Vatikán (19. novembra) - Pápež Benedikt XVI. dnes podpísal posynodálnu apoštolskú
exhortáciu s názvom Africae Munus. Krátke zhrnutie najdôležitejších bodov nového dokumentu:
Úvod
Posynodálna
apoštolská exhortácia Africae Munus je dokument, pripravený pápežom Benediktom
XVI. na základe 57 záverečných návrhov 2. mimoriadnej synody pre Afriku, ktorá sa
konala v októbri 2009 a venovala sa témam: zmierenie, spravodlivosť a pokoj. Pápežský
dokument je rozdelený na dve časti: - prvá skúma nosné štruktúry poslania
Cirkvi na tomto kontinente, ktorého cieľom je priniesť zmierenie, spravodlivosť a
pokoj predovšetkým prostredníctvom evanjelizácie - druhá sa zameriava na
oblasti apoštolátu Cirkvi, najmä na tri sektory: výchova, zdravotníctvo a spoločenské
komunikačné prostriedky.
Celý text je presiaknutý veľkou nádejou: pápež –
vedomý si intelektuálneho, kultúrneho a náboženského dedičstva tohto kontinentu, ale
aj aktuálnych výziev, ktorým Afrika čelí – povzbudzuje celý kontinent vždy viac prijímať
Krista; oslobodiť sa od všetkého, čo paralyzuje a nájsť v sebe silu pre ďalšie rozvíjanie
svojej existencie a vlastnej histórie.
Nová exhortácia je úzko spojená: -
s posynodálnou apoštolskou exhortáciou Ecclesia in Africa, ktorá bola zverejnená
v r. 1995, po 1. mimoriadnej synode pre Afriku. Z tejto exhortácie preberá najmä myšlienku:
Cirkev - Božia rodina. - s posynodálnou apoštolskou exhortáciou Verbum Domini,
ktorá bola zverejnená v r. 2010, po Synode o Božom Slove. Z tejto exhortácie preberá
dôležitosť biblického apoštolátu. - s Lineamentami pripravovanej biskupskej
synody o novej evanjelizácii, ktorá sa uskutoční v r. 2012. Exhortácia zdôrazňuje
potrebu nového dynamizmu Cirkvi v Afrike a nových pastoračných programov pre najbližšie
desaťročia.
Prvá časť: Nosné štruktúry poslania Cirkvi v Afrike
Vychádzajúc
z predpokladu, že „Afrika potrebuje počuť Kristov hlas, ktorý dnes ohlasuje lásku
k druhým, i nepriateľom“ (AM 13), apoštolská exhortácia pozýva všetkých k zmiereniu
s Bohom a s blížnym. Toto je definované ako „cesta nevyhnutná k dosiahnutiu pokoja“.
Je teda dôležité vnútorné očisťovanie človeka, ponúknutie a prijatie odpustenia, ktoré
umožňujú znovuobjavenie harmónie medzi rodinami. Zostáva samozrejme platné, že vinníci
– zodpovední za svoje zločiny – musia byť vypátraní a postavení zoči-voči spravodlivosti,
aby sa zabránilo opakovaniu ich zločinov.
Pápež ďalej zdôrazňuje, že – hoci
vytvorenie sociálneho poriadku patrí do kompetencií politiky – predsa Cirkev má povinnosť
formovať svedomie mužov a žien a vychovávať ich k Božej spravodlivosti: táto, založená
na láske, dospieva až k darovaniu seba samého bratom a ide oveľa ďalej ako vyžaduje
len čisto ľudská spravodlivosť. Žiť Kristovu spravodlivosť v tomto prípade teda znamená
zasadiť sa o ukončenie konfiškovania bohatstva jednotlivcami na úkor celých národov,
ktoré je neprijateľné a nemorálne (AM 24) a snažiť sa o subsidiaritu, solidaritu a
lásku v logike Blahoslavenstiev. Preto „zvláštna pozornosť musí byť venovaná chudobným,
hladujúcim, chorým, väzňom, migrantom a utečencom“ (AM 27). Cirkev prispieva k
vytvoreniu „novej Afriky“ tým, že ukazuje svetu „tichý výkrik nevinne prenasledovaných
jednotlivcov, ako aj celých národov, o ktorých prítomnosti i budúcnosti vládcovia
premýšľajú len v zmysle osobného zisku“ (AM 30).
Ktoré sú oblasti,
v ktorých je toto potrebné uvádzať do praxe? Apoštolská exhortácia poukazuje najmä
na katechézu – nielen študovanú, ale predovšetkým realizovanú v osobnom, rodinnom
i sociálnom živote; ďalej rozlišovanie miestnych tradičných rítov, najmä tých,
ktoré sú spojené so zmierením, aby sa tak zvýraznili aspekty, ktoré napomáhajú alebo
naopak zabraňujú inkulturácii Evanjelia; a nakoniec podporovanie nového bratstva,
v kontraste s extrémistickou príslušnosťou k určitému kmeňu, rase či etniku.
Pápež
zdôrazňuje a vyžaduje zvláštnu pozornosť pre tieto skupiny osôb:
- rodiny:
pretože – zoči-voči ohrozovaniu samotnej podstaty manželstva, podceňovaniu materstva,
banalizovaniu potratov, zjednodušovaniu rozvodov a relativizmu „novej etiky“ – rodina
sa musí stať skutočnou „domácou Cirkvou“, schopnou vniesť pokoj a harmóniu do spoločnosti.
Úcta a rešpekt, ktoré v Afrike požívajú starí ľudia, by mali inšpirovať celý Západ
a stať sa základom stability a spoločenského poriadku.
- ženy: majú
nenahraditeľnú úlohu v spoločnosti a v Cirkvi. Útoky a násilie voči ženám musia byť
všetkými kresťanmi jednoznačne odsúdené.
- deti: sú darom Božím a prameňom
nádeje. Exhortácia jednoznačne odsudzuje zneužívanie detí ako vojakov, ich väznenie,
nezákonné využívanie na prácu, znevažovanie a diskriminovanie detí, ktoré sú hendikepované
alebo albínske, ako aj ich predaj ako sexuálnych otrokov.
- život: Cirkev
sa jednoznačne stavia proti potratom, drogám a alkoholizmu. Je v prvých líniách v
boji proti pandémiám malárie, tuberkulózy a aidsu. Aids si vyžaduje nielen lekárske
a farmaceutické riešenia, ale najmä etické, teda tie, ktoré sú založené na účinnej
prevencii, založenej na manželskej vernosti a na odmietnutí sexuálnej promiskuity.
Úplne fundamentálne je bojovať s analfabetizmom a odstrániť trest smrti.
Apoštolská
exhortácia okrem toho podčiarkuje, že Afrika nevyhnutne potrebuje dobré a zodpovedné
vlády jednotlivých štátov. Vlády, ktoré rešpektujú Ústavy štátov a ktoré boli výsledkom
slobodných volieb v krajinách. Ďalej Afrika potrebuje nezávislý súdny systém a transparentnú
administratívu. Dôležité je taktiež dobré využitie prírodného bohatstva pre spoločné
dobro a rešpektovanie základných dobier – ako sú voda a zem.
Pápež veľkú pozornosť
venuje téme dialógu. Tento musí byť: - ekumenický: pretože „rozdelené
kresťanstvo je pohoršením pre svet“. Pápež vyzýva k založeniu nových ekumenických
združení, ktoré by ochraňovali náboženské dedičstvo pred rozmnožením autokefálnych
cirkví, synkretistických hnutí a siekt, ktoré často priťahujú významných politikov
i jednoduchých veriacich. - medzináboženský: ktorý je potrebný najmä v dvoch
smeroch: 1, s tradičnými africkými náboženstvami – prijať a využiť to, čo je v nich
v zhode s Evanjeliom a naopak odmietnuť, čo súvisí s čarami a šamanizmom; 2, s islamom
– pápež vyzýva k vytrvalosti v dialógu; úcte k veriacim tohto monoteistického náboženstva
a zdôrazňuje rešpektovanie náboženskej slobody a slobody svedomia.
Druhá
časť: Oblasti apoštolátu Cirkvi
Pápež sa priamo obracia na biskupov, ktorí
sú pozvaní k svätosti života, k jednote s Petrovým nástupcom a k spoločenstvu s kňazmi.
Musia odolávať pokušeniam nacionalizmu a angažovať sa vo výchove laikov. Kňazi by
mali ponúkať príkladný život v celibáte a v odstupe od materiálnych vecí, zdolávajúc
kmeňové a rasové hranice bez upadnutia do pokušenia stať sa politickými vodcami alebo
spoločenskými činiteľmi. Svätý Otec sa ďalej obracia na seminaristov, ktorí sú povolaní
pripravovať sa na kňazstvo z pohľadu teologického i duchovného, v prostredí priaznivom
aj pre ich ľudský a psychologický rast. Laici sú pozvaní žiť svätosť vo svete, ukazujúc,
že práca je predovšetkým miestom pre osobnú realizáciu a službu blížnemu. Pre tých,
ktorí pôsobia na poli politiky, ekonomiky, kultúry a spoločnosti, je základom poznanie
sociálnej náuky Cirkvi. Pokiaľ ide o diakonov, zasvätené osoby a katechétov, Benedikt
XVI. nástojí na ich neustálej formácii, aby boli vzormi kresťanského života. Svätý
Otec adresuje slová aj katolíckym školám, univerzitám a inštitúciám, ktoré majú hľadať
Pravdu, presahujúcu ľudský rozmer, prispievať k rozvoju africkej teológie, udržiavajúc
si svoju katolícku identitu a podporujúc inkulturáciu. Katolíckym zdravotníckym inštitúciám
pápež pripomína, že v každom chorom Cirkev vidí trpiaci úd Kristovho Tela, zdôrazňujúc
etickú stránku a ochranu života. Financie musia byť spravované transparentne a slúžiť
predovšetkým dobru chorých. Napokon sa hlava Katolíckej cirkvi obracia na komunikačné
prostriedky. Podľa jeho slov Cirkev musí byť viditeľne a koordinovane prítomná vo
svete médií, zohľadňujúc aj nové technológie, nakoľko sú nástrojmi evanjelizácie a
formácie afrických národov v oblasti zmierenia, spravodlivosti a pokoja.
Apoštolská
exhortácia sa pozastavuje pri dôležitosti evanjelizácie, ponímanej ako missio ad
gentes, teda ohlasovanie Dobrej zvesti ľuďom, ktorí ju ešte nepoznajú, ako aj
v podobe novej evanjelizácie voči tým, ktorí prestali uplatňovať kresťanstvo
v praxi, aj za africkými hranicami, v sekularizovanejších krajinách.
Operatívne
návrhy:
Apoštolská exhortácia – s použitím niektorých záverečných návrhov
synody – ponúka niekoľko operatívnych návrhov pre dosiahnutie zmierenia, spravodlivosti
a pokoja v Afrike:
- rozšírenie lectio divina a biblického apoštolátu, pretože
práve Božie Slovo živí spoločenstvo bratov a sestier
- slávenie kontinentálneho
eucharistického kongresu, pretože Eucharistia utvrdzuje nové bratstvo, ktoré prekonáva
bariéry jazykov, kultúr, etník, kmeňov a rás
- Cirkev v Afrike má navrhnúť
nových kandidátov na svätorečenie, pretože svätci sú príkladnými tvorcami spravodlivosti
a apoštolmi pokoja
- biskupi majú podporovať SECAM (Sympózium biskupských konferencií
Afriky a Madagaskaru)
- krajiny Afriky sú pozvané každý rok sláviť deň – alebo
týždeň – zmierenia, najmä počas adventného alebo pôstneho obdobia
- v súlade
so Svätou stolicou má SECAM pripraviť „Rok zmierenia“ pre celý kontinent
Záver
Apoštolská
exhortácia sa uzatvára zdôraznením pevnej nádeje: pápež zveruje cestu evanjelizácie
Afrického kontinentu do rúk Panny Márie, aby sa každý – vďaka jej orodovaniu – „stal
apoštolom zmierenia, spravodlivosti a pokoja“ a aby sa Cirkev v Afrike stala „jedným
z duchovných pľúc ľudstva“.