Vatikán (5. októbra, RV) – Generálna audiencia pápeža Benedikta XVI. sa dnes
dopoludnia konala na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec v katechéze počas audiencie
pokračoval vo svojom cykle katechéz o modlitbe. Tentokrát sa zameral na Žalm 23. Povedal:
Drahí bratia a sestry,
obrátiť sa na Pána v modlitbe je vždy radikálnym
skutkom dôvery, vo vedomí odovzdania sa Bohu, ktorý je dobrý, „milosrdný a láskavý,
zhovievavý, veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34,6-7; Ž 86,15; porov. Joel 2,13;
Gn 4,2; Ž 103,8; 145,8; Neh 9,17). Preto by som sa chcel dnes
zamyslieť spolu s vami nad žalmom, ktorý je celý preniknutý dôverou. Žalmom, v ktorom
Žalmista vyjadruje svoju pokojnú istotu, že je vedený a ochraňovaný pred každým nebezpečenstvom,
pretože Pán je jeho pastier. Ide o Ž 23 (alebo Ž 22, podľa grécko-latinskej tradície)
a je to text, ktorý je známy nám všetkým a tiež nami všetkými obľúbený.
„Pán
je môj pastier, nič mi nechýba“, tak začína táto krásna modlitba, evokujúc pastierske
kočovné prostredie a skúsenosť vzájomného poznania, ktoré sa utvára medzi pastierom
a jeho ovečkami, ktoré tvoria jeho malé stádo. Obraz sa odvoláva na atmosféru dôvery,
intímnosti a nehy: pastier pozná každú svoju ovečku, volá ich po mene a ony ho nasledujú,
pretože ho poznajú a dôverujú mu (porov. Jn 10,2-4). On sa o ne stará; ochraňuje ich
ako veľké bohatstvo; je pripravený brániť ich a zabezpečiť im blahobyt a pokojný život.
Nič im nemôže chýbať, keď je s nimi ich pastier. Na túto skúsenosť sa odvoláva Žalmista,
keď nazýva Boha svojim pastierom a necháva sa ním viesť na bezpečné pašienky:
„...pasie
ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. Vodí
ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu“ (vv. 2-3).
Pred našimi
očami sa otvára vízia zelených polí, prameňov priezračnej vody a oázy pokoja, ku ktorej
pastier vedie stádo. Sú to symboly životných situácií, ku ktorým Pán vedie Žalmistu,
ktorý sa cíti ako ovečky oddychujúce pri prameni vody. Je to situácia plná oddychu,
nie napätia a nebezpečenstva, ale naopak plná dôvery a pokoja, pretože toto miesto
je bezpečné, voda je čerstvá a pastier bdie nad nimi. Nezabudnime, že Žalmista evokuje
tento obraz v krajine, ktorá bola z veľkej časti púšťou, spálenou nepríjemným slnkom.
Bola miestom, kde pastier žil polokočovným spôsobom života vo vysušených stepiach
okolo obývaných osád. Avšak pastier vie, kde možno nájsť trávu a čerstvú vodu, ktoré
sú esenciálnymi pre život ovečiek. Vie ich priviesť do oázy, v ktorej sa „duša osviežuje“
a v ktorej možno opäť načerpať sily a novú energiu pred ďalšou cestou.
Ako
hovorí Žalmista, Boh ho vedie k „zeleným pašienkam“ a „tichým vodám“, kde je všetkého
dostatok a kde je všetko darované v hojnosti. Vtedy, keď je Pán pastier – hoci v púšti,
mieste nedostatku a smrti – Žalmista nestráca istotu o radikálnej prítomnosti života,
takže môže povedať: „nič mi nechýba“. Pastierovi totiž záleží na dobre stáda, prispôsobuje
svoje vlastné požiadavky a svoj rytmus života požiadavkám jeho ovečiek. Putuje a žije
s nimi, vedie ich „po správnych chodníkoch“, teda vhodných pre ne. Má na zreteli ich
potreby, nie svoje vlastné. Bezpečnosť jeho stáda je úplnou prioritou a pri vedení
svojho stáda sa práve ňou riadi.
Drahí bratia a sestry! Aj my, rovnako ako
Žalmista, ak kráčame za „Dobrým pastierom“ – hoci po ťažkých, krivoľakých a dlhých
chodníkoch našich životov, častokrát miestami duchovne vyprahnutých, bez vody a pod
pálivým slnkom racionalizmu – pod vedením Dobrého pastiera, Krista, si môžeme byť
istí, že ideme správnou cestou a že nás Pán vedie a je nám vždy blízko a nič nám
nebude chýbať.
Preto môže Žalmista s pokojom a istotou bez akejkoľvek neistoty
a strachu vyhlásiť:
“I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem
sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie
sú mi útechou” (v. 4).
Ten, kto kráča s Pánom – aj temnými údoliami utrpenia,
neistoty kvôli všetkým ľudským problémom – predsa len cíti sa v bezpečí. Ty si so
mnou! Toto je naša istota, ktorá nás vedie. Temnota noci naháňa strach, kvôli svojim
meniacim sa tieňom, ťažkosti všimnúť si nebezpečenstvo a tichu naplnenému neznámymi
zvukmi. Ak sa stádo pohybuje ešte aj po západe slnka, keď sa zníži viditeľnosť, je
normálne, že sa ovce stanú nepokojnými. Narastá totiž nebezpečenstvo zakopnutia, alebo
vzdialenia sa od stáda a následného stratenia sa. Narastá aj strach z možných útočníkov,
ktorí sa schovávajú v temnote. Žalmista vtedy, keď hovorí o „tmavej doline“, používa
hebrejský výraz, ktorý evokuje temnotu smrti. Takže táto „tmavá dolina“, ktorou kráčame,
je miestom úzkosti, strašných hrozieb a nebezpečenstva smrti. A predsa, Žalmista napreduje
bezpečne a bez strachu, pretože je Pán s ním. Zvolanie „Ty si so mnou!“ je prehlásením
neotrasiteľnej dôvery a je zhrnutím radikálnej viery: Božia blízkosť mení realitu,
temné údolie stráca všetko nebezpečenstvo, miznú všetky hrozby. Stádo môže teraz pokojne
napredovať ďalej, sprevádzané známym zvukom palice, ktorá udiera do zeme a poukazuje
na ubezpečujúcu prítomnosť pastiera.
Tento povzbudzujúci obraz uzatvára prvú
časť žalmu a prenecháva priestor inej scéne. Ešte stále sme v púšti, kde pastier
žije so svojím stádom, no teraz sme prenesení do jeho stanu, ktorý sa pred nami pohostinne
otvára:
“Prestieraš mi stôl pred očami mojich protivníkov. Leješ
mi olej na hlavu a kalich mi napĺňaš až po okraj” (v. 5).
Pán
je teraz prezentovaný ako Ten, ktorý prijíma modliaceho sa. A robí tak so znakmi,
ktoré poukazujú na veľkodušnú pohostinnosť a úplnú pozornosť. Boží hostiteľ prestiera
pokrm na „stole“. Použitý hebrejský termín – vo svojom prvotnom význame – poukazuje
na kožu zvieraťa, ktorá bola roztiahnutá na zemi a na ktorú sa kládol spoločný pokrm.
Je to gesto podelenia sa, nielen o pokrm, ale aj o život. Je to ponúknutie spoločenstva
a priateľstva, ktoré vytvára silné vzťahy a vyjadruje solidaritu. Ďalej je spomínaný
štedrý dar vonného oleja na hlavu, ktorý dáva úľavu od pálenia slnka na púšti, občerstvuje
a uzdravuje pokožku a oblažuje ducha svojou príjemnou vôňou. A nakoniec naplnený kalich
scéne dodáva oslavný charakter s dobrým vínom, ktoré štedro rozdeľujeme priateľom.
Pokrm, olej, víno: sú to dary, ktoré dodávajú životu radosť, pretože presahujú veci,
ktoré sú nevyhnutne potrebné a vyjadrujú nezištnosť a plnosť lásky. Žalm 104 oslavne
hovorí o prozreteľnej dobrote Pána:
„Tráve dávaš rásť pre ťažný dobytok a
byli, aby slúžila človeku. Zo zeme vyvádzaš chlieb i víno, čo
obveseľuje srdce človeka; olejom rozjasňuješ jeho tvár a chlieb
dáva silu srdcu človeka“ (vv.14-15)
Žalmista prijíma túto veľkú pozornosť.
Je pútnikom, ktorý nachádza útočisko v stane hostiteľa, zatiaľ čo sa jeho nepriatelia
musia zastaviť a hľadieť na celú scénu bez možnosti zasiahnutia, pretože ten, ktorého
považovali sa svoju korisť, sa dostal do bezpečia, stal sa posvätným a nedotknuteľným
hosťom. Týmto Žalmistom sa stávame my vtedy, keď skutočne veríme v spoločenstvo s
Kristom. Keď Boh otvára svoj stan a prijíma nás, nič nám nemôže ublížiť.
Keď
potom náš pútnik opäť vyrazí na cestu, Božia ochrana ho sprevádza na jeho ceste:
“Dobrota
a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života. A
budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní” (v. 6).
Dobrota
a vernosť Boha sú sprievodom, doprevádzajúcim Žalmistu, ktorý vychádza zo stanu a
vydáva sa na cestu. Avšak je to cesta, ktorá nadobúda nový význam, a stáva sa púťou
do Domu Pánovho, posvätného miesta, v ktorom modliaci sa chce „bývať“ navždy, a do
ktorého sa chce aj „vracať“. Židovský výraz, ktorý je tu použitý, má význam „vracať
sa“, ale drobnou vokálnou modifikáciou môže byť vnímaný ako „bývať“, a takto je vyjadrovaný
starobylými verziami a väčšinou súčasných prekladov. Oba významy môžu byť ponechané:
vracať sa do domu a bývať v ňom je prianím každého Izraelitu, bývať blízko pri Bohu,
v jeho blízkosti a dobrote. Je dychtivosťou a túžbou každého veriaceho môcť bývať
skutočne tam, kde je Boh, blízko Boha. Nasledovanie Pastiera privádza do jeho domu,
toto je cieľom každej cesty, vytúženou oázou v púšti, prístreškom pri úteku pred nepriateľmi,
miestom pokoja, kde zakúšame dobrotu a vernú lásku Boha deň za dňom, v pokojnej radosti
času bez konca.
Obrazy tohto žalmu svojím bohatstvom a hĺbkou sprevádzajú celé
dejiny a náboženskú skúsenosť Izraelského ľudu a stále sprevádzajú kresťanov. Postava
pastiera zvlášť evokuje čas Exodu, dlhú cestu púšťou, ako stádo pod vedením božského
Pastiera (porov. Iz 63, 11-14; Ž 77, 20-21; 78, 52-54). V Zasľúbenej zemi to bol kráľ,
ktorý mal úlohu pásť Pánovo stádo. Tak, ako Dávid, pastier vybraný Bohom a predobraz
Mesiáša (porov. 2Sam 5, 1-2; 7, 8; Ž 78, 70-72). Neskôr, na konci babylonského zajatia,
je Izrael – akoby v novom Exode (porov. Iz40,3-5.9-11; 43,16-21) – privedený
do vlasti ako stratená a znovu nájdená ovca, opätovne privedená Bohom na hojné pastviny
a miesta oddychu (porov. Ez 34,11-16.23-31). Ale až v Pánovi Ježišovi všetka evokatívna
sila nášho žalmu dosahuje úplnosť, nachádza plnosť významu: Ježiš je „Dobrý Pastier“,
ktorý sa vydáva hľadať stratenú ovcu, ktorý pozná svoje ovce a položí za ne život
(porov. Mt 18,12-14; Lk 15,4-7; Jn 10,2-4.11-18), On je cesta, správna cesta, ktorá
nás privádza k životu (porov. Jn 14,6); on je svetlo ktoré osvecuje tmavé údolie a
víťazí nad každým naším strachom (porov. Jn 1,9; 8,12; 9,5; 12,46). On je štedrým
hostiteľom, ktorý nás prijíma a chráni nás pred nepriateľmi, pripravujúc hostinu svojho
Tela a svojej Krvi (porov. Mt 26,26-29; Mk 14,22-25; Lk 22,19-20), ako aj tú definitívnu
hostinu v nebi (porov. Lk 14,15ss; Zjv 3,20; 19,9). On je kráľovským Pastierom, kráľom
miernosti a odpustenia, vyvýšeným na oslávenom dreve kríža (porov. Jn 3,13-15; 12,32;
17,4-5).
Drahí bratia a sestry, Žalm 23 nás pozýva k obnove našej dôvery v
Boha, zverujúc sa úplne do jeho rúk. Žiadajme teda s vierou, aby nám Pán umožnil,
aj na ťažkých cestách našich čias, kráčať vždy po jeho chodníkoch ako učenlivé a poslušné
stádo, aby nás prijal do svojho domu, k svojmu stolu, a priviedol nás k „pokojným
vodám“, aby sme sa prijímajúc dar jeho Ducha mohli napiť z jeho prameňov živej vody,
„prúdiacej do večného života“ (Jn 4,14, porov. 7, 37-39). Ďakujem.