Vatikán (9. novembra, RV) – Generálna audiencia pápeža Benedikta XVI. sa dnes
dopoludnia konala na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec v katechéze počas audiencie
pokračoval vo svojom cykle katechéz o modlitbe. Tentokrát sa zameral na Žalm 119.
Povedal:
Drahí bratia a sestry,
v minulých katechézach sme meditovali
nad niektorými žalmami, ktoré sú typickými druhmi modlitby: nárek, dôvera, chvála.
V dnešnej katechéze sa chcem pozastaviť pri Žalme 119 podľa hebrejskej tradície, alebo
118 podľa grécko-latinskej. Ide o veľmi zvláštny žalm, jediný svojho druhu. Je takým
najmä pre svoju dĺžku: je tvorený 176 veršami, rozdelenými do 22 strof, z ktorých
každá má 8 veršov. Ďalšou zvláštnosťou je, že je to tzv. abecedný žalm, čiže je vytvorený
podľa hebrejskej abecedy, ktorú tvorí 22 písmen. Každá strofa korešponduje s jedným
písmenom abecedy a prvé slovo každých ôsmych veršov začína týmto písmenom. Ide o veľmi
originálnu a mimoriadne náročnú literárnu konštrukciu, pri tvorbe ktorej musel autor
žalmu preukázať všetku svoju bravúrnosť.
No to, čo je pre nás dôležitejšie,
je centrálna téma tohto žalmu: jedná sa o impozantný a slávnostný spev na Pánovu Tóru,
čiže na jeho zákon, ktorý vo svojom širšom a úplnom rozmere nadobúda význam ako „učenie,
poučenie, smernica pre život“. Tóra je zjavenie, je to Božie slovo, ktoré človeka
stavia pred otázku a podnecuje ho k dôvernej odpovedi a veľkodušnej láske. Celý tento
žalm je preniknutý práve láskou k Božiemu slovu. Žalm ospevuje krásu, spásonosnú moc
a schopnosť tejto lásky darovať radosť a život. Boží zákon nie je ťažkým jarmom otroctva,
ale darom milosti, ktorá oslobodzuje a prináša šťastie. „V tvojich ustanoveniach
mám záľubu, na tvoje slová nechcem zabúdať“, tvrdí Žalmista (v. 16); a ďalej:
„Priveď ma na chodník svojich príkazov, lebo som si ho obľúbil“ (v. 35); a
na inom mieste: „Pane, tvoj zákon veľmi milujem, rozjímam o ňom celý deň“ (v.
97). Pánov zákon, jeho slovo, je centrom života modliaceho sa; v ňom on nachádza svoju
útechu, o ňom medituje a uchováva si ho v srdci: „V srdci si uchovávam tvoje výroky,
aby som proti tebe nezhrešil“ (v. 11), toto je tajomstvo šťastia podľa Žalmistu;
a na inom mieste hovorí: „Pyšní vymýšľajú proti mne klamstvá, no ja z celého srdca
zachovávam tvoje príkazy“ (v. 69).
Vernosť Žalmistu sa rodí z počúvania
Slova, ktoré je potrebné uchovávať vo svojom vnútri, meditovať o ňom a milovať ho,
tak ako Mária, ktorá „uchovávala vo svojom srdci a meditovala“ o slovách, ktorými
sa na ňu obrátil Boh, a taktiež nad mimoriadnymi udalosťami, v ktorých sa Boh zjavoval,
pýtajúc sa na jej súhlas viery (porov. Lk 2,19.54). A keď náš žalm začína v prvých
veršoch vyhlásením za „blaženého“ toho, „čo kráča podľa zákona Pánovho” (v.
1b) a toho, „kto zachováva jeho príkazy“, je to v prvom rade Panna Mária, ktorá
priviedla k naplneniu túto dokonalú postavu modliaceho sa, opísaného Žalmistom. Ona
je skutočnou „blahoslavenou“; tak ju nazýva Alžbeta, pretože „uverila, že sa splní,
čo jej povedal Pán“ (Lk 1,45) a je to ona a jej viera, ktorú dosvedčil sám Ježiš,
keď žene – ktorá kričala: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si
požíval“ – odpovedal: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú
ho“ (Lk 11, 27-28). Samozrejme, Mária je blahoslavená, pretože vo svojom lone
nosila Spasiteľa, no oveľa viac je takou preto, že prijala Božie slovo a bola pozornou
a milujúcou ochrankyňou jeho Slova.
Žalm 119 je teda celý pretkaný týmto slovom
života a blaženosti. Keďže jeho centrálnou témou je Pánovo „Slovo“ a „Zákon“, okrem
týchto termínov sa takmer vo všetkých veršoch nachádzajú ich synonymá, ako: predpisy,
zákony, prikázania, poučenia, prísľuby, súdy; a potom je to aj množstvo slovies, ktoré
sa tiež na ne vzťahujú: dodržiavať, ochraňovať, chápať, poznať, milovať, meditovať,
či žiť. Celá abeceda sa teda postupne rozvíja v tomto žalme, a rovnako aj slovník
opisujúci dôverný vzťah veriaceho s Bohom; nachádzame tu chválu, vzdávanie vďaky,
dôveru, ale aj orodovanie a žiaľ, vždy však preniknuté istotou milosti Boha a moci
jeho slova. Aj verše, ktoré sú najviac poznačené bolesťou a pocitom temnoty, zostávajú
vždy otvorené voči nádeji a sú preniknuté vierou. „Uviazol som v prachu, oživ ma
podľa svojho slova“ (v. 25), s dôverou sa modlí Žalmista; „Hoci som ako mech
v dyme, predsa nezabúdam na tvoje ustanovenia“ (v. 83), taký je výkrik veriaceho.
Jeho vernosť, hoci vystavená skúške, nachádza silu v Pánovom slove, keď s istotou
tvrdí: „Odpoviem tým, čo ma potupujú, že dôverujem tvojim slovám“ (v. 42);
a aj pred tiesnivou perspektívou smrti, sú Pánove prikázania jeho vzťažným bodom a
jeho nádejou k víťazstvu: „Bezmála ma zahubili na zemi; no ja som ani tak neopustil
tvoje príkazy“ (v. 87).
Boží zákon – objekt mimoriadnej lásky Žalmistu
i každého veriaceho – je prameňom života. Túžba pochopiť ho, dodržiavať ho a orientovať
podľa neho svoju existenciu charakterizuje spravodlivého a Pánovi verného človeka,
ktorý o tomto zákone „medituje dňom i nocou“, ako hovorí Žalm 1 (v. 2); Boží
zákon je zákonom, na ktorý je potrebné neustále pamätať „v srdci“, ako hovorí veľmi
známy text modlitby Shema Izrael v Knihe Deuteronómium:
„Počuj, Izrael
... tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj
o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš
na ceste, či budeš ležať alebo stáť“ (6, 4.6-7).
Boží zákon žiada dodržiavanie
„v srdci“, v centre existencie; nie servilnú poslušnosť, ale naopak synovskú, dôvernú
a vedomú. Počúvanie slova je zároveň osobným stretnutím s Pánom života; stretnutím,
ktoré sa má premeniť na konkrétne životné rozhodnutia a stať sa cestou a nasledovaním.
Keď sa Ježiša spýtali, čo treba robiť pre dosiahnutie večného života, Ježiš poukázal
na cestu dodržiavania Zákona, zdôrazniac však jej zavŕšenie: „Choď, predaj všetko,
čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“
(Mk 10,21). Naplnením Zákona je teda nasledovanie Ježiša.
Žalm 119 nás teda
privádza k stretnutiu s Pánom a smeruje nás k evanjeliu. Je v ňom verš, pri ktorom
by som sa chcel teraz pozastaviť - verš 57: „Pane, ty si moje všetko; povedal
som: Budem zachovávať tvoje slová.“ Aj v iných žalmoch modliaci sa tvrdí,
že Pán je jeho “všetko”, jeho dedičstvo: „Ty, Pane, si môj podiel
na dedičstve a na kalichu“, uvádza Žalm 16 (v. 5a), „Boh je Boh
môjho srdca a podiel večitý“, vyhlasuje veriaci v Žalme 73 (v. 26 b), a
ďalej, v Žalme 142, Žalmista volá k Pánovi: „Ty si moje útočište, môj podiel
v krajine žijúcich“ (v. 6b). Označenie “podiel” evokuje udalosť
rozdelenia zasľúbenej zeme medzi kmeňmi Izraela, keď Levitom nie je určená žiadna
časť územia, pretože ich “podielom” bol sám Pán. Dva texty Pentateuchu sú v
tomto zmysle explicitné, používajúc predmetné označenie: „Pán hovoril Áronovi:
Ty nebudeš mať v ich krajine nijaký dedičný majetok a nedostaneš nijaký podiel medzi
nimi. Ja som tvoj podiel a tvoje dedičstvo medzi Izraelitmi“, uvádza Kniha
Numeri (18,20), a Kniha Deuteronómium zdôrazňuje: „Preto Léviho kmeň nedostal
nijaký podiel ani vlastníctvo so svojimi bratmi, lebo Pán je jeho dedičným podielom,
ako mu prisľúbil Pán, tvoj Boh“ (Dt 10,9; porov. Dt 18,2; Joz 13,33; Ez
44,28).
Kňazi, patriaci ku kmeňu Léviho, nemôžu byť vlastníkmi zeme v krajine,
ktorú Boh daroval ako dedičstvo svojmu ľudu, napĺňajúc prísľub daný Abrahámovi (porov.
Gn 12,1-7). Vlastnenie zeme, základného prvku stability a možnosti prežiť, bolo znakom
požehnania, pretože zahrnovalo možnosť postaviť dom, vychovať v ňom deti, obrábať
polia a žiť z plodov, ktoré prináša pôda. No a Leviti, prostredníci posvätna a Božieho
požehnania, nemôžu mať – ako ostatní Izraeliti – tento vonkajší znak požehnania a
tento zdroj obživy. Úplne odovzdaní Pánovi musia žiť výlučne z Neho, zverení jeho
prozreteľnej láske a štedrosti bratov, bez toho, aby mali dedičstvo, pretože Boh je
ich podielom na dedičstve, Boh je ich zemou, ktorá im umožňuje žiť v plnosti.
A
teraz, modliaci sa v Žalme 119 vzťahuje na seba túto skutočnosť: „Pán je mojím
podielom“. Jeho láska k Bohu a k jeho Slovu ho privádza k radikálnej voľbe mať
Pána ako jediné dobro a chrániť jeho slová ako vzácny dar, cennejší než akékoľvek
dedičstvo, než akýkoľvek pozemský majetok. Náš verš má vskutku možnosť dvojakého prekladu
a mohol by byť vyjadrený nasledovným spôsobom: „Mojím podielom, Pane, povedal
som, je chrániť tvoje slová.“ Dva preklady si neprotirečia, dokonca sa
vzájomne dopĺňajú: Žalmista tvrdí, že jeho podielom je Pán, ale aj ochrana Božích
slov a jeho dedičstva, ako neskôr hovorí vo verši 111: „Tvoja náuka je mojím
večným dedičstvom, lebo je slasťou môjmu srdcu.“ Toto je šťastie Žalmistu:
jemu, tak ako Levitom, bolo dané – ako podiel na dedičstve – Božie Slovo.
Najdrahší
bratia a sestry, tieto verše majú pre nás všetkých veľkú dôležitosť aj dnes. Predovšetkým
pre kňazov, povolaných žiť iba z Pána a z jeho Slova, bez iných istôt, majúc Ho ako
jediné dobro a jediný zdroj skutočného života. V tomto svetle sa chápe slobodná voľba
celibátu pre objavenie nebeského Kráľovstva v jeho kráse a sile. Tieto verše sú dôležité
aj pre všetkých veriacich, pre Boží ľud patriaci iba Jemu, “kráľovské kňazstvo”
pre Pána (porov. 1Pt 2,9; Ap1,6; 5,10), povolané k radikálnosti evanjelia, pre svedkov
života prineseného Kristom, novým a definitívnym “Najvyšším Veľkňazom”,
ktorý priniesol sám seba ako obetu za spásu sveta (porov. Hebr 2,17; 4,14-16; 5,5-10;
9,11n). Pán a jeho Slovo: to je naša “zem”, na ktorej máme žiť v jednote a
v radosti.
Nechajme teda Pána, aby do nášho srdca vložil túto lásku k svojmu
Slovu, a aby nám umožnil mať stále ako stredobod nášho bytia Jeho a jeho svätú vôľu.
Prosme, aby naša modlitba a celý náš život boli ožiarené Božím Slovom, pochodňou pre
naše kroky a svetlom pre našu cestu, ako hovorí Žalm 119 (porov. v. 105), tak, aby
naše kráčanie po zemi ľudí bolo bezpečné. A Panna Mária, ktorá prijala Slovo a priviedla
ho na svet, nech je nám sprievodcom a útechou, hviezda ranná, ktorá ukazuje cestu
šťastia. Tak i my sa môžeme tešiť v našej modlitbe, ako modliaci sa v Žalme 16, z
nečakaných darov Pána a z nezaslúženého dedičstva, ktoré nám osud pridelil:
„Ty,
Pane, si môj podiel na dedičstve a na kalichu... Pripadol mi diel v kraji
prekrásnom: a je to pre mňa znamenité dedičstvo“ (Ž 16,5.6).