Pápež členom „Centesimus Annus“: Veľkodušnosť a solidárnosť – základ rozvoja spoločnosti

Vatikán (15. októbra, RV) – Benedikt XVI. prijal dnes na osobitnej audiencii účastníkov dvojdňovej konferencie, ktorú zorganizovala nadácia „Centesimus annus - Pro Pontifice”. Konala sa pri príležitosti 20. výročia vydania encykliky Centesimus annus. Cieľom tejto nadácie, ktorú založil blahoslavený Ján Pavol II. v roku 1993, je poukazovať medzi ľuďmi zaangažovanými vo verejnom a odbornom živote na realitu rodiny a – vychádzajúc zo sociálnej náuky Cirkvi – nachádzať a ponúknuť východiská, ktoré sa môžu aplikovať vo svete práce, ekonómie, obchodu a spoločnosti.

Vo svojom príhovore Svätý Otec účastníkom pripomenul dôležitosť rodiny ako „domácej Cirkvi”, „nedotknuteľnej svätyne” ako aj jej ciele. Kvôli nej princípy ekonomiky musia vždy zohľadňovať „záujmy” a „ochranu” tejto základnej bunky spoločnosti. Ako ďalej Svätý Otec povedal: „Práve v rodine sa dá naučiť správnemu postoju k životu v spoločnosti a vo svete práce. Preto sa ekonomika a obchod musia riadiť logikou Lásky v zmysle veľkodušnosti, solidárnosti a vzájomnej zodpovednosti. «Vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi – píše blahoslavený Ján Pavol II. – sú inšpirované a riadené zákonom veľkodušnosti, ktorý rešpektujúc a podporujúc osobnú dôstojnosť u každého ako najvyššiu hodnotu, sa stávajú srdečným prijatím, stretnutím a dialógom, nezištnou disponovanosťou, veľkodušnou službou a hlbokou solidárnosťou.» V tomto pohľade sa rodina z obyčajného objektu stáva aktívnym subjektom, schopným rozpoznať «ľudskú tvár». Toto musí prijať za svoje svet ekonomiky. ...Výmenná spravodlivosť - «dávať, aby som dostal» - a tá distributívna - «dávam, pretože musím» - nestačia v spoločenskom živote. Aby sa dosiahla skutočná spravodlivosť, je nevyhnutné doplniť veľkodušnosť a solidárnosť. ... Nie je úlohou Cirkvi definovať spôsoby, ako čeliť súčasnej kríze. Kresťania však majú povinnosť odmietnuť zlo, svedčiť a oživovať hodnoty, na ktorých sa zakladá dôstojnosť človeka. Zároveň majú povinnosť podporovať také formy solidarity, ktoré slúžia spoločnému dobru, aby sa ľudstvo čoraz viac stávalo Božou rodinou.“

V závere svojho príhovoru pápež účastníkom pripomenul, aby pri svojej práci nezabudli, že „rozvoj potrebuje kresťanov s rukami zdvihnutými k Bohu v prosebnom geste modlitby, kresťanov vedených vedomím, že láska plná pravdy, caritas in veritate, z ktorej vychádza autentický rozvoj, nie je vytvorený nami, ale je nám darovaný (Caritas in veritate, 79)“. – js -