Príhovor Benedikta XVI. počas stretnutia so zástupcami Evanjelickej cirkvi
Vatikán/Nemecko (23. septembra, RV) – Svätý Otec počas dnešného
stretnutia s predstaviteľmi Evanjelickej cirkvi v augustiniánskom kláštore v Erfurte
povedal:
Vážené dámy, vážení páni! Keď sa teraz ujímam slova, chcel by som
predovšetkým poďakovať za túto príležitosť stretnúť sa s vami. Som vďačný osobitne
predstavenému Evanjelickej cirkvi Nikolausovi Schneiderovi, ktorý ma privítal a svojimi
milými slovami ma prijal medzi vás. Zároveň by som chcel poďakovať za ten zvláštny
dar, že sa naše stretnutie môže odohrať na tomto historickom mieste.
Ako rímskeho
biskupa ma napĺňa dojatie, že sa môžem stretnúť s reprezentantmi Rady nemeckej evanjelickej
cirkvi v starobylom augustiniánskom kláštore v Erfurte. Tu Luther študoval teológiu.
Tu bol r. 1507 vysvätený za kňaza. Napriek želaniu svojho otca, nepokračoval v štúdiách
práva, ale študoval teológiu a kráčal ku kňazstvu v reholi sv. Augustína. Na tejto
ceste neprebiehal od jedného k druhému. To, čo mu nedávalo pokoj, bola otázka o Bohu,
jeho hlboké zanietenie a vzpruha jeho života a celej jeho cesty. „Ako je možný Boh,
ktorý je milosrdný?“ – táto otázka prenikala jeho srdcom a bola na pozadí všetkých
jeho teologických bádaní i každého vnútorného boja. Teológia pre neho nebola akademickou
záležitosťou, ale vnútorným bojom so sebou samým, bojom, v ktorom išlo o Boha, bojom
s Bohom.
„Ako je možný Boh, ktorý je milosrdný?“ Vždy nanovo ma zasahuje fakt,
že práve táto otázka bola hybnou silou celej jeho cesty. Kto dnes, dokonca i medzi
kresťanmi, rieši niečo podobné? Čo znamená otázka o Bohu v našom živote? V našom hlásaní?
Pre väčšinu ľudí, i medzi kresťanmi, sa Boh v konečnom dôsledku nezajíma o naše hriechy
a naše činnosti. Pretože on predsa vie, že sme všetci iba ľudia (telesní). Pokiaľ
dnes ešte veríme v Boží súd, že existuje druhý breh a takmer všetci predpokladáme,
že Boh v skutočnosti musí byť veľkorysý, že nakoniec vo svojom milosrdenstve nám
odpustí naše malé nedostatky. Sú ale naše nedostatky skutočne také malé? Či nie je
svet ničený kvôli korupcii veľkých, ale tiež malých, ktorí myslia iba na svoj vlastný
prospech? Nie je snáď devastovaný mocou drog, ktoré sú udržované na jednej strane
túžbou po živote a peniazoch a na druhej strane lačnosťou po pôžitku u tých ľudí,
ktorí im prepadli? Nie je snáď svet ohrozený narastajúcim sklonom k násiliu, ktoré
sa nezriedka maskuje zdanlivou religiozitou? Mohli by hlad a chudoba devastovať do
takej miery celé oblasti sveta, keby v nás Božia láska, počínajúc láskou k blížnemu
a k Božím tvorom, k ľuďom, bola živšia? V otázkach týmto smerom by sa dalo pokračovať.
Nie, zlo nie je gigantom. Nemohlo by byť tak silné, keby sme my kládli Boha skutočne
do stredu svojho života. Otázka: Aká je Božia pozícia vo vzťahu k mne, ako stojím
ja pred Bohom? – táto pálčivá otázka Martina Luthera by sa mala znovu stať – iste
novým spôsobom – tiež našou otázkou. Myslím, že toto je prvý apel, ktorý by sme mali
cítiť pri stretnutí s Martinom Lutherom.
A potom je dôležité toto: Boh, jediný
Boh, Stvoriteľ neba a zeme, je niečím iným než filozofickou hypotézou o pôvode vesmíru.
Tento Boh má tvár a prehovoril ku nám. V človeku, Ježišovi Kristovi, sa stal jedným
z nás – pravý Boh a pravý človek zároveň. Lutherovo myslenie, celá jeho spiritualita
bola úplne kristocentrická: „To, čo podporuje Kristovu vec“ bolo pre Luthera hermeneutickým
kritériom, rozhodujúcim pre interpretáciu Svätého Písma. To však predpokladá, že Kristus
je stredom našej spirituality a že láska k nemu, život s ním orientuje náš život.
Možno
mi teraz poviete: Dobre, ale čo má toto všetko spoločné s našou ekumenickou situáciou?
Nie je to všetko len pokus obísť prostredníctvom mnohých slov problémy, v ktorých
čakáme praktický pokrok a konkrétne výsledky? K tomu odpovedám: To, čo je pre ekumenizmus
najnevyhnutejšie, je predovšetkým nestratiť pomaly a nenápadne pod tlakom sekularizácie
veľké veci, ktoré máme spoločné, ktoré nás ako takých robia kresťanmi a ktoré zostávajú
ako dar a úloha. Bolo by chybou koncesného veku vidieť len to, čo nás rozdeľuje, a
nevnímať zásadným spôsobom to, čo máme spoločné vo veľkých smerniciach (direktívach)
Svätého písma a vo vyznaniach viery kresťanstva. Práve to je veľký pokrok ekumenizmu
posledných desaťročí, že sme si totiž povšimli toto spoločenstvo v spoločnej modlitbe
a speve, v spoločnom nasadení za kresťanský ethos pred svetom, v spoločnom
svedectve o Bohu Ježišovi Kristovi v tomto svete, a že uznávame toto spoločenstvo
za náš nepominuteľný základ.
Nebezpečenstvo, že by sme oň mohli prísť, nie
je bohužiaľ nereálne. Tu by som chcel upozorniť na dva aspekty. V poslednej dobe sa
geografia kresťanstva hlboko zmenila a mení sa i naďalej. Cirkvi historických vyznaní
zostávajú často zmätené pred novou formou kresťanstva, ktoré sa šíri s ohromným misijným
dynamizmom, ktorého formy niekedy vzbudzujú obavy. Je to kresťanstvo s chabým inštitucionálnym
zázemím, s malou váhou racionality a ešte menšou dogmatickou váhou, ale tiež málo
stabilné. Tento celosvetový fenomén nám všetkým kladie otázku, čo pozitívne a čo negatívne
nám má táto nová forma kresťanstva povedať? V každom prípade nás znovu stavia pred
otázku, čo zostáva vždy platné a čo môže alebo by malo byť zmenené, pred otázku základnej
voľby vo viere.
Hlbšia a v našej krajine pálčivejšia je druhá výzva, ktorá
stojí pred celým kresťanstvom. O tej by som chcel hovoriť: ide o kontext sekularizovaného
sveta, v ktorom musíme žiť a svedčiť v ňom dnes o svojej viere. Neprítomnosť Boha
v našej spoločnosti dolieha stále viac, dejiny jeho zjavenia, o ktorom nám hovorí
Písmo, sa zdajú minulosťou, ktorá sa stále viac vzďaľuje. Je teda na mieste ustúpiť
tlaku sekularizácie, stať sa modernými tak, že vieru rozriedime? Viera prirodzene
musí byť znovu premyslená a predovšetkým žitá dnes novým spôsobom, aby sa stávala
niečím, čo patrí prítomnosti. Tým, čo pomáha, však nie je rozriedenie viery, ale jedine
jej plné prežívanie v našej súčasnosti. To je ústrednou úlohou ekumenizmu. V tom by
sme si mali navzájom pomáhať, v hlbšej a živšej viere. Taktiky nás nezachránia, nezachránia
kresťanstvo. To, čo nás zachráni je znovu premyslená a nanovo prežívaná viera, skrze
ktorú Kristus a s ním živý Boh vstúpi do tohto nášho sveta. Tak ako nás mučeníci nacistickej
epochy priviedli jedných k druhým a vyvolali prvú veľkú ekumenickú ústretovosť, tak
tiež dnes viera spočívajúca v hĺbke nás samých, uprostred sekularizovaného sveta,
je najsilnejšou ekumenickou silou, ktorá nás znovu spája a vedie nás k jednote v jedinom
Pánovi.