Vatikán (2. novembra, RV) – Dnešná generálna audiencia sa konala v Aule Pavla
VI. V katechéze sa Svätý Otec zameral na význam Spomienky na všetkých verných zosnulých
a na kresťanskú nádej vo večný život.
Drahí bratia a sestry!
Po včerajšej
slávnosti Všetkých svätých nás Cirkev dnes pozýva, aby sme pamätali na všetkých zosnulých
veriacich. Aby sme upreli svoj pohľad na mnohé tváre tých, ktorí už zavŕšili svoju
pozemskú púť. Počas dnešnej audiencie vám chcem ponúknuť niekoľko jednoduchých myšlienok
o realite smrti, ktorá pre nás kresťanov je ožiarená zmŕtvychvstaním Krista, aby sme
si obnovili našu vieru vo večný život. Ako som už povedal včera pred modlitbou
Anjel Pána, v týchto dňoch navštevujeme cintoríny, aby sme sa modlili za tie osoby,
ktoré nás už opustili. Chodievame tam navštíviť ich, aby sme im takýmto spôsobom,
nanovo, vyjadrili svoje city, aby sme znova pocítili ich blízkosť, ale pamätajúc tiež
na jednu pasáž z Vyznania viery: v spoločenstve svätých je úzke spojenie medzi nami,
ktorí ešte kráčame na tejto zemi a mnohými bratmi a sestrami, ktorí už dosiahli večnosť. Ľudia
sa od nepamäti zaujímali o osud svojich mŕtvych a hľadali spôsob, ako im darovať druhý
život prostredníctvom pozornosti, starostlivosti a lásky. V určitom zmysle si chceli
zachovať ich životné skúsenosti; paradoxne ako žili, čo milovali, z čoho mali strach,
v čo dúfali a čo nemali radi, to všetko objavujeme pri hroboch, pred ktorými sa vynárajú
spomienky. Hroby sú akoby zrkadlom ich sveta. Prečo je tomu tak? Pretože napriek
tomu, že smrť je v našej spoločnosti často takmer zakázanou témou a je tu snaha vymazať
z našej mysle akúkoľvek predstavu o smrti, ona ovplyvňuje každého z nás, ovplyvňuje
každého človeka každého veku a každého priestoru. Pred týmto tajomstvom všetci, aj
keď nevedomky, hľadáme niečo, čo nás vyzýva dúfať, nejaké znamenie, ktoré by nás povzbudilo,
nejaký horizont, ktorý by sa pred nami otváral niečo, čo nám ponúka budúcnosť. Cesta
smrti je v skutočnosti cestou nádeje a prechádzať sa po našich cintorínoch a čítať
nápisy na náhrobných kameňoch je cestou v znamení nádeje večnosti. Ale zároveň
sa pýtame: Prečo zakúšame strach pred smrťou? Prečo veľká časť ľudstva nikdy neuverila
tomu, že tam za tým už nič neexistuje? Povedal by som, že existuje mnoho odpovedí.
Bojíme sa smrti, pretože máme strach z ničoty, pretože odchádzame do niečoho, čo nepoznáme,
čo je nepreskúmané. Preto v nás existuje pocit odmietnutia, pretože nedokážeme akceptovať,
že všetko krásne a veľké, čo sme zažili počas našej existencie, by malo byť zrazu
zničené a akoby hodené do priepasti ničoty. Predovšetkým cítime, že láska povoláva
a hlavne vyžaduje večnosť a nie je možné akceptovať, že by mala byť zničená smrťou
v jedinom okamihu. Máme strach pred smrťou, pretože keď sa nachádzame v blízkosti
konca našej existencie, vnímame, že tu bude akýsi súd našich skutkov, toho, ako sme
žili náš život a predovšetkým tých tienistých miest, ktoré často úspešne dokážeme
alebo sa pokúšame vymazať z nášho svedomia. Myslím si, že práve otázka súdu je často
predmetom záujmu o mŕtvych pre človeka všetkých čias, osobitne o ľudí, ktorí boli
preňho významní a už nie sú v jeho blízkosti na ceste pozemským životom. V určitom
zmysle sú prejavy pozornosti a lásky, ktorými zahŕňame zosnulého, spôsobom akoby ochrany
v presvedčení, že pri súde neostane bez podpory. Toto si môžeme všimnúť vo väčšine
kultúr, ktoré charakterizujú dejiny človeka. Dnes sa svet stal veľmi racionálnym,
alebo lepšie povedané, rozšírila sa tendencia myslieť si, že každá realita musí byť
konfrontovaná s kritériami vedeckej skúsenosti, a že na veľkú otázku o smrti sa musí
odpovedať nielen vierou, ale vychádzajúc z empirického, skúsenostného poznania. Preto,
že sa tomu nevenuje dostatočná pozornosť, sa upadá do foriem špiritizmu, do pokušenia
mať nejaký kontakt so záhrobným svetom, takmer s predstavou, akoby tam existovala
kópia našej súčasnej reality. Drahí priatelia, Slávnosť všetkých svätých a Spomienka
na všetkých zosnulých nám hovoria, že iba ten, kto dokáže v smrti rozpoznať veľkú
nádej môže tiež žiť životom, ktorý vychádza z nádeje. Ak človeka zredukujeme jedine
na jeho horizontálnu dimenziu a na to, čo sa môže poznať empirickou skúsenosťou, život
stratí svoj hlboký zmysel. Človek potrebuje večnosť a každá iná nádej je pre neho
príliš krátkou a príliš limitovanou. Človek je vysvetliteľný jedine v prípade ak existuje
Láska, ktorá prekonáva každé odlúčenie, aj to po smrti, v absolútne, ktoré prevyšuje
aj čas a priestor. Človek je vysvetliteľný, teda nachádza svoj najhlbší zmysel, iba
ak existuje Boh. My vieme, že Boh neostal v akejsi vzdialenosti, ale priblížil sa
k nám, vstúpil do nášho života a hovorí: «Ja som vzkriesenie a život. Kto
verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky»
(Jn 11,25-26). Skúsme sa na chvíľu v myšlienkach zahľadieť na scénu z Kalvárie
a znova si vypočujme Ježišove slová, ktoré povedal z kríža, obrátiac sa na ukrižovaného
lotra po jeho pravici: «Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji» (Lk 23,43).
Spomeňme si na dvoch učeníkov na ceste do Emauz, keď po tom, čo prešli dlhú cestu
so vzkrieseným Ježišom, ho spoznávajú a bez otáľania sa rýchlo vracajú do Jeruzalema,
aby zvestovali Pánovo zmŕtvychvstanie (porov. Lk 24,13-35). V novom svetle a s jasnosťou
sa im v mysli vynorili Majstrove slová: «Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v
Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo
bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?!» (Jn 14,1-2).
Boh sa skutočne zjavil, stal sa dostupným a tak miloval svet, «že dal svojho jednorodeného
Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život»
(Jn 3,16) a v najväčšom prejave lásky kríža, ponoriac sa do priepasti smrti, ju premohol,
vstal z mŕtvych a otvoril aj nám bránu večnosti. Kristus stojí pri nás počas noci
smrti, ktorú on sám prekonal. Je Dobrý pastier a na jeho vedenie sa možno bez strachu
spoľahnúť, pretože on veľmi dobre pozná cestu aj skrze temnotu. Každú nedeľu, keď
recitujeme Krédo, potvrdzujeme túto pravdu. A prostredníctvom návštevy cintorínov
a modlitieb za našich zosnulých sme s láskou nanovo pozvaní, aby sme si s odvahou
obnovili našu vieru vo večný život, ba aby sme žili s touto veľkou nádejou a svedčili
o nej celému svetu, že za prítomnosťou niečo existuje. Práve viera vo večný život
dáva kresťanovi odvahu ešte intenzívnejšie milovať túto našu zem a pracovať na budovaní
jej budúcnosti, aby sme jej dali skutočnú a bezpečnú nádej.