Zamyslenie pripravil
P. Milan Bubák, SVD Milí priatelia, máme misijnú nedeľu. Cirkev túto nedeľu
zaradila do svojho kalendára z dvoch dôvodov: Aby sústredila našu pozornosť na misijné
dielo Cirkvi, zvlášť ma misionárov, ktoré opúšťajú svoje domovy a cestujú do vzdialených
krajín, aby tam hlásali evanjelium tým, ktorí o ňom ešte nepočuli. Títo ľudia potrebujú
naše modlitby a duchovné spoločenstvo. To im dodáva silu a pocit, že vo svojom úsilí
nie sú sami. Okrem duchovnej pomoci však potrebujú aj pomoc materiálnu. Hlásanie evanjelia
to nie je len o slovách, ale predovšetkým o skutkoch: o kŕmení hladných, o vyučovaní
nevzdelaných, o liečení chorých. Misionári začínajú a prevádzkujú evanjeliové projekty,
ktoré potrebujú finančnú pomoc. Preto sa dnes po celom svete konajú na pomoc misiám
zbierky. Druhý dôvod, prečo Cirkev má misijnú nedeľu je, aby nás primäla k uvažovaniu
nad nami samými, ako misionármi. Každý jeden nasledovník Kristov má byť misionárom.
Nech nám táto myšlienka znie akokoľvek cudzo, je to tak. Duchovná cesta, ktorá by
nevyústila do rozhodnutia stať sa misionárom, nie je kompletná. Proces obrátenia
a nasledovania Krista ako jeho učeník má totiž tradične štyri fázy vyjadrené tromi
gréckymi a jedným latinským slovom: kerygma, koinonia, diakonia a missio. Kerygma
je ohlasovanie Božieho Slova. Slovo Božie sa ohlasuje a vysvetľuje poslucháčom. Ľudia
ho počúvajú a snažia sa mu porozumieť. Niektorí ho odmietnu, iní príjmu. Tí, ktorí
ho príjmu, urobia osobné rozhodnutie nasledovať Krista a ako požiadajú o krst. Krstom
je prvá fáza ich duchovnej cesty zavŕšená. Príklad na túto fázu máme v Skutkoch apoštolov
v príbehu o komorníkovi etiópskej kráľovnej Kandaky a diakonovi Filipovi (8, 26-40).
Komorník, cestujúci z Jeruzalema domov, čítal Písmo. Nerozumel mu však. Tu sa mu zjavil
diakon Filip. Písmo mu vysvetlil. Išlo o text Izaiáša, ktorý hovoril o trpiacom služobníkovi.
Filip mu začal ohlasovať Krista, ktorý bol tým služobníkom v Izaiášovom texte. Komorník
sa rozhodol Krista nasledovať. Požiadal o krst. Filip ho pokrstil v jazierku, okolo
ktorého práve prechádzali. Takto vyzerá kerygma. Niekedy je kratšia, niekedy dlhšia,
ale vždy je o ohlasovaní a načúvaní Božiemu slovu. Po kerygme nasleduje koinonia,
čo znamená účasť na spoločenstve. Kresťanstvo nie je náboženstvom individualistov,
kde by sa jeho príslušníci sústreďovali iba na vzťah vertikálny: „ja-Boh“. Kresťanstvo
je náboženstvo komunitné. Je tomu tak preto, lebo základnou vlastnosťou Kristovho
učeníka je láska, a láska sa nedá praktizovať v samote a izolovanosti. Ani Boh nie
je sám, lež je Trojica a to presne preto: lebo je láska. Učeník Kristov je teda volaný
do komunity, kde sa praktizuje tzv. spiritualita interakcie. Veď kde inde človek duchovne
rastie viac a kde inde si má možnosť obrusovať svoje hrany lepšie ako práve v spoločenstve
a v každodennom kontakte s inými. Kresťan v komunite má takto možnosť praktizovať
prikázanie lásky, učiť sa trpezlivosti a iným čnostiam, ktoré ako zrelá osobnosť potrebuje
mať. Koinonia to je tiež znak, že človek, ktorý sa rozhodne pre nasledovanie Krista,
neostáva sám, osamelý, opustený, nepovšimnutý, ale je súčasťou jednej veľkej rodiny.
Komunita ako koinonia má viacej prejavov, ako nám to predstavujú Skutky apoštolov:
jej členovia majú veci spoločné. Delia sa navzájom o to, čo majú a tak sa odstraňujú
medzi nimi rozdiely. Ďalej členovia koinonie sa spoločne modlia a slávia eucharistiu.
Eucharistia je jedným z najplnších prejavov koinonie, lebo pri nej je Ježiš prítomný
uprostred svojho ľudu, a ten, keď ho prijíma zjednocuje sa nielen s ním, ale i s tými,
ktorí urobia to isté. Treťou fázou duchovnej cesty je diakonia. Slovo diakonia
po grécky v úplne najzákladnejšej forme znamená všímať si, mať ostrý pohľad, ktorý
človeku umožní vidieť, kde je núdza a kde niekto potrebuje pomoc. Táto pomoc je zameraná
v prvom rade na členov vlastnej komunity, no pri nich nekončí, prekračuje hranice
rasy, rodu, jazyka, náboženstva a všade hľadá človeka, ktorý je v núdzi a potrebuje
pomoc. Bez diakonie viera nedozrela. Ľudia, ktorí sa hrabkajú len vo svojich vlastných
problémoch a modlia sa iba za svoje vlastné úzkoprsé úmysly, sú ešte ďaleko od dokonalosti
svojej duchovnej cesty. Diakonia to však to nie je len charita. Učeník Kristov okrem
priamej pomoci núdznym a chudobným bude zároveň skúmať, kto stojí za mizériou ľudí,
ktorým on pomáha a týchto ľudí bude adresovať. Bude nielen pomáhať tým, ktorí sú obeťami
zla, ale bude zároveň odhaľovať a volať k zodpovednosti a obráteniu tých, ktorí sú
príčinou tohto zla: chamtivcov, utláčateľov a vydieračov, páchateľov nespravodlivosti,
a všetkých tých, ktorí stoja za štruktúrami hriechu, presne tak ako to robil Ježiš.
A konečne štvrtou poslednou fázou duchovnej cesty Ježišovho učeníka je missio.
Zakladá sa na logike: „Ak som šťastný ja, túžim, aby bol šťastný aj iný!“ Tak ako
sa s ľuďmi delíme o dobrý recept na koláč tak sa nimi delíme i dôvod nášho duchovného
šťastia: o Slovo Božie a pozývame ich, aby sa aj oni pridali k Ježišovej rodine. Misia
je vyústením každej zdravej spirituality. Napríklad Ignaciánske duchovné cvičenia
pošlú toho, ktorý si ich robil do sveta hlásať to, čo sám zažil a aj iných pozvať,
aby zažili to isté. Dvanásty bod duchovnej cesty spirituality tzv. anonymných alkoholikov
znie podobne. Misia to nie je len príkaz od Ježiša, je to skorej vnútorný tlak srdca
šíriť ďalej to, čoho som ja plný. Ak túto túžbu nemám, potom ma Ježišovo slovo asi
ešte nepremenilo. Milí priatelia, želám nám všetkým, aby sme túto silnú vnútornú túžbu
šíriť evanjelium mali.