Homília Benedikta XVI. počas svätej omše v Berlíne

Vatikán/Nemecko (23. septembra, RV) - Vyvrcholením prvého dňa návštevy pápeža Benedikta XVI. v Nemecku bola svätá omša na Olympijskom štadióne v Berlíne so začiatkom o 18.30 hod. Vo svojej homílii Svätý Otec povedal:

Drahí bratia v biskupskej službe,
milí bratia a sestry!
Pohľad na široký obvod olympijského štadiónu, ktorý ste dnes zaplnili v tak hojnom počte, vzbudzuje vo mne veľkú radosť a dôveru. S láskou zdravím každého z vás: veriacich z arcidiecézy Berlín a z nemeckých diecéz, ale aj početných pútnikov z okolitých krajín. Pred pätnástimi rokmi prišiel po prvýkrát do spolkového hlavného mesta Berlína pápež. Všetci si živo spomíname na návštevu môjho ctihodného predchodcu, blahoslaveného Jána Pavla II., a na beatifikáciu prepošta berlínskeho dómu, Bernharda Lichtenberga – spolu s Karlom Leisnerom – ktorá sa odohrala práve tu, na tomto mieste.

Mysliac na týchto blahoslavených a celý zástup svätých a blahoslavených môžeme pochopiť, čo znamená žiť ako ratolesti pravého viniča, ktorým je Kristus a prinášať mnohé plody. Dnešné evanjelium nám pripomenulo obraz tejto ťahavej rastliny, ktorá je obzvlášť rozhojnená na Východe a je symbolom životnej sily, metaforou krásy a dynamizmu spoločenstva Ježiša s jeho učeníkmi a priateľmi.

V podobenstve o viniči Ježiš nehovorí: „Vy ste vinič“, ale: „Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Jn 15,5). To znamená: „Ako sú ratolesti napojené na vinič, tak vy patríte mne! Ale tým, že mi patríte, patríte aj jedni druhým.“ Táto príslušnosť jedných k druhým a k Nemu nie je nejakým ideálnym, obrazným, symbolickým vzťahom, ale –povedal by som takmer, že – je to príslušnosť k Ježišovi Kristovi v biologickom, plne podstatnom zmysle. Je to Cirkev, toto spoločenstvo života s Ním a medzi sebou navzájom, ktorá je založená na krste, a ktorá sa stále viac prehlbuje v Eucharistii. „Ja som pravý vinič“; to však v skutočnosti znamená: „Ja som vy a vy ste ja“ - Pán sa takto neslýchaným spôsobom stotožňuje s nami, jeho Cirkvou.

Sám Kristus sa vtedy – blízko Damasku – pýtal Šavla, prenasledovateľa Cirkvi: „Prečo ma prenasleduješ?“ (Sk 9,4). Týmto spôsobom Pán vyjadruje spoločný osud, odvodený od intímneho spoločenstva života medzi jeho Cirkvou a ním, Vzkrieseným Kristom. On i naďalej žije vo svojej Cirkvi na tomto svete. On je s nami a my sme s ním. Prečo ma prenasleduješ? – teda je to Ježiš, ktorý je zasiahnutý prenasledovaním svojej Cirkvi. A – v tom istom čase – my nie sme sami, keď sme utláčaní kvôli našej viere. Ježiš je s nami.

V podobenstve Ježiš pokračuje: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník“ (Jn 15,1), a vysvetľuje, že vinár berie nôž, odrezáva suché ratolesti a čistí tie, ktoré prinášajú ovocie, aby prinášali ešte viac ovocia. Možno to vyjadriť aj obrazom od proroka Ezechiela, ako sme počuli v prvom čítaní. Boh chce z našej hrude odstrániť mŕtve, kamenné srdce, a dať nám srdce živé, z mäsa (porov. Ez 36,26). Chce nám darovať nový život, plný sily. Kristus prišiel volať hriešnikov. Oni potrebujú lekára, nie zdraví (porov. Lk 5,31n). A tak – ako hovorí Druhý vatikánsky koncil – Cirkev je „všeobecnou sviatosťou spásy“ (Lumen Gentium, 48), ktorá je tu pre hriešnikov, aby im otvárala cestu k zmiereniu, uzdraveniu a k životu. To je skutočné a veľké poslanie Cirkvi, ktoré jej zveril Kristus.

Niektorí pri pohľade na Cirkev sa zastavia iba nad jej vonkajším vzhľadom. Tak sa Cirkev javí iba ako jedna z mnohých organizácií v demokratickej spoločnosti, podľa ktorej noriem a zákonov musí byť aj Cirkev – taká ťažká na pochopenie – posudzovaná. Keď k tomu ešte pridáme bolestnú skúsenosť faktu, že v Cirkvi sú dobré i zlé ryby, pšenica i kúkoľ, a ak pohľad zostane upriamený iba na negatívne veci, tak veľké a hlboké mystérium Cirkvi zostane skryté.

Takže niet žiadnej radosti z toho, že patrím k tomuto viniču, ktorým je „Cirkev“. Šíri sa nespokojnosť a zlá nálada, pokiaľ človek nemôže presadzovať svoje povrchné a mylné názory o „Cirkvi“ a svoje „sny o Cirkvi“. Tak prestávajú platiť aj slová piesne „Som vďačný Pánovi, že ma z milosti povolal do svojej Cirkvi“, ktorú generácie katolíkov spievali s presvedčením.

Pán pokračuje vo svojej reči: „Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne“ (Jn 15,4).

Každý z nás stojí pred takýmto rozhodnutím. Pán nám vo svojom podobenstve opäť hovorí, aké je toto dôležité: „Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť, a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria“ (Jn 15,6). Svätý Augustín v tejto súvislosti poznamenáva: „Jedno alebo druhé sa týka ratolesti, buď vinič alebo oheň; pokiaľ ratolesť nie je na viniči, bude na ohni; takže, aby nebola na ohni, nech je na viniči“ (In Joan. Ev. Tract. 81,3 [PL 35, 1842]).

Voľba, ktorá je tu potrebná, nám umožňuje – naliehavým spôsobom – pochopiť podstatný význam nášho životného rozhodnutia. Obraz viniča je zároveň znakom nádeje a dôvery. Pri vtelení sám Kristus prišiel na tento svet, aby sa stal naším základom. V každej núdzi a suchu je on prameňom, ktorý dáva vodu života, ktorá nás živí a posilňuje. On sám vzal na seba každý hriech, strach a utrpenie a nakoniec nás mysteriózne očisťuje a pretvára na dobré víno. V týchto okamihoch potreby sa niekedy cítime rovnako ako strapce hrozna pod lisom, ktoré sú úplne odšťavené. Ale vieme, že – spojení s Kristom – sa stávame zrelým vínom. Boh dokáže pretvoriť na lásku aj ťažké a nepríjemné veci v našom živote. Dôležité je, že „zostávame“ vo viniči, v Kristovi. V tomto krátkom úryvku, evanjelista používa slovo „zostať“ dvanásťkrát. Toto „zostať v Kristovi“ poznačuje celý úryvok. V našej dobe nepokoja a
karierizmu, v ktorej také veľké množstvo ľudí stráca orientáciu a podporu; v ktorej vernosť v manželskej láske a v priateľstve sa stala tak veľmi krehkou a krátkodobou; v ktorej chceme kričať v našich potrebách tak ako emauzskí učeníci: „Pane, zostaň s nami, lebo sa zvečerieva“ (porov. Lk 24,29). Áno, zvečerieva sa okolo nás; tu nám Vzkriesený Pán ponúka útočisko, svetlo, nádej, pokoj a istotu. Tam, kde sucho a smrť ohrozujú výhonky, Kristus je budúcnosťou, životom a radosťou.

Zostať s Kristom znamená, ako sme už videli, zostať aj v Cirkvi. Celé spoločenstvo veriacich je pevne napojené na Krista, vinič. V Kristovi sme všetci spojení. V tomto spoločenstve nás On posilňuje a zároveň sa všetci členovia posilňujú navzájom. Spoločne odolávajú búrkam a poskytujú ochranu jedni druhým. My neveríme sami, ale veríme s celou Cirkvou.

Cirkev ako ohlasovateľka Božieho slova a rozdávateľka sviatosti nás zjednocuje s Kristom, pravým viničom. Cirkev ako „plnosť a zavŕšenie Vykupiteľa“ (Pius XII. Mystici corporis, AAS 35 [1943] p. 230: „plenitudo et complementum Redemptoris“) je pre nás zárukou Božieho života a prostredníčkou úrody, o ktorej hovorí podobenstvo o viniči. Cirkev je najkrajším darom od Boha. Aj sv. Augustín hovorí: „Každý vlastní Ducha Svätého v tej miere nakoľko miluje Kristovu Cirkev“ (In Ioan. Ev. tract. 32, 8 [PL 35, 1646]). S Cirkvou a v Cirkvi môžeme ohlasovať všetkým ľuďom, že Kristus je prameňom života, že on je prítomný, že on je tou veľkou skutočnosťou, ku ktorej spejeme. On dáva seba samého. Kto verí v Krista, má budúcnosť. Pretože Boh nechce to, čo je suché, mŕtve, umelé, to, čo je nakoniec vyhodené. On chce to, čo je plodné a živé, chce život v plnosti.

Drahí bratia a sestry! Prajem vám všetkým, aby ste stále hlbšie objavovali radosť z toho, že ste s Kristom spojení v Cirkvi, že môžete vo svojich potrebách nachádzať útechu a záchranu, a stávať sa stále viac chutným vínom radosti a Kristovej lásky k tomuto svetu. Amen.

Preklad: Ľubomír Rebek