Príhovor Benedikta XVI. vojenským ordinárom a kaplánom

Vatikán (23.októbra, RV) - Plné znenie príhovoru Benedikta XVI., ktoré predniesol pri stretnutí s Vojenskými ordinármi vo Vatikáne.

Páni kardináli, ctihodní bratia v biskupskej a kňazskej službe, drahí priatelia.

Teším sa, že vás môžem prijať pri príležitosti 6. medzinárodného stretnutia vojenských ordinárov a 3. medzinárodného formačného kurzu vojenských kaplánov o humanitárnom práve, ktoré spoločne zorganizovali Kongregácia pre biskupov a Pápežská rada pre spravodlivosť a pokoj. Zo srdca vás všetkých vítam a osobitne chcem poďakovať kardinálovi Marcovi Ouelletovi za jeho srdečný pozdrav, ktorý vyslovil v mene vás všetkých.
Vaša činnosť nadobúda osobitnú dôležitosť, pretože sa spája – ako už bolo povedané – s 25. výročím promulgovania Apoštolskej konštitúcie Spirituali militum curae Jána Pavla II., ktorého liturgická spomienka pripadá práve na dnešný deň.

Prostredníctvom tejto právnej úpravy sa Vojenským ordinariátom dala možnosť lepšie a vhodnejšie zorganizovať pastoračnú činnosť v tejto dôležitej časti Božieho ľudu, ktorý tvoria vojaci a ich rodiny, vojenské inštitúcie ako sú kasárne, vojenské školy a nemocnice. Za 25 rokov od vydania tohto dokumentu je potrebné povedať, že Vojenské ordinariáty vo všeobecnosti dokázali prijať skutočný evanjeliový štýl, prispôsobiac pastoračnú štruktúru naliehavým potrebám novej evanjelizácie.
Počas týchto dní štúdií sa vám ponúka nanovo prejsť historický a právny vývoj Vojenských ordinariátov, ich cirkevné poslanie, a to takým spôsobom, aký bol naznačený v
Spirituali militum curae, definovaním spoločných pastoračných plánov v službe vojakom a poukázaním na aktuálne problémy. Chcem vyjadriť svoje hlboké povzbudenie a zároveň dať do vašej pozornosti potrebu zabezpečiť mužom a ženám v ozbrojených zložkách takú duchovnú starostlivosť, ktorá zodpovedá všetkým požiadavkám v súlade s kresťanským a misionárskym životom. Je potrebné formovať kresťanov, ktorí majú hlbokú vieru, ktorí by žili presvedčivým nábožným životom, a ktorí by boli autentickými svedkami Krista vo svojom prostredí. Aby sa mohol dosiahnuť tento cieľ, je potrebné, aby biskupi a kapláni cítili zodpovednosť pri ohlasovaní evanjelia a vysluhovaní sviatostí, kdekoľvek sa vojaci a ich rodiny nachádzajú.
Ak je pre vojenských ordinárov výzvou evanjelizovať vojenský svet – sprostredkovať stretnutie sa s Ježišom Kristom a svätosť života, ku ktorej sú povolaní všetci ľudia – je zrejmé, že kňazi v tejto službe musia mať solídnu tak ľudskú ako aj duchovnú formáciu, každodennú starosť o vlastný vnútorný život a zároveň byť pripravení načúvať a viesť dialóg, aby dokázali chápať osobné a životné problémy osôb, ktoré im boli zverené. Oni potrebujú stálu podporu na ceste viery, pretože aj v živote vojaka má náboženský rozmer svoj osobitný význam.
Dôvod prečo existujú Vojenské ordinariáty, teda duchovná služba veriacim v ozbrojených silách a polícii, je pohotovosť, s akou Cirkev chcela ponúknuť veriacim vojakom a ich rodinám všetky prostriedky spásy, aby sa im uľahčilo v otázke nie len bežnej pastoračnej starostlivosti, ale aj osobitná pomoc, ktorú potrebujú pri plnení poslania v zmysle kresťanskej lásky.
Vojenský život kresťana je potrebné vložiť do kontextu prvého a najdôležitejšieho prikázania – prikázania lásky k Bohu a k blížnemu. Vojak-kresťan je povolaný zrealizovať túto syntézu, vďaka ktorej je možné byť vojakom z lásky, plniac tak «ministerium pacis inter arma», teda «službu pokoja medzi zbraňami».
Osobitne mám na mysli službu lásky, s ktorou vojak pomáha obetiam zemetrasení a záplav, ako aj utečencom, dávajúc tým najzraniteľnejším svoju odvahu a odbornosť. Myslím na službu milosrdnej lásky vojaka, ktorý riskuje vlastnú bezpečnosť pri odstraňovaní mín z miest, ktoré boli svedkami vojnovej drámy. Rovnako myslím na vojaka, ktorý v mierových misiách hliadkuje po mestách a územiach, aby zabránil vzájomnému zabíjaniu sa bratov. Je mnoho mužov a žien v uniforme, ktorí veria v Ježiša, ktorí milujú pravdu, ktorí túžia podporovať pokoj a snažia sa byť pravými učeníkmi Krista v službe svojej vlasti, prostredníctvom podpory základných ľudských práv národov.
V tomto kontexte treba chápať vzťah medzi humanitárnym právom a vojenskými kaplánmi, aby prostredníctvom účinnej spolupráce medzi humanitárnymi organizáciami a náboženskými vodcami rástlo úsilie pri zmierňovaní útrap, ktoré prinášajú konflikty. Pred zrakom všetkých býva často dôsledkom devastujúcich účinkov vojny potupovaná ľudská dôstojnosť a narušený pokoj. Avšak iba dynamika práva nestačí na znovu obnovenie narušenej rovnováhy. Je dôležité prejsť cestu zmierenia a odpustenia. Ako napísal blahoslavený Ján Pavol II. v Posolstve k medzinárodnému dňu pokoja v roku 2002, ktorý nasledoval po tragických atentátoch z 11. septembra 2001: „Skutočný pokoj je však ovocím spravodlivosti, mravnou čnosťou a právnou zárukou, ktorá bdie nad plným rešpektovaním práv a povinností a nad spravodlivým rozdeľovaním úžitkov i bremien. Keďže však ľudská spravodlivosť je stále krehká a nedokonalá, lebo je ovplyvnená ľudskými hranicami a egoizmom jednotlivcov i skupín, musí sa praktizovať a v istom zmysle dopĺňať odpustením, ktoré uzdravuje rany a z hĺbky opäť nadväzuje narušené ľudské vzťahy“ (č. 3).
Drahí priatelia aj vo svetle týchto úvah sú pastoračné motivácie, ktoré sú v základoch identity Vojenských ordinariátov, veľmi aktuálne. Práca evanjelizácie vo vojenskom svete si vyžaduje prijatie rastúcej zodpovednosti, aby aj v tomto prostredí bolo ohlasovanie Ježiša Krista, jedinej nádeje života a pokoja pre celé ľudstvo, stále nové, presvedčivé a radostné. Ako sám povedal: „bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5). Nech vaše osobitné poslanie a horlivá služba vás a vašich spolupracovníkov, kňazov a diakonov, podporujú celkovú obnovu sŕdc za predpokladu všeobecného pokoja, po ktorom túži celý svet. S týmito pocitmi vás uisťujem o svojich modlitbách a sprevádzam vás svojim požehnaním, ktoré zo srdca udeľujem vám a všetkým tým, ktorí sú zverení do vašej pastoračnej starostlivosti.

Preklad: Jozef Šofranko SJ