Benedikt XVI: Priepasť lásky je silnejšia ako priepasť smrti
Vatikán (3. novembra, RV) – Benedikt XVI. dnes predpoludním slávil v Bazilike
sv. Petra svätú omšu za kardinálov a biskupov, ktorí zomreli v priebehu uplynulého
roka. Homíliu Svätého Otca vám prinášame v plnom znení:
Ctihodní bratia, drahí
bratia a sestry!
Po včerajšej liturgickej spomienke na všetkých verných zosnulých
sa dnes schádzame okolo Pánovho oltára, aby sme obetovali jeho Eucharistiu za zosnulých
kardinálov a biskupov, ktorí v uplynulom roku zavŕšili svoju pozemskú púť. Osobitne
si spomíname na členov kardinálskeho kolégia, ktorí nás opustili: Urbano Navarrete,
SJ, Michele Giordano, Varkey Vithayathil, CSsR, Giovanni Saldarini, Augustín García-Gasco
Vicente, Georg Maximilian Sterzinsky, Kazimierz Śwatek, Virgilio Noè, Aloysius Matthew
Ambrozic, Andrzej Maria Deskur. Spolu s nimi prinášame pred trón Najvyššieho duše
zosnulých bratov biskupov. Za nich a za každého osobitne pozdvihujeme naše modlitby,
vedení vierou vo večný život a v tajomstvo spoločenstva svätých. Je to viera plná
nádeje, ožiarená aj Božím slovom, ktoré sme počuli. Úryvok z Knihy proroka Ozeáša
nás hneď vedie k myšlienkam na Ježišovo zmŕtvychvstanie, na tajomstvo jeho smrti a
prebudenia sa do nesmrteľného života. Tento Ozeášov úryvok – prvá polovica 6. kapitoly
– bol hlboko vtlačený do Ježišovho srdca a mysle. On v Evanjeliách niekoľko krát zopakuje
6. verš: „milosrdenstvo chcem, a nie obetu a poznanie Boha viac ako celopaly“.
Ježiš však nikdy necituje 2 verš, pretože on ho uskutočňuje vo veľkonočnom tajomstve:
„Oživí nás po dvoch dňoch, na tretí deň nás vzkriesi a žiť budeme pred jeho tvárou“.
Vo svetle tohto slova išiel Pán Ježiš v ústrety utrpeniu a s pevným odhodlaním vykročil
na cestu kríža. Svojim učeníkom hovoril otvorene o tom, čo ho čaká v Jeruzaleme a
Ozeášovo proroctvo zaznievalo v jeho vlastných slovách: „Syn človeka bude
vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych“
(Mk 9,31). Evanjelista zaznačil, že učeníci „nechápali toto slovo a spýtať
sa ho báli“ (v. 32). Aj my v pohľade na smrť nemôžeme nezakúsiť pocity
a myšlienky, ktoré sú ovplyvnené našou ľudskou povahou. Avšak vždy nás prekvapí a
prevýši Boh, ktorí k nám prichádza spôsobom, že sa nezastaví ani pred priepasťou smrti
ba prechádza ňou tým, že ostáva 2 dni v hrobe. Tu sa však uskutočňuje tajomstvo „tretieho
dňa“. Ježiš prijíma naše smrteľné telo v jeho celistvosti aby bolo nakoniec oslávené
Božou mocou, vánkom oživujúceho Ducha, ktorý ho premieňa a obnovuje. Je to krst utrpenia
(porov. Lk 12,50), ktorý Ježiš za nás prijal a o ktorom píše svätý Pavol v Liste Rimanom.
Výraz, ktorý používa apoštol – „v jeho smrť sme boli pokrstení“(Rim 6,3) –
nás nikdy neprestáva udivovať práve tým, ako stručne dokázal zhrnúť toto dramatické
tajomstvo. Ježišova smrť je prameňom života, pretože prostredníctvom nej Boh zjavil
celú svoju lásku, ako v obrovskom vodopáde, ktorý poukazuje na obraz v 41 (42) žalme:
„Hlbina hlbine sa ozýva na hukot vodopádov; všetky tvoje krútňavy a prívaly
prešli ponad mňa“ (v. 8). Priepasť smrti je vyplnená inou priepasťou, ešte
väčšou, teda Božou láskou do takej miery, že smrť už viac nemá moc nad Ježišom Kristom
(porov. Rim 8,9) ani nad tými, ktorí sú skrze vieru a krst s ním spojení: „Ale
ak sme zomreli s Kristom, – hovorí sv. Pavol – veríme, že s ním budeme aj žiť“
(Rim 6,8). Toto „žiť s Kristom“ je naplnením nádeje, o ktorej prorokoval Ozeáš:
„...a žiť budeme pred jeho tvárou“ (6,2). V skutočnosti iba
v Kristovi nachádza takáto nádej svoj skutočný základ. Spočiatku riskovala, že sa
okliešti iba na ilúziu, na symbol, ktorý vychádza z rytmu jednotlivých ročných období:
„ako včasný dážď i ako dážď neskorý“ (Oz 6,3). V časoch proroka Ozeáša
bola viera Izraelitov ohrozená akýmsi znečistením zo strany prírodných náboženstiev
Kanánskej krajiny, ktoré nie sú schopné niekoho zachrániť zo smrti. Naopak zásah Boha
do drámy ľudských dejín nie je podriadený žiadnemu prírodnému cyklu. Je podriadený
jedine jeho milosti a jeho vernosti. Nový a večný život je ovocím stromu kríža. Strom,
ktorý kvitne a prináša ovocie na svetle a v sile, ktoré pochádzajú z Božieho slnka.
Bez Kristovho kríža, ostane všetka prírodná energia neúčinnou, keď sa postaví negatívnej
sile hriechu. Bola nevyhnutná sila dobra oveľa väčšia ako tá, ktorá spúšťa prírodné
cykly, Dobro väčšie ako je samotné stvorenie: Láska, ktorá vychádza zo samotného Božieho
srdca a ktorá, zatiaľ čo zjavuje konečný zmyslel stvorenia, ho zároveň obnovuje a
smeruje k jeho pôvodnému a konečnému cieľu. Toto všetko sa udeje v tých „troch
dňoch“, keď „pšeničné zrno“ padne do zeme, ostane tam určitý nevyhnutný
čas aby sa naplnila miera Božej spravodlivosti a milosrdenstva a nakoniec priniesla
„veľkú úrodu“ ale nie aby ostalo samo, ale ako prvorodený medzi mnohými bratmi
(porov. Jn 12,24; Rim 8,29). Teraz, vďaka Kristovi, vďaka dielu, ktoré v ňom uskutočnila
Najsvätejšia Trojica, obrazy vzaté z prírody nie sú iba symbolmi, iluzórnymi mýtmi,
ale hovoria nám o realite. V podstate nádeje je vôľa Otca a Syna, o ktorej sme počuli
v Evanjeliu dnešnej liturgie: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal,
boli so mnou tam, kde som ja“ (Jn 17,24). A medzi tými, ktorých Otec dal Synovi,
sú aj ctihodný bratia, za ktorých obetujeme dnešnú Eucharistiu. Oni „spoznali“
Boha, skrze Ježiša, spoznali jeho meno a lásku Otca a Syna; Prebýval v nich Duch Svätý
(porov. Jn 12,25-26), otvoriac ich život pre nebo a pre večnosť. Vzdávajme Bohu vďaky
za tento neoceniteľný dar. A na príhovor Najsvätejšej Márie prosme, aby sa v každom
jednom z nich zavŕšilo v plnosti toto tajomstvo spoločenstva, ktoré naplnilo celú
ich existenciu.