Autorom príspevku je
arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:
O niekoľko
dní, 26. októbra, si byzantská cirkev pripomína sviatok sv. Demetra. Tento svätec
sa teší mimoriadnej úcte v Grécku, ale aj medzi slovanskými národmi. Na Veľkej Morave,
teda aj na území dnešného Slovenska, siaha úcta sv. Demetra do cyrilometodských čias
spolu s úctou sv. pápeža Klimenta. Dôvod je tu pomerne jednoduchý. Sv. Demeter bol
patrónom rodiska sv. Cyrila a Metoda, čo už samo osebe predpokladá, že obaja bratia
mali k nemu blízky vzťah.
Podľa hagiografických legiend zo 6. storočia bol
svätý Demeter synom rímskeho prokonzula v meste Solún. Jeho rodičia boli kresťanmi,
v ich dome sa veriaci schádzali na modlitby, v tajnej domácej kaplnke bol pokrstený
aj Demeter. Po otcovej smrti bol Demeter pozvaný na dvor cisára Maximiána. Cisár,
keď spoznal jeho vojensko-administratívne schopnosti, ho ustanovil za prokonzula mesta
Solúna a celej provincie. Jeho hlavnou úlohou malo byť zabezpečenie obrany pred barbarmi
a boj proti šíriacemu sa kresťanstvu. Ale práve tento posledný cisárov príkaz Demeter
nemohol a nechcel plniť. Práve naopak, vo svojej vysokej funkcii sa verejne prihlásil
ku kresťanskej viere. Namiesto prenasledovania kresťanov sa dal do ohlasovania Krista
a vyvracania pohanských bludov. Jeho správanie a príklad priviedli k obráteniu množstvo
pohanov. Keď sa o tom dozvedel cisár, rozhodol sa osobne zasiahnuť. Demeter pred jeho
príchodom rozdal svoj majetok chudobným a pôstom a modlitbou sa začal pripravovať
na svoj ďalší osud. Keď aj na osobnú výzvu cisára odmietol zrieknuť sa kresťanstva,
bol uvrhnutý do väzenia. V tom čase Maximián usporiadal v cirkuse veľké hry. Ich
hlavným hrdinom bol cisárov obľúbenec, gladiátor Lyj. Ten porážal všetkých súperov,
ktorých mu vyberali spomedzi kresťanských vojakov. Vo svojej pýche vyzýval k súboju
akéhokoľvek kresťana, aby hájil česť svojho Boha. Na túto jeho výzvu sa prihlásil
mladý solúnsky kresťan menom Nestor. Pred súbojom navštívil vo väzení Demetra a prosil
ho o modlitbu a požehnanie. Takto duchovne vyzbrojený zvíťazil v nerovnom súboji.
Toto víťazstvo posilnilo na duchu miestnych kresťanov a dodalo im odvahy. Cisár, ktorý
nedokázal zniesť porážku svojho obľúbenca, sa rozhodol dať popraviť víťaza Nestora
a takisto aj Demetra, na príhovor ktorého Nestor zvíťazil. Takto bol Nestor sťatý
mečom a Demeter bol vo väzení prebodnutý kopijou 26. októbra roku 306. Sv. Demeter
bol v Byzancii uctievaný aj ako patrón vojakov a obranca otčiny. Spomedzi solúnskych
bratov, sv. Metod bol dlhé roky správcom – archontom- balkánskej provincie
v Macedónsku, v povodí rieky Struma. V rámci svojho administratívneho úradu bol vlastne
aj vojenským veliteľom pohraničného územia, “videl nesčíselné nepokoje v tomto živote”
– nuž dá sa len logicky predpokladať, že ako všetci vojaci tých čias, aj on mal ku
svojmu stavovskému patrónovi vrúcnu úctu.Túto úctu šíril, spolu so sv. Vyrilom aj
u našich predkov.
Najvýraznejším prejavom liturgického kultu sv. Demetra u
cyrilometodkej misie je Kánon utierne sv. Demetra. Autor, pravdepodobne jeden zo sv.
bratov, tu cez oslavnú pieseň sv. Demetrovi vyspieval aj svoju lásku k vlasti a rodnému
mestu. "Ó slávny, tvoja krajina o tebe vie, že ako nový Mojžiš si premohol modlársku
lesť, a tak uvádzaš svoj ľud do večných príbytkov, preto ťa dnes, blažený, čestne
ctí a dôstojne oslavuje."
O Demetrových čnostiach a zázrakoch však
vie už nielen jeho pôvodná krajina, ale aj novopokrstení Slovania. Tí Slovania, ktorí
boli kedysi najväčším nebezpečenstvom pre Solún, Metodovou zásluhou sa modlia:
“O tvojich podivuhodných zázrakoch sa rozpráva aj medzi barbarmi, lebo si zahubil
všetkých barbarov, čo napadli dedičstvo tvojho Vládcu, Krista, mesto amastridské.
Preto si stavia chrám.” Spomienka na “mesto amastridské”, ktoré z vďačnosti za
ochranu stavia chrám sv. Demetrovi je veľmi zaujímavá. Možno ňou autor chcel poukázať
na to, že sv. Demeter chráni nielen “svoje” mesto, ale každé mesto, v ktoromkoľvek
kraji sa mu zasvätí, dostáva sa do jeho zvláštnej ochrany. Sv. Demeter je tak predstavený
nie len ako osobitný patrón Byzantíncov (s ktorými boli Slovania práve neraz vo vojnovom
konflikte), ale ako ten, ktorého Božia “Múdrosť, (...) určila za slávneho milovníka
otčiny”. Nepriamo obsahuje tento verš aj výzvu k zasväcovaniu chrámov na počesť
sv. Demetra. Od príchodu na Veľkú Moravu až do posledných dní Metodovho
života bolo účinkovanie sv. Cyrila a Metoda a celej byzantskej misie vystavené útokom
neprajníkov. O týchto ťažkostiach hovorí Život Metodov veľmi plasticky, keď
pripomína, že “na všetkých cestách upadal do mnohých nebezpečenstiev od diabla, na
pustatinách medzi zbojníkov, na mori od zvíchrených vĺn, na riekach od nečakaných
zátoní (...) od falošných bratov”.[1]
Nie náhodou sa tieto trpké skúsenosti
odrazili aj v modlitbe, kánone sv. Demetra. "Voláme k tebe, blažený. Zachráň nás,
čo s vierou ospevujeme tvoj sviatok. A ešte ťa prosíme: Zachráň svojich služobníkov
od nebezpečenstiev, ktoré im teraz hrozia.... “
Nebezpečenstvá na cestách
boli pre putujúcich misionárov súčasťou života. Putovanie po neznámych a ”cudzích”
krajoch sa preto odráža aj v kánone. “Ó múdry, prečo my jediní tvoji úbohí služobníci,
zbavení sme tvojej krásy a pre lásku ku Stvoriteľovi chodiac po cudzích krajoch a
mestách, ó blažený, sme vystavení posmechu trojjazyčníkov a bludárov?”
Toto
“chodenie po cudzích mestách” a “posmech trojjazyčníkov” sa vzťahujú nielen na účinkovanie
medzi veľkomoravskými Slovienmi, ale aj na ďalšie putovania, ktoré boli s ním spojené.
Veď práve keď bol Konštantín “v Benátkach, zišli sa proti nemu biskupi a kňazi, i
mnísi ako vrany na sokola a pozdvihli trojrrečový blud a hovorili: Človeče, povedz
nám, prečo si utvoril teraz Slovienom písmená a učíš ich, ktoré nikto iný predtým
nevynašiel, ani apoštoli, ani rímsky pápež, ani Gregor Bohoslovec, ani Hieroným, ani
Augustín? My však poznáme len tri jazyky, ktorými sa patrí v knihách sláviť Boha:
Hebrejov, Grékov a Latincov”.[2]
Zvlášť osobná, ba priamo dojímavá, je spomienka
na rodný kraj a chrám: "Múdry Demeter, žiariac stojíš pred Božím trónom,
nezabudni na nás, ale úctivo sa prihováraj, ó svätý, za biedu nás, pútnikov a cudzincov,
ktorí teraz ospevujeme tvoju vznešenosť, lebo k tebe dvíhame svoj zrak a pevne dúfame
v tvoj príhovor.”
“Pútnici a cudzinci” – áno, takéhoto označenia sa zaiste
sv. bratom neraz dostávalo, veď aj franskí biskupi vyčítali Metodovi: “V našej oblasti
učíš!” a ďalší protivníci falošne vyhlasovali: “Nám dal pápež moc, tohto však i učenie
jeho káže vyhnať!”[3]
“Vypočuj, ó slávny, nás úbohých a zľutuj sa, lebo
sme ďaleko vzdialení od tvojho slávneho chrámu a srdce v našom vnútri dnes spaľuje
túžba, ó svätý, po tvojom chráme, aby sme sa mu, na tvoj príhovor, raz ešte mohli
pokloniť.”
Spomienka na veľkolepý solúnsky chrám sv. Demetra je pochopiteľne
plná nostalgie. Pomerne jednoduché veľkomoravské kostolíky, napriek všetkej svojej
nádhere primeranej kraju, nemohli súperiť s päťloďovou bazilikou s dvoma matróneami,
vyzdobenou mozaikami, ktorá ešte aj z hľadiska dnešných kritérií patrí medzi architektonické
a umelecké skvosty.
Pred takmer 1150 rokmi sa poetickým a hlboko duchovným
kánonom sv. Demetra modlil k patrónovi svojho mesta sv. Metod, náš prvý arcibiskup
a učiteľ. Sv. Cyril a Metod, posilnení dôverou v nebeskú pomoc sv. Demetra, sa pustili,
ako sv. Nestor, do boja s pohanstvom, neprajníctvom a nevedomosťou. Tento boj je s
istou obmenou aktuálny aj dnes, a preto sa aj my pri spomienke na sv. Demetra môžeme
spolu s našimi vierozvestami modliť k nemu i k Presvätej Bohorodičke touto starobylou
piesňou :
“Zo strašnej hmly a nevedomosti očisť nás, veď ty miluješ
otčinu, múdry Demeter, a svojím príhovorom nám dopraj ospievať v dnešný deň tvoje
jasné narodenie.” “Vieme Panna, že ty si prístav pre tých, ktorých kruto
trápi horkosť života. Všetci ťa prosíme, Nepoškvrnená, aby sme vo viere našli
svoju útechu.”