Pápež členom „Centesimus Annus“: Veľkodušnosť a solidárnosť – základ rozvoja spoločnosti
Vatikán (15. októbra, RV) – Benedikt XVI. prijal dnes na osobitnej audiencii
účastníkov dvojdňovej konferencie, ktorú zorganizovala nadácia „Centesimus annus
- Pro Pontifice”. Konala sa pri príležitosti 20. výročia vydania encykliky Centesimus
annus. Cieľom tejto nadácie, ktorú založil blahoslavený Ján Pavol II. v roku 1993,
je poukazovať medzi ľuďmi zaangažovanými vo verejnom a odbornom živote na realitu
rodiny a – vychádzajúc zo sociálnej náuky Cirkvi – nachádzať a ponúknuť východiská,
ktoré sa môžu aplikovať vo svete práce, ekonómie, obchodu a spoločnosti.
Vo
svojom príhovore Svätý Otec účastníkom pripomenul dôležitosť rodiny ako „domácej
Cirkvi”,„nedotknuteľnej svätyne” ako aj jej ciele. Kvôli
nej princípy ekonomiky musia vždy zohľadňovať „záujmy” a „ochranu” tejto
základnej bunky spoločnosti. Ako ďalej Svätý Otec povedal: „Práve v rodine
sa dá naučiť správnemu postoju k životu v spoločnosti a vo svete práce. Preto sa ekonomika
a obchod musia riadiť logikou Lásky v zmysle veľkodušnosti, solidárnosti a vzájomnej
zodpovednosti. «Vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi – píše blahoslavený
Ján Pavol II. – sú inšpirované a riadené zákonom veľkodušnosti, ktorý rešpektujúc
a podporujúc osobnú dôstojnosť u každého ako najvyššiu hodnotu, sa stávajú
srdečným prijatím, stretnutím a dialógom, nezištnou disponovanosťou, veľkodušnou službou
a hlbokou solidárnosťou.» V tomto pohľade sa rodina z obyčajného objektu
stáva aktívnym subjektom, schopným rozpoznať «ľudskú tvár». Toto musí prijať za svoje
svet ekonomiky. ...Výmenná spravodlivosť - «dávať, aby som dostal» -
a tá distributívna - «dávam, pretože musím» - nestačia v spoločenskom živote. Aby
sa dosiahla skutočná spravodlivosť, je nevyhnutné doplniť veľkodušnosť
a solidárnosť. ... Nie je úlohou Cirkvi definovať spôsoby, ako čeliť súčasnej kríze.
Kresťania však majú povinnosť odmietnuť zlo, svedčiť a oživovať hodnoty,
na ktorých sa zakladá dôstojnosť človeka. Zároveň majú povinnosť podporovať také formy
solidarity, ktoré slúžia spoločnému dobru, aby sa ľudstvo čoraz viac stávalo Božou
rodinou.“
V závere svojho príhovoru pápež účastníkom pripomenul,
aby pri svojej práci nezabudli, že „rozvoj potrebuje kresťanov s rukami
zdvihnutými k Bohu v prosebnom geste modlitby, kresťanov vedených vedomím, že láska
plná pravdy, caritas in veritate, z ktorej vychádza autentický rozvoj, nie je vytvorený
nami, ale je nám darovaný (Caritas in veritate, 79)“. – js -