Posynodálna apoštolská exhortácia Africae Munus

Vatikán (19. novembra) - Pápež Benedikt XVI. dnes podpísal posynodálnu apoštolskú exhortáciu s názvom Africae Munus. Krátke zhrnutie najdôležitejších bodov nového dokumentu:

Úvod

Posynodálna apoštolská exhortácia Africae Munus je dokument, pripravený pápežom Benediktom XVI. na základe 57 záverečných návrhov 2. mimoriadnej synody pre Afriku, ktorá sa konala v októbri 2009 a venovala sa témam: zmierenie, spravodlivosť a pokoj. Pápežský dokument je rozdelený na dve časti:
- prvá skúma nosné štruktúry poslania Cirkvi na tomto kontinente, ktorého cieľom je priniesť zmierenie, spravodlivosť a pokoj predovšetkým prostredníctvom evanjelizácie
- druhá sa zameriava na oblasti apoštolátu Cirkvi, najmä na tri sektory: výchova, zdravotníctvo a spoločenské komunikačné prostriedky.

Celý text je presiaknutý veľkou nádejou: pápež – vedomý si intelektuálneho, kultúrneho a náboženského dedičstva tohto kontinentu, ale aj aktuálnych výziev, ktorým Afrika čelí – povzbudzuje celý kontinent vždy viac prijímať Krista; oslobodiť sa od všetkého, čo paralyzuje a nájsť v sebe silu pre ďalšie rozvíjanie svojej existencie a vlastnej histórie.

Nová exhortácia je úzko spojená:
- s posynodálnou apoštolskou exhortáciou Ecclesia in Africa, ktorá bola zverejnená v r. 1995, po 1. mimoriadnej synode pre Afriku. Z tejto exhortácie preberá najmä myšlienku: Cirkev - Božia rodina.
- s posynodálnou apoštolskou exhortáciou Verbum Domini, ktorá bola zverejnená v r. 2010, po Synode o Božom Slove. Z tejto exhortácie preberá dôležitosť biblického apoštolátu.
- s Lineamentami pripravovanej biskupskej synody o novej evanjelizácii, ktorá sa uskutoční v r. 2012. Exhortácia zdôrazňuje potrebu nového dynamizmu Cirkvi v Afrike a nových pastoračných programov pre najbližšie desaťročia.


Prvá časť: Nosné štruktúry poslania Cirkvi v Afrike

Vychádzajúc z predpokladu, že „Afrika potrebuje počuť Kristov hlas, ktorý dnes ohlasuje lásku k druhým, i nepriateľom“ (AM 13), apoštolská exhortácia pozýva všetkých k zmiereniu s Bohom a s blížnym. Toto je definované ako „cesta nevyhnutná k dosiahnutiu pokoja“. Je teda dôležité vnútorné očisťovanie človeka, ponúknutie a prijatie odpustenia, ktoré umožňujú znovuobjavenie harmónie medzi rodinami. Zostáva samozrejme platné, že vinníci – zodpovední za svoje zločiny – musia byť vypátraní a postavení zoči-voči spravodlivosti, aby sa zabránilo opakovaniu ich zločinov.

Pápež ďalej zdôrazňuje, že – hoci vytvorenie sociálneho poriadku patrí do kompetencií politiky – predsa Cirkev má povinnosť formovať svedomie mužov a žien a vychovávať ich k Božej spravodlivosti: táto, založená na láske, dospieva až k darovaniu seba samého bratom a ide oveľa ďalej ako vyžaduje len čisto ľudská spravodlivosť. Žiť Kristovu spravodlivosť v tomto prípade teda znamená zasadiť sa o ukončenie konfiškovania bohatstva jednotlivcami na úkor celých národov, ktoré je neprijateľné a nemorálne (AM 24) a snažiť sa o subsidiaritu, solidaritu a lásku v logike Blahoslavenstiev. Preto „zvláštna pozornosť musí byť venovaná chudobným, hladujúcim, chorým, väzňom, migrantom a utečencom“ (AM 27). Cirkev prispieva k vytvoreniu „novej Afriky“ tým, že ukazuje svetu „tichý výkrik nevinne prenasledovaných jednotlivcov, ako aj celých národov, o ktorých prítomnosti i budúcnosti vládcovia premýšľajú len v zmysle osobného zisku“ (AM 30).

Ktoré sú oblasti, v ktorých je toto potrebné uvádzať do praxe? Apoštolská exhortácia poukazuje najmä na katechézu – nielen študovanú, ale predovšetkým realizovanú v osobnom, rodinnom i sociálnom živote; ďalej rozlišovanie miestnych tradičných rítov, najmä tých, ktoré sú spojené so zmierením, aby sa tak zvýraznili aspekty, ktoré napomáhajú alebo naopak zabraňujú inkulturácii Evanjelia; a nakoniec podporovanie nového bratstva, v kontraste s extrémistickou príslušnosťou k určitému kmeňu, rase či etniku.

Pápež zdôrazňuje a vyžaduje zvláštnu pozornosť pre tieto skupiny osôb:

- rodiny: pretože – zoči-voči ohrozovaniu samotnej podstaty manželstva, podceňovaniu materstva, banalizovaniu potratov, zjednodušovaniu rozvodov a relativizmu „novej etiky“ – rodina sa musí stať skutočnou „domácou Cirkvou“, schopnou vniesť pokoj a harmóniu do spoločnosti. Úcta a rešpekt, ktoré v Afrike požívajú starí ľudia, by mali inšpirovať celý Západ a stať sa základom stability a spoločenského poriadku.

- ženy: majú nenahraditeľnú úlohu v spoločnosti a v Cirkvi. Útoky a násilie voči ženám musia byť všetkými kresťanmi jednoznačne odsúdené.

- deti: sú darom Božím a prameňom nádeje. Exhortácia jednoznačne odsudzuje zneužívanie detí ako vojakov, ich väznenie, nezákonné využívanie na prácu, znevažovanie a diskriminovanie detí, ktoré sú hendikepované alebo albínske, ako aj ich predaj ako sexuálnych otrokov.

- život: Cirkev sa jednoznačne stavia proti potratom, drogám a alkoholizmu. Je v prvých líniách v boji proti pandémiám malárie, tuberkulózy a aidsu. Aids si vyžaduje nielen lekárske a farmaceutické riešenia, ale najmä etické, teda tie, ktoré sú založené na účinnej prevencii, založenej na manželskej vernosti a na odmietnutí sexuálnej promiskuity. Úplne fundamentálne je bojovať s analfabetizmom a odstrániť trest smrti.

Apoštolská exhortácia okrem toho podčiarkuje, že Afrika nevyhnutne potrebuje dobré a zodpovedné vlády jednotlivých štátov. Vlády, ktoré rešpektujú Ústavy štátov a ktoré boli výsledkom slobodných volieb v krajinách. Ďalej Afrika potrebuje nezávislý súdny systém a transparentnú administratívu. Dôležité je taktiež dobré využitie prírodného bohatstva pre spoločné dobro a rešpektovanie základných dobier – ako sú voda a zem.

Pápež veľkú pozornosť venuje téme dialógu. Tento musí byť:
- ekumenický: pretože „rozdelené kresťanstvo je pohoršením pre svet“. Pápež vyzýva k založeniu nových ekumenických združení, ktoré by ochraňovali náboženské dedičstvo pred rozmnožením autokefálnych cirkví, synkretistických hnutí a siekt, ktoré často priťahujú významných politikov i jednoduchých veriacich.
- medzináboženský: ktorý je potrebný najmä v dvoch smeroch: 1, s tradičnými africkými náboženstvami – prijať a využiť to, čo je v nich v zhode s Evanjeliom a naopak odmietnuť, čo súvisí s čarami a šamanizmom; 2, s islamom – pápež vyzýva k vytrvalosti v dialógu; úcte k veriacim tohto monoteistického náboženstva a zdôrazňuje rešpektovanie náboženskej slobody a slobody svedomia.


Druhá časť: Oblasti apoštolátu Cirkvi

Pápež sa priamo obracia na biskupov, ktorí sú pozvaní k svätosti života, k jednote s Petrovým nástupcom a k spoločenstvu s kňazmi. Musia odolávať pokušeniam nacionalizmu a angažovať sa vo výchove laikov. Kňazi by mali ponúkať príkladný život v celibáte a v odstupe od materiálnych vecí, zdolávajúc kmeňové a rasové hranice bez upadnutia do pokušenia stať sa politickými vodcami alebo spoločenskými činiteľmi. Svätý Otec sa ďalej obracia na seminaristov, ktorí sú povolaní pripravovať sa na kňazstvo z pohľadu teologického i duchovného, v prostredí priaznivom aj pre ich ľudský a psychologický rast. Laici sú pozvaní žiť svätosť vo svete, ukazujúc, že práca je predovšetkým miestom pre osobnú realizáciu a službu blížnemu. Pre tých, ktorí pôsobia na poli politiky, ekonomiky, kultúry a spoločnosti, je základom poznanie sociálnej náuky Cirkvi. Pokiaľ ide o diakonov, zasvätené osoby a katechétov, Benedikt XVI. nástojí na ich neustálej formácii, aby boli vzormi kresťanského života. Svätý Otec adresuje slová aj katolíckym školám, univerzitám a inštitúciám, ktoré majú hľadať Pravdu, presahujúcu ľudský rozmer, prispievať k rozvoju africkej teológie, udržiavajúc si svoju katolícku identitu a podporujúc inkulturáciu. Katolíckym zdravotníckym inštitúciám pápež pripomína, že v každom chorom Cirkev vidí trpiaci úd Kristovho Tela, zdôrazňujúc etickú stránku a ochranu života. Financie musia byť spravované transparentne a slúžiť predovšetkým dobru chorých. Napokon sa hlava Katolíckej cirkvi obracia na komunikačné prostriedky. Podľa jeho slov Cirkev musí byť viditeľne a koordinovane prítomná vo svete médií, zohľadňujúc aj nové technológie, nakoľko sú nástrojmi evanjelizácie a formácie afrických národov v oblasti zmierenia, spravodlivosti a pokoja.

Apoštolská exhortácia sa pozastavuje pri dôležitosti evanjelizácie, ponímanej ako missio ad gentes, teda ohlasovanie Dobrej zvesti ľuďom, ktorí ju ešte nepoznajú, ako aj v podobe novej evanjelizácie voči tým, ktorí prestali uplatňovať kresťanstvo v praxi, aj za africkými hranicami, v sekularizovanejších krajinách.


Operatívne návrhy:

Apoštolská exhortácia – s použitím niektorých záverečných návrhov synody – ponúka niekoľko operatívnych návrhov pre dosiahnutie zmierenia, spravodlivosti a pokoja v Afrike:

- rozšírenie lectio divina a biblického apoštolátu, pretože práve Božie Slovo živí spoločenstvo bratov a sestier

- slávenie kontinentálneho eucharistického kongresu, pretože Eucharistia utvrdzuje nové bratstvo, ktoré prekonáva bariéry jazykov, kultúr, etník, kmeňov a rás

- Cirkev v Afrike má navrhnúť nových kandidátov na svätorečenie, pretože svätci sú príkladnými tvorcami spravodlivosti a apoštolmi pokoja

- biskupi majú podporovať SECAM (Sympózium biskupských konferencií Afriky a Madagaskaru)

- krajiny Afriky sú pozvané každý rok sláviť deň – alebo týždeň – zmierenia, najmä počas adventného alebo pôstneho obdobia

- v súlade so Svätou stolicou má SECAM pripraviť „Rok zmierenia“ pre celý kontinent


Záver

Apoštolská exhortácia sa uzatvára zdôraznením pevnej nádeje: pápež zveruje cestu evanjelizácie Afrického kontinentu do rúk Panny Márie, aby sa každý – vďaka jej orodovaniu – „stal apoštolom zmierenia, spravodlivosti a pokoja“ a aby sa Cirkev v Afrike stala „jedným z duchovných pľúc ľudstva“.


Preklad: Ľubomír Rebek