Prípravné stretnutie na Assisi: Homília Benedikta XVI.

Vatikán (26. októbra, RV) – Dnes predpoludním Benedikt XVI. predsedal liturgii slova, ktorá bola prípravou na zajtrajšie stretnutie v Assisi. Homília Benedikta XVI. v plnom znení:

Drahí bratia a sestry,
zvyčajné stretnutie pri príležitosti generálnej audiencie dnes nadobúda mimoriadny charakter, pretože zajtra v Assisi sa uskutoční Deň reflexií, dialógu a modlitieb za pokoj a spravodlivosť vo svete. Udeje sa tak 25 rokov od historicky prvého stretnutia, ktoré zvolal blahoslavený Ján Pavol II. Tento deň som nazval „Pútnici pravdy, pútnici pokoja“, pre zdôraznenie úsilia, ktoré chceme slávnostne obnoviť spolu s predstaviteľmi rôznych náboženstiev, ale aj ľuďmi, ktorí nie sú veriaci, ale predsa úprimne hľadajú pravdu v úsilí o rozvoj skutočného dobra celého ľudstva a vytváranie pokoja. Ako som už mal možnosť pripomenúť, „...kto je na ceste k Bohu, nemôže neodovzdávať pokoj a kto je tvorcom pokoja, nemôže sa nepribližovať k Bohu“.

My, ako kresťania, sme presvedčení, že tým najcennejším čím my môžeme prispieť k pokoju, je modlitba. Z tohto dôvodu sa dnes stretávame – ako Rímska diecéza, spolu s pútnikmi prítomnými v
Meste – pri počúvaní Božieho slova, aby sme s vierou prosili o dar pokoja. Pán môže osvietiť naše mysle a naše srdcia a viesť nás pri vytváraní spravodlivosti a zmierenia v našej každodennej realite i v celom svete.

Úryvok z proroka Zachariáša, ktorý sme práve počuli (porov. Zach 9,9-10), je plný nádeje a svetla. Boh prisľubuje spásu, pozýva „hlasno jasať“, pretože táto spása sa už-už zrealizuje. Ďalej sa hovorí o kráľovi: „Hľa, tvoj kráľ prichádza, spravodlivý je a prináša spásu“ (v.9), no ten, koho tento úryvok oslavuje, nie je kráľ, ktorý prichádza s ľudskou mocou a silou zbraní. Nie je to kráľ, ktorý dominuje vďaka politickej a vojenskej moci. Je to naopak kráľ pokoja, ktorý kraľuje s pokorou a miernosťou voči Bohu i voči ľuďom; kráľ odlišný od iných veľkých panovníkov sveta:
„nesie sa na oslovi, na osliatku, mláďati oslice“, hovorí prorok (tamtiež). Nesie sa na zvierati, ktoré mávajú obyčajní ľudia, i chudobní, v protiklade s vojnovými vozmi, ktoré mali armády mocnárov zeme. Ba dokonca, je to kráľ, ktorý spôsobí, že tieto vojnové vozy zmiznú, poláme vojnové luky a ohlási pokoj národom (porov. v. 10).

No kto je ten kráľ, o ktorom hovorí prorok Zachariáš? Poďme na chvíľu do Betlehema a počujme to, čo hovorí anjel pastierom, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Ohlasuje veľkú radosť pre všetkých ľudí a táto radosť súvisí s veľmi biednym symbolom: dieťaťom zavinutým do plienok a uloženým do jasieľ (porov. Lk 2,8-12). A množstvo nebeských zástupov spievalo: «Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle» (v. 14). Narodenie tohto dieťaťa, ktorým bol Ježiš, je zvesťou pokoja pre celý svet. No poďme aj k posledným okamihom Kristovho života, keď vstupuje do Jeruzalema a tam ho prijíma oslavujúci zástup. Zachariášovo proroctvo o príchode pokorného a mierneho kráľa prišlo na um Ježišovým učeníkom najmä po udalostiach jeho umučenia, smrti a vzkriesenia – teda veľkonočného mystéria – keď s pohľadom viery spomínajú na ten radostný vstup ich Majstra do Svätého mesta. Nesie sa na požičanom osliatku (porov. Mt 21,2-7): nie na bohato vyzdobenom voze, ani na koni, ako jazdievali mocnári. Nevchádza do Jeruzalema sprevádzaný mocným vojskom s vozmi a jazdcami. Je chudobným kráľom, kráľom tých, ktorí sú Božími chudobnými. V gréckom texte sa nachádza termín praeîs, ktorý znamená zhovievavý, mierny; Ježiš je kráľ anawim, teda tých, ktorí majú srdce slobodné od túžby po moci a materiálneho bohatstva, od túžby a tiež snahy vládnuť nad inými. Ježiš je kráľom tých, ktorí sú vnútorne slobodní a to ich robí schopnými prekonať žiadostivosť a egoizmus, lebo vedia, že jedine Boh je ich bohatstvom. Ježiš je chudobným kráľom uprostred chudobných; mierny uprostred tých, ktorí chcú byť mierni. Týmto spôsobom je on kráľ pokoja, vďaka Božej moci, ktorá je mocou dobra a lásky. Kráľ, ktorý spôsobí, že zmiznú bojové vozy a kone; kráľ, ktorý láme bojové luky; kráľ, ktorý realizuje pokoj práve na kríži, spojac zem s nebom a vytvoriac most bratstva medzi všetkými ľuďmi. Kríž je tým novým oblúkom pokoja (porov. Gn 9,13), znakom a nástrojom zmierenia, odpustenia, pochopenia, znakom lásky, ktorá je silnejšia od každého násilia, útlaku, ba dokonca silnejšia ako smrť: zlo je porazené dobrom a láskou.

Toto je nové kráľovstvo pokoja, v ktorom je Kristus kráľom; a je to kráľovstvo, ktoré sa rozprestiera po celej zemi. Prorok Zachariáš ohlasuje, že tento kráľ je mierny, pokojný, „jeho vladárstvo je od mora k moru a od Rieky až do končín zeme“ (Zach 9,10). Kráľovstvo, ktoré Kristus otvára, má univerzálne rozmery. Obzorom tohto jednoduchého, mierneho kráľa, nie je územie, štát, ale sú ním hranice sveta; presahujúce každú bariéru rasy, jazyka, kultúry, On vytvára spoločenstvo, vytvára jednotu. A kde vidíme naplnenie tohto ohlasovania v súčasnosti? Vo veľkej sieti eucharistických spoločenstiev, ktorá sa rozprestiera na celej zemi, opäť žiari Zachariášovo proroctvo. Je to veľké mozaika spoločenstiev, v ktorých sa sprítomňuje obeta lásky tohto mierneho a pokojného kráľa; je to veľká mozaika, ktorá vytvára Ježišovo „Kráľovstvo pokoja“, rozprestierajúce sa od mora k moru, až do končín zeme; je to množstvo „ostrovov pokoja“, ktoré vyžarujú pokoj. Kdekoľvek, v každej realite, v každej kultúre, počínajúc veľkými mestami s palácmi, až po malé dediny so skromnými obydliami, od mocných katedrál po malé kaplnky, On prichádza, sprítomňuje sa; a pri vstupovaní do spoločenstva s Ním sa aj ľudia navzájom zjednocujú v jednom tele, prekonávajúc rozdelenia, rivalitu, nevraživosť. Pán prichádza v Eucharistii, aby nás zbavil nášho individualizmu, našich partikularizmov, ktoré vylučujú tých druhých, aby z nás vytvoril jedno telo, jedno kráľovstvo pokoja v rozdelenom svete.

Ale ako môžeme vybudovať toto kráľovstvo pokoja, v ktorom je Kristus kráľom? Prikázaním, ktoré On zanecháva svojim apoštolom, a prostredníctvom nich nám všetkým, je: „Choďte teda, učte všetky národy... A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,19-20). Tak ako Ježiš, poslovia pokoja jeho kráľovstva sa majú vydať na cestu, majú odpovedať na jeho pozvanie. Majú kráčať, ale nie so silou vojny alebo moci. V úryvku z evanjelia, ktorý sme počuli, Ježiš posiela 72 učeníkov na veľkú žatvu, ktorou je svet, vyzývajúc ich, aby prosili Pána žatvy, aby na jeho žatve nikdy nechýbali robotníci (porov. Lk 10, 1-3); ale neposiela ich s mocnými prostriedkami, ale „ako baránkov medzi vlkov“ (v. 3), bez mešca, kapsy a obuvi (porov. v. 4). Svätý Ján Zlatoústy v jednej zo svojich homílií uvádza: „Ak budeme baránkami, zvíťazíme a hoci budeme obklopení mnohými vlkmi, dokážeme ich premôcť. Ale ak sa staneme vlkmi, budeme porazení, pretože prídeme o pomoc pastiera“ (Homília 33, 1: PG57, 389). Kresťania nikdy nesmú upadnúť do pokušenia stať sa vlkmi uprostred vlkov; Kristovo kráľovstvo pokoja sa nešíri s mocou, silou, násilím, ale darovaním seba samých, s láskou idúcou do krajnosti, aj voči nepriateľom. Ježiš nevíťazí nad svetom silou zbraní, ale silou Kríža, ktorý je skutočnou zárukou víťazstva. A toto má pre tých, ktorí chcú byť učeníkmi Pána, jeho vyslancami, za následok byť pripravení aj na utrpenie a mučeníctvo, stratiť svoj vlastný život pre Neho, aby vo svete zvíťazili dobro, láska, pokoj. Toto je podmienka, aby sme mohli za každých okolností povedať: „Pokoj tomuto domu“ (Lk 10,5).

Pred Bazilikou sv. Petra sa nachádzajú dve veľké sochy – sv. Petra a Pavla – ľahko rozoznateľné: sv. Peter drží v rukách kľúče, sv. Pavol má v rukách meč. Ten, kto by nepoznal dejiny tohto druhého svätca, by si mohol myslieť, že ide o veľkého bojovníka, ktorý viedol mocné vojská a mečom si podrobil ľudí a národy, a krvou ostatných ľudí si získal slávu a bohatstvo. No opak je pravdou: meč, ktorý drží v rukách, je nástrojom, ktorým zahynul a preliatím svojej krvi sa stal mučeníkom. Jeho zápas nebol plný násilia a vojen, ale naopak umučenia pre Krista. Jeho jedinou zbraňou bolo ohlasovanie „Ježiša Krista ukrižovaného“ (1Kor 2,2). Jeho ohlasovanie nebolo založené na „presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci“ (v. 4). Celý svoj život zasvätil ohlasovaniu evanjeliového posolstva zmierenia a pokoja, celú svoju energiu použil k tomu, aby toto posolstvo zaznelo až na okrajoch zeme. A toto bolo jeho silou: nehľadal život pokojný, pohodlný, vzdialený ťažkostiam a problémom, ale sa naopak celý nechal stráviť pre Evanjelium a obetoval všetky svoje sily – bez toho, aby si niečo nechával pre seba – a tak sa stal veľkým ohlasovateľom Kristovho pokoja a zmierenia. Meč, ktorý sv. Pavol drží v rukách, je tiež odvolaním sa na moc pravdy, ktorá častokrát môže raniť a bolieť; apoštol však zostal verný až do konca tejto pravde, slúžil jej, trpel pre ňu a obetoval svoj život za ňu. Takáto istá logika platí aj pre nás, ak chceme prinášať kráľovstvo pokoja, ohláseného prorokom Zachariášom a uskutočneného Kristom: musíme byť pripravení osobne zaň zaplatiť, v prvej osobe zaň pretrpieť nepochopenie, odmietnutie a prenasledovanie. Nie je to meč dobyvateľa, ktorý vytvára pokoj, ale meč trpiaceho, ktorý vie odovzdať svoj vlastný život.

Drahí bratia a sestry, ako kresťania chceme prosiť Boha o dar pokoja, chceme sa modliť za to, aby nám dal nástroje k šíreniu jeho pokoja vo svete, ktorý je ešte stále trýznený nenávisťou, rozdelením, egoizmom a vojnami. Chceme ho prosiť, aby zajtrajšie stretnutie v Assisi napomohlo dialógu medzi osobami rôzneho vierovyznania a aby prinieslo záblesk svetla, ktorý by osvietil mysle a srdcia všetkých ľudí, aby sa nenávisť premenila na odpustenie, rozdelenie na zmierenie, nenávisť na lásku, násilie na miernosť a aby vo svete zavládol pokoj. Amen.

Preložil: Ľubomír Rebek