Zamyslenie na 32. nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie pripravil P. Milan Bubák, SVD:

Múdre a hlúpe panny

Možno sme si už niekedy položili nasledujúcu otázku: Preco sme my ludia takí rozdielni? Preco sa napríklad dvaja ludia, povedzme študenti, nedokážu naucit rovnaké ucivo za rovnako dlhý cas a rovnako dobre? Preco jeden je to schopný zvládnut za hodinu a to celkom dobre, kým ten druhý sa to ucí niekolko dní a aj tak vec dobre neovláda? Preco jeden dokáže urcitý problém vyriešit celkom hravo, kým iný sa s ním borí celé dni ba týždne a aj tak ho nevyrieši?

Tieto otázky si položili aj francúzski psychológovia Alfred Binet a Théodore Simon. Tí si všimli, že v jednej a tej istej školskej triede, kde sú deti rovnako staré, nie všetky rovnako chápu a rovnako sa ucia. Aby odstránili problém, že by slabší žiaci brzdili v napredovaní šikovnejších zostavili r. 1905 testy, pomocou ktorých by šikovnejších oddelili od slabších. Išlo o test, ktorý mal urcit inteligencnú úroven cloveka. Tieto testy sa potom dalej zdokonalovali až vzniklo r. 1912 zásluhou vedca Williama Sterna to, co dnes poznáme pod názvom „inteligencný kvocient“ – IQ. Získal ho tak, že rozumový vek cloveka vydelil jeho biologickým vekom a aby sa vyhol zlomku, výsledok vynásobil císlom 100. Stern vytvoril množstvo testov, v ktorých sa nachádzali problémy, otázky a úlohy, ktoré by mal byt schopný vyriešit clovek v urcitom veku. Ak skúšaný tieto testy vyriešil, jeho IQ bolo 100. Ak vyriešil iba testy pre vek nižší, jeho IQ bolo nižšie ako 100 a teda podpriemerné. Ked naopak vyriešil testy urcené pre vyšší vek, jeho IQ bolo vyššie ako 100, teda nadpriemerné.

No mohli by sme sa ale pýtat: je inteligencný kvocient ozajstnou známkou inteligencie cloveka? Je to, že si clovek dokáže vela zapamätat, že dokáže vyriešit vela úloh, zameraných na predstavivost, alebo že dokáže byt extrémne kreatívny známkou toho, že tento clovek je naozaj aj inteligentný? Ved predsa poznáme vela géniov, ktorí svoju genialitu využívali na nie celkom „geniálne“ ciele: napríklad objavovanie techník na kradnutie áut, otváranie zámkov bytov alebo vytváranie pocítacových vírusov. Aj ked títo ludia mali geniálne nápady, predsa nemôžeme povedat, že by boli inteligentní ci múdri.

Co to teda inteligencia, ci múdrost je? Britský psychológ Charles Spearman definoval inteligentného (múdreho) cloveka takto: je to clovek, ktorý dokáže zo svojich vedomostí vyberat tie pravé na pravom mieste a v pravom case. Táto definícia je velmi pozoruhodná. Všimnime si, že dôraz nekladie na množstvo vedomostí, ale na schopnost cloveka vedomosti, ktoré má používat správnym spôsobom. Môže sa totiž stat, že budete mat jednoduchú dedinskú babku, ktorá možno nebude vediet ani písat ani cítat, ale ktorá bude na vás pôsobit dojmom hlbokej múdrosti. Jej múdrost bude spocívat v tom, že z toho mála vedomostí a skúseností, ktoré má bude vediet vyberat tie pravé na pravom mieste a v správnom case. Jednoducho, bude sa vediet správne zorientovat v danom kontexte a danej situácii života. A zasa na druhej strane môžete mat univerzitného profesora, ktorý môže mat vedomosti ako encyklopédia, no ktorý bude v používaní týchto vedomostí absolútne nemožný.

Dnešné evanjelium nám predstavuje dve skupiny panien. Jedny múdre druhé hlúpe. Ježiš múdre panny pochválil a hlúpe odsúdil. Teraz otázka je: v com spocívala múdrost múdrych a hlúpost hlúpych. V tom, že múdre vedeli správne zareagovat na situáciu, pred ktorou stáli. Na úlohu sa správne a dobre pripravili, pretože boli inteligentné a múdre. Z vedomostí, ktoré mali o tom, co to cakanie na ženícha je a v com spocíva ich úloha prišli k záveru, ako sa majú na nu dobre pripravit. Hlúpe panny takýmto procesom neprešli. Boli osobami bez schopnosti uvažovat, dedukovat, ucit sa. Práve preto boli hlúpe a presne preto dopadli zle. Zdá sa, že Ježišova definícia múdrosti v podobenstve je tá istá, ktorú neskôr formuloval Spearmann: panny zo svojich vedomostí vyberali (alebo nevyberali) tie pravé, v pravom case a na pravom mieste.

Nespoznávame sa aj my v týchto pannách? Nemáme aj my vo svojom živote mnohé reakcie a ciny, ktoré sú znakom toho, že sme ludmi povrchnými, bez úsudku alebo neschopnosti domysliet veci do konca? Skrátka, že sme hlúpi? Nebudem sa tu venovat rozoberaniu prípadov z bežného každodenného života, kde sme casto odsúdení žit plody svojej hlúposti alebo nedostatku múdrosti. Ak sme úprimní, sami tieto prípady spoznáme a si ich priznáme. Všetci máme toho za ušami až-až. Všetci.

Tieto príklady sú hlúpostou viditelnou. No kolko hlúposti robíme vo forme nie až tak evidentnej v domnienke, že robíme v skutocnosti nieco múdre? Ježiš sa casto zaoberal práve takouto hlúpostou. Spomenme cloveka, ktorý si postavil väcšie sýpky, aby mal kde uskladnit svoju úrodu a pritom sa tešil, ako si bude užívat a Ježiš nazval bláznom, teda hlupákom. A to preto, lebo si neuvedomil, že môže zomriet ešte tejto noci (Lk 12, 13-20).

Jedno staré latinské príslovie hovorí: „Quidquid agis, prudenter agas et respice finem!“ „Cokolvek robíš, rob múdro a so zameraním na ciel!“ Kiež nás Božie slovo dnešnej nedele vedie k preusporiadaniu si priorít v našom živote a tak k pravej múdrosti.