Homília Benedikta XVI. počas svätej omše v Berlíne
Vatikán/Nemecko (23. septembra, RV) - Vyvrcholením prvého dňa
návštevy pápeža Benedikta XVI. v Nemecku bola svätá omša na Olympijskom štadióne v
Berlíne so začiatkom o 18.30 hod. Vo svojej homílii Svätý Otec povedal:
Drahí
bratia v biskupskej službe, milí bratia a sestry! Pohľad na široký obvod olympijského
štadiónu, ktorý ste dnes zaplnili v tak hojnom počte, vzbudzuje vo mne veľkú radosť
a dôveru. S láskou zdravím každého z vás: veriacich z arcidiecézy Berlín a z nemeckých
diecéz, ale aj početných pútnikov z okolitých krajín. Pred pätnástimi rokmi prišiel
po prvýkrát do spolkového hlavného mesta Berlína pápež. Všetci si živo spomíname na
návštevu môjho ctihodného predchodcu, blahoslaveného Jána Pavla II., a na beatifikáciu
prepošta berlínskeho dómu, Bernharda Lichtenberga – spolu s Karlom Leisnerom – ktorá
sa odohrala práve tu, na tomto mieste.
Mysliac na týchto blahoslavených a celý
zástup svätých a blahoslavených môžeme pochopiť, čo znamená žiť ako ratolesti pravého
viniča, ktorým je Kristus a prinášať mnohé plody. Dnešné evanjelium nám pripomenulo
obraz tejto ťahavej rastliny, ktorá je obzvlášť rozhojnená na Východe a je symbolom
životnej sily, metaforou krásy a dynamizmu spoločenstva Ježiša s jeho učeníkmi a priateľmi.
V podobenstve o viniči Ježiš nehovorí: „Vy ste vinič“, ale: „Ja som vinič,
vy ste ratolesti“ (Jn 15,5). To znamená: „Ako sú ratolesti napojené na vinič,
tak vy patríte mne! Ale tým, že mi patríte, patríte aj jedni druhým.“ Táto príslušnosť
jedných k druhým a k Nemu nie je nejakým ideálnym, obrazným, symbolickým vzťahom,
ale –povedal by som takmer, že – je to príslušnosť k Ježišovi Kristovi v biologickom,
plne podstatnom zmysle. Je to Cirkev, toto spoločenstvo života s Ním a medzi sebou
navzájom, ktorá je založená na krste, a ktorá sa stále viac prehlbuje v Eucharistii.
„Ja som pravý vinič“; to však v skutočnosti znamená: „Ja som vy a vy ste ja“ - Pán
sa takto neslýchaným spôsobom stotožňuje s nami, jeho Cirkvou.
Sám Kristus
sa vtedy – blízko Damasku – pýtal Šavla, prenasledovateľa Cirkvi: „Prečo ma prenasleduješ?“
(Sk 9,4). Týmto spôsobom Pán vyjadruje spoločný osud, odvodený od intímneho spoločenstva
života medzi jeho Cirkvou a ním, Vzkrieseným Kristom. On i naďalej žije vo svojej
Cirkvi na tomto svete. On je s nami a my sme s ním. Prečo ma prenasleduješ? – teda
je to Ježiš, ktorý je zasiahnutý prenasledovaním svojej Cirkvi. A – v tom istom čase
– my nie sme sami, keď sme utláčaní kvôli našej viere. Ježiš je s nami.
V podobenstve
Ježiš pokračuje: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník“ (Jn
15,1), a vysvetľuje, že vinár berie nôž, odrezáva suché ratolesti a čistí tie, ktoré
prinášajú ovocie, aby prinášali ešte viac ovocia. Možno to vyjadriť aj obrazom od
proroka Ezechiela, ako sme počuli v prvom čítaní. Boh chce z našej hrude odstrániť
mŕtve, kamenné srdce, a dať nám srdce živé, z mäsa (porov. Ez 36,26). Chce nám darovať
nový život, plný sily. Kristus prišiel volať hriešnikov. Oni potrebujú lekára, nie
zdraví (porov. Lk 5,31n). A tak – ako hovorí Druhý vatikánsky koncil – Cirkev je „všeobecnou
sviatosťou spásy“ (Lumen Gentium, 48), ktorá je tu pre hriešnikov, aby im otvárala
cestu k zmiereniu, uzdraveniu a k životu. To je skutočné a veľké poslanie Cirkvi,
ktoré jej zveril Kristus.
Niektorí pri pohľade na Cirkev sa zastavia iba nad
jej vonkajším vzhľadom. Tak sa Cirkev javí iba ako jedna z mnohých organizácií v demokratickej
spoločnosti, podľa ktorej noriem a zákonov musí byť aj Cirkev – taká ťažká na pochopenie
– posudzovaná. Keď k tomu ešte pridáme bolestnú skúsenosť faktu, že v Cirkvi sú dobré
i zlé ryby, pšenica i kúkoľ, a ak pohľad zostane upriamený iba na negatívne veci,
tak veľké a hlboké mystérium Cirkvi zostane skryté.
Takže niet žiadnej radosti
z toho, že patrím k tomuto viniču, ktorým je „Cirkev“. Šíri sa nespokojnosť a zlá
nálada, pokiaľ človek nemôže presadzovať svoje povrchné a mylné názory o „Cirkvi“
a svoje „sny o Cirkvi“. Tak prestávajú platiť aj slová piesne „Som vďačný Pánovi,
že ma z milosti povolal do svojej Cirkvi“, ktorú generácie katolíkov spievali s presvedčením.
Pán
pokračuje vo svojej reči: „Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže
prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo
mne“ (Jn 15,4).
Každý z nás stojí pred takýmto rozhodnutím. Pán
nám vo svojom podobenstve opäť hovorí, aké je toto dôležité: „Ak niekto neostane
vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť, a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do
ohňa a zhoria“ (Jn 15,6). Svätý Augustín v tejto súvislosti poznamenáva: „Jedno
alebo druhé sa týka ratolesti, buď vinič alebo oheň; pokiaľ ratolesť nie je na viniči,
bude na ohni; takže, aby nebola na ohni, nech je na viniči“ (In
Joan. Ev. Tract. 81,3 [PL 35, 1842]).
Voľba, ktorá je tu potrebná, nám
umožňuje – naliehavým spôsobom – pochopiť podstatný význam nášho životného rozhodnutia.
Obraz viniča je zároveň znakom nádeje a dôvery. Pri vtelení sám Kristus prišiel na
tento svet, aby sa stal naším základom. V každej núdzi a suchu je on prameňom, ktorý
dáva vodu života, ktorá nás živí a posilňuje. On sám vzal na seba každý hriech, strach
a utrpenie a nakoniec nás mysteriózne očisťuje a pretvára na dobré víno. V týchto
okamihoch potreby sa niekedy cítime rovnako ako strapce hrozna pod lisom, ktoré sú
úplne odšťavené. Ale vieme, že – spojení s Kristom – sa stávame zrelým vínom. Boh
dokáže pretvoriť na lásku aj ťažké a nepríjemné veci v našom živote. Dôležité je,
že „zostávame“ vo viniči, v Kristovi. V tomto krátkom úryvku, evanjelista používa
slovo „zostať“ dvanásťkrát. Toto „zostať v Kristovi“ poznačuje celý úryvok. V našej
dobe nepokoja a karierizmu, v ktorej také veľké množstvo ľudí stráca orientáciu
a podporu; v ktorej vernosť v manželskej láske a v priateľstve sa stala tak veľmi
krehkou a krátkodobou; v ktorej chceme kričať v našich potrebách tak ako emauzskí
učeníci: „Pane, zostaň s nami, lebo sa zvečerieva“ (porov. Lk 24,29). Áno,
zvečerieva sa okolo nás; tu nám Vzkriesený Pán ponúka útočisko, svetlo, nádej, pokoj
a istotu. Tam, kde sucho a smrť ohrozujú výhonky, Kristus je budúcnosťou, životom
a radosťou.
Zostať s Kristom znamená, ako sme už videli, zostať aj v Cirkvi.
Celé spoločenstvo veriacich je pevne napojené na Krista, vinič. V Kristovi sme všetci
spojení. V tomto spoločenstve nás On posilňuje a zároveň sa všetci členovia posilňujú
navzájom. Spoločne odolávajú búrkam a poskytujú ochranu jedni druhým. My neveríme
sami, ale veríme s celou Cirkvou.
Cirkev ako ohlasovateľka Božieho slova a
rozdávateľka sviatosti nás zjednocuje s Kristom, pravým viničom. Cirkev ako „plnosť
a zavŕšenie Vykupiteľa“ (Pius XII. Mystici corporis, AAS 35 [1943]
p. 230: „plenitudo et complementum Redemptoris“) je pre nás zárukou
Božieho života a prostredníčkou úrody, o ktorej hovorí podobenstvo o viniči. Cirkev
je najkrajším darom od Boha. Aj sv. Augustín hovorí: „Každý vlastní Ducha
Svätého v tej miere nakoľko miluje Kristovu Cirkev“ (In Ioan. Ev. tract.
32, 8 [PL 35, 1646]). S Cirkvou a v Cirkvi môžeme ohlasovať všetkým ľuďom, že Kristus
je prameňom života, že on je prítomný, že on je tou veľkou skutočnosťou, ku ktorej
spejeme. On dáva seba samého. Kto verí v Krista, má budúcnosť. Pretože Boh nechce
to, čo je suché, mŕtve, umelé, to, čo je nakoniec vyhodené. On chce to, čo je plodné
a živé, chce život v plnosti.
Drahí bratia a sestry! Prajem vám všetkým, aby
ste stále hlbšie objavovali radosť z toho, že ste s Kristom spojení v Cirkvi, že môžete
vo svojich potrebách nachádzať útechu a záchranu, a stávať sa stále viac chutným vínom
radosti a Kristovej lásky k tomuto svetu. Amen.