nevedie
zo slabosti, ale preto, že sa verí v Boha. Viesť dialóg je doplnkovým spôsobom lásky
k Bohu a k blížnemu (porov. Mt 22,37), bez zrieknutia sa toho, kým sme.
Mať
nádej neznamená byť naivní, ale napĺňať skutok viery v lepšiu budúcnosť. Katolícka
cirkev takto uskutočňuje jeden z postojov II. vatikánskeho koncilu - podporovať priateľské
vzťahy medzi ňou a príslušníkmi nekresťanských náboženstiev. Už desaťročia Pápežská
rada, ktorá ich má na starosti, tká putá, rozvíja početné stretnutia, a pravidelne
zverejňuje dokumenty na podporu tohto dialógu. Cirkev sa tak pokúša prinášať liek
do zmätku jazykov a rozptýlenia sŕdc, zrodeného z hriechu Babylonu (porov. Gn 11).
Pozdravujem všetkých náboženských predstaviteľov, ktorí prejavili prívetivosť tým,
že sa so mnou prišli stretnúť. Chcem ich uistiť, ako aj tých, ktorí pochádzajú z ďalších
afrických krajín, že dialóg ponúkaný Katolíckou cirkvou pramení zo srdca. Povzbudzujem
ich k podpore výchovy k dialógu, predovšetkým medzi mládežou, aby objavila, že svedomie
každého je svätyňou, ktorá sa má rešpektovať, a že duchovný rozmer buduje bratstvo.
Skutočná viera vedie k láske. V tomto duchu vás všetkých pozývam k nádeji.
Tieto
všeobecné úvahy sa uplatňujú osobitným spôsobom v Afrike. Na vašom kontinente sú početné
rodiny, ktorých členovia vyznávajú rozličné náboženstvá, a jednako tieto rodiny zostávajú
jednotné. Táto jednota nevyplýva iba z kultúry, ale je jednotou spevnenou bratskou
náklonnosťou. Prirodzene, občas sa vyskytnú porážky, ale aj mnohé víťazstvá. V tejto
oblasti Afrika môže poskytovať všetkým látku na uvažovanie a byť tak zdrojom nádeje.
Na
záver by som chcel použiť obraz ruky. Tvorí ju päť odlišných prstov. Každý z nich
je však dôležitý a ich jednota tvorí ruku. Dobré porozumenie medzi kultúrami, vzájomný
ohľad avšak bez ústupkov od pravdy a rešpektovanie práv každého sú zásadnou povinnosťou.
Je potrebné naučiť to všetkých veriacich rôznych náboženstiev. Nenávisť je porážkou,
ľahostajnosť slepou ulicou, a dialóg je otvorením! Nie je toto dobrá pôda, do ktorej
budú zasiate semená nádeje? Podať ruku napokon znamená dúfať v dosiahnutie lásky.
Čo je krajšie od podanej ruky? Bola chcená Bohom pre darovanie a prijímanie. Boh nechcel,
aby zabíjala (povor. Gn 4,1ss), alebo aby spôsobovala utrpenie, ale aby liečila a
pomáhala žiť. Popri srdci a mysli sa i ruka môže stať nástrojom dialógu. Dokáže umožniť
rozkvitnúť nádeji, predovšetkým, zvlášť vtedy, keď sa myseľ zajakáva a srdce sa potkýna.
Podľa
Svätého písma pre kresťana opisujú nádej tri symboly: prilba, pretože chráni pred
porážkou (porov. 1 Sol 5,8), istá a pevná kotva, pripevnená k Bohu (porov. Hebr 6,19)
a lampa, ktorá umožňuje očakávať úsvit nového dňa (porov. Lk 12,35-36). Mať strach,
pochybovať a obávať sa, ukotviť sa v súčasnosti bez Boha, alebo nič neočakávať, sú
postoje cudzie kresťanskej viere (porov. sv. Ján Zlatoústy, Homília XIV. o Liste Rimanom,
6:PG45,941c), a verím, že aj každej inej viere v Boha. Viera žije súčasnosť, ale očakáva
budúce dobrá. Boh je našou prítomnosťou, ale je aj v budúcnosti, “miesto” nádeje.
Rozšírenie srdca nie je iba nádej v Boha, ale aj otvorenie sa pre starostlivosť o
telesné a časné skutočnosti na oslavu Boha. Nasledujúc Petra, ktorého som nástupcom,
vyjadrujem prianie, aby sa vaša viera a nádej upínali na Boha (porov. 1 Pt 1,21).
Toto je prianie, ktoré vyslovujem pre celú Afriku, ktorá mi je veľmi drahá! Maj nádej,
Afrika, a povstaň! Pán ťa volá. Boh vás žehnaj. Ďakujem.