Príhovor Svätého Otca Benedikta XVI. k židovskej komunite

Vatikán/Nemecko (23. septembra, RV) - Svätý Otec Benedikt XVI. sa včera večer prihovoril zástupcom židovskej obce:

Vážené dámy, vážení páni!
Teším sa, že sa môžem s Vami stretnúť tu, v Berlíne. Zo srdce ďakujem pánovi predsedovi, Dr. Dietrovi Graumannovi, za milé slová privítania. Ukazujú, ako veľmi narástla dôvera medzi židovským národom a Katolíckou cirkvou, ktoré zdieľajú nezanedbateľnú časť svojich podstatných tradícii. Zároveň všetci dobre vieme, že láskyplné porozumenie medzi Izraelom a Cirkvou, vo vzájomnom rešpektovaní k odlišnosti, musí ďalej rásť a malo by hlboko prenikať do ohlasovania viery.

Počas mojej návštevy v Kolínskej synagóge pred šiestimi rokmi, hovoril rabín Teitelbaum o pamäti ako o jednom z pilierov potrebných na založenie pokojnej budúcnosti. Dnes stojím na mieste zásadnom pre pamäť, pre strašnú pamäť, pretože odtiaľ bolo plánované a organizované Shoah, vyhladenie židovských spoluobčanov v Európe. Pred nástupom nacistického teroru žilo v Nemecku zhruba pol milióna Židov, ktorí vytvárali pevnú zložku nemeckej spoločnosti. Po druhej svetovej vojne bolo Nemecko považované za „krajinu Shoah“, v ktorej sa v podstate už nedalo žít. Spočiatku nedochádzalo k žiadnym pokusom znovu založenia starobylej židovskej komunity, hoci z Východu neprestávali prichádzať jednotlivci a židovské rodiny. Mnohí z nich chceli emigrovať, najmä do Spojených štátov alebo Izraela, a vybudovať si novú existenciu.

Na tomto mieste je potrebné pripomenúť tiež pogrom „Krištáľovú noc“ z 9. na 10. novembra1938. Málokto vnímal celý význam tohto prejavu pohŕdania človekom, tak ako ho vnímal prepošt berlínskeho dómu, Bernhard Lichtenber, ktorý z kazateľnice katedrály sv. Hedvigy volal: „Vonku je Templ v plameňoch – taktiež ten je Božím domom“. Národnosocialistický režim teroru sa zakladal na rasistickom mýte, ktorého súčasťou bolo odmietnutie Boha Abraháma, Izáka a Jakuba, Boha Ježiša Krista a ľudí veriacich v Neho. „Všemohúci“ Adolf Hitler bol pohanskou modlou, chcel byť náhradou za biblického Boha, Stvoriteľa a Otca všetkých ľudí. S odmietnutím úcty k tomuto jedinému Bohu sa stráca vždy tiež úcta k dôstojnosti človeka. Čoho je schopný človek odmietajúci Boha a akú tvár môže dostať národ s týmto „nie“ voči Bohu, ukázali strašné obrazy z koncentračných táborov na konci vojny.

S ohľadom na túto pamäť je potrebné s vďačnosťou dodať, že v posledných desaťročiach dochádza k novému rozvoju, ba dá sa povedať dokonca rozkvetu židovského života v Nemecku. Je potrebné zdôrazniť, že v tomto období sa židovská komunita zaslúžila zvláštnym spôsobom o integráciu východoeurópskych prisťahovalcov.

Chcel by som oceniť tiež stále sa prehlbujúci dialóg Katolíckej cirkvi s hebraizmom. Cirkev pociťuje k židovskému národu veľkú blízkosť. V deklarácii II. vatikánskeho koncilu Nostra aetate sme vstúpili na „nezvratnou cestu dialógu, bratstva a priateľstva“ (porov. Príhovor v rímskej synagóge, 17. januára 2010). Platí to pre Katolícku cirkev ako celok, v rámci ktorej sa predovšetkým bl. pápež Ján Pavol II. zvlášť intenzívne zasadzoval v prospech tejto novej cesty. Platí to samozrejme tiež pre Katolícku cirkev v Nemecku, ktorá si je dobre vedomá svojej zvláštnej zodpovednosti v tejto veci. Vo verejnom priestore zaznamenávame predovšetkým „Týždeň bratstva“, organizovaný každý rok v prvý marcový týždeň lokálnymi asociáciami pre kresťansko-židovskou spoluprácu.

Na katolíckej strane prebiehajú okrem toho každoročné stretnutia biskupov a rabínov, rovnako ako štruktúrované rozhovory s Centrálnou židovskou radou. Už v 70. rokoch Centrálny výbor nemeckých katolíkov (ZdK) založil diskusné fórum „Židia a kresťania“, ktoré v ďalších rokoch kompetentne spracovalo mnoho užitočných dokumentov. Nemôžeme opomenúť ani historické stretnutie židovsko-kresťanského dialógu, ktoré prebehlo (v Nemecku) v roku 2006, za účasti kardinála Waltera Kaspera. Toto zhromaždenie prinášalo ešte donedávna bohaté plody.

Okrem týchto chvályhodných konkrétnych iniciatív sa domnievam, že my kresťania si máme stále viac uvedomovať svoju vnútornú príbuznosť s judaizmom. Pre kresťanov nemôže byť spásna udalosť pretrhnutá. Spása prichádza práve zo Židov (por. Jn 4, 22). Tam, kde je konflikt Ježiša s judaizmom jeho doby videný povrchne, ako oddialenie sa Starej zmluvy, dochádza nakoniec k jeho redukcii na ideu oslobodenia, ktorá považuje Tóru iba za otrocké dodržiavanie obradov a vonkajších predpisov. V skutočnosti však Kázanie na hore neruší Mojžišovský zákon, ale odhaľuje jeho skryté možnosti a necháva zaznieť nové nároky. Odkazuje k najhlbšiemu základu ľudského rokovania, k srdcu, kde človek volí medzi čistým a nečistým, kde sa prejavuje viera, nádej a láska.

Posolstvo nádeje, ktoré knihy židovskej Biblie a kresťanský Starý zákon odovzdávajú, bolo Židmi a kresťanmi asimilované a rozvíjané odlišne. "Po stáročiach rozporov uznávame za svoju úlohu pracovať tak, aby tieto dva spôsoby nového čítania biblických textov - kresťanský a židovský - vstúpili do vzájomného dialógu, aby sme správne rozumeli Božiu vôľu a jeho slovu" (Ježiš z Nazareta. Druhá časť: Od vstupu do Jeruzalema ku vzkrieseniu, v nem. orig. s. 49). V spoločnosti čoraz viac sekularizovanej by tento dialóg mal posilňovať spoločnú nádej v Bohu. Bez tejto nádeje spoločnosť stráca svoju ľudskosť.

Ak zhrnieme teda môžeme konštatovať, že vzájomná diskusia Katolíckej cirkvi a Hebraizmu priniesla v Nemecku sľubné plody. Vyrástli trvalé, dôverné vzťahy. Židia a kresťania majú isté spoločnú zodpovednosť za rozvoj spoločnosti, ktorá má vždy aj náboženskú dimenziu. Kiež všetci môžu spoločne pokračovať na tejto ceste. K tomu nám Jediný a Všemohúci - Ha Kadosch Baruch Hu - daj svoje požehnanie.