Komentár Mons. Mariána Gavendu: Babylon či Turíce

Pravidelný štvrtkový komentár pripravil Mons. Marián Gavenda
Učitelia, štrajkujúci za vyššie platy, kampaň okolo tanečnej dvojice gayov, diskusia o vhodnosti či nevhodnosti sviatku Sedembolestnej, udalosti 11. septembra, obec, ktorá nemá peniaze ani na kúsok betónu pre autobusovú zastávku, ohrozenie dostupnosti interrupcií... Témy, ktoré práve zaznievajú z médií. Takmer rovnaké, či si pozriem správy verejnoprávnej, komerčnej či bulvárnej televízie alebo nadpisy ktorýchkoľvek novín. Ku každej z nich by bolo čo dodať. Radšej však upriamim pohľad na samotný jav tohoto názorového zmätku. Nazval by som ho „babylonským pomätením jazykov“. Každý považuje za dobré a za zlé niečo celkom iné a pod tým istým pojmom chápe úplne opačnú vec. Logiku či skôr nelogiku väčšiny argumentov nemožno ani počúvať. Je to však chaos, v ktorom vládnu isté pravidlá. Spomeniem aspoň niektoré.

Prvým je ich jasný jednotný rukopis. Len slepý nevidí, že podobne ako kedysi na veľkých zjazdoch komunistickej strany boli udávané určité línie, ktoré potom do omrzenia opakovali najatí demagógovia a stranou vlastnený a kontrolovaný mediálny aparát, dnes tomu je rovnako. Akurát sa ešte viac podceňuje zdravý rozumu bežných ľudí. No zdá sa, že to funguje. Aj biológia hovorí, že človek je všežravec. Témy ako všestranná propaganda v prospech zavedenia eutanázie, homosexuálne partnerstvá ako alternatíva či náhrada prirodzenej rodiny, dostupnosť interrupcií ako základné dobro a znižovanie dostupnosti týchto vrážd nevinných ako ohrozenie základných práv človeka sú súčasťou celosvetovej kampane. Pýtať sa, kto tieto trendy udáva už nie je protištátne. Je to len politicky nekorektné. Za váš názor z vás nespravia trestanca ale blázna.

Tvrdiť, že má rovnakú cenu Američan, ktorý zahynul pri páde povestných „dvojičiek“ alebo
Iračan, ktorého zabil americký vojak, že ničiť a rabovať kultúrne pamiatky napadnutej krajiny je také isté barbarstvo, ako vyhodiť do vzduchu obchodné centrum – to vám vyslúži všeobecný nesúhlas. Hoci ide o tie najzrejmejšie pravdy. Jasne nalinkované, čo treba schvaľovať a čo odsudzovať, čo považovať za správne a čo za zlé. Žiaľ, funguje to, a väčšina ľudí si dokonca myslí, že je to ich vlastný názor.

Ďalšou črtou názorového Babylonu je takzvaná netolerantná tolerancia. V mene tolerancie vám upierajú základné práva. Musíte tolerovať iné náboženstvá, ale je netolerantné poslať na vianočnej pohľadnici kresťanský motív. Tanečné vystúpenie gayov sa obhajuje ich slobodou a očakávanou toleranciou, no tie isté médiá sú neúprosne netolerantné, ak niekto slobodne vysloví, že to považuje prinajmenej za nevkus. Netolerujú vám, ak ste slobodný iným než predpísaným spôsobom.

Ladislav Hanus často hovorieval, že jedným z ťažkých hriechov je nepoznanie súvislostí. Aj v súčasnom spoločenskom dianí ich treba vidieť a odhaľovať. Tie, ktoré sme spomenuli, ale aj oveľa hlbšie. Život súčasnej spoločnosti obrazne povedané osciluje medzi Babylonom a Turícami, v prelínaní sa a v zápase dvoch podobných a zároveň hlboko opačných tendencií, ideológií a životných postojov. Tento základný rozdiel si všíma už Cyril Jeruzalemský keď hovorí: „V Babylone nastalo súčasne so zmätením jazykov aj rozdelenie myslí, lebo išlo o plán, zameraný proti Bohu; avšak na Turíce bola duševným vlohám navrátená jednota, aby sa zamerali na predmet svojho uctievania.“ Spomedzi súčasníkov Raniero Cantalamessa túto interpretáciu radikalizuje ešte viac: „Jednota Babylonu je ľudská jednota, jednota, ktorú si zvolil človek a má smerovať k osláveniu človeka. Je to plán jednoty, ktorý sa rodí z túžby po moci a sláve, čiže z pýchy.“ Rozdiel medzi jednotou podľa tela a jednotou podľa Ducha teda spočíva v tom, čo sa považuje za stredobod: Boh, alebo človek? „Jednota Babylonu znamená, že si každý chce „spraviť pomník“ a pokladá sa za stred sveta. Keďže je nás mnoho a sme rozdielni, touto cestou nemožno dosiahnuť nič iné, ako zmätok.“ Túžba po jednote sa mení na autodeštruktívnu, človek začne vnášať uniformitu, podriaďovať svojim záujmom druhých, potláčať slobodu. Prejsť od Babylonu k Turícam znamená, povedané slovami Teilharda de Chardina „odstrániť zo stredu seba samých a dať do stredu opäť Boha“. Ak sa podľa súčasného pápeža človek, teda jednotlivec, rasa alebo systém stáva cieľom a mierou všetkého, nemožno v konečnom dôsledku toto smerovanie nazvať inak ako zničujúci ego-centrizmus“. Pred našimi očami prebieha principiálne nezmieriteľný zápas medzi teocentrizmom a egocentrizmom, pričom podľa pápeža skutočný antropocentrizmus je možný, len ak je súčasťou teocentrizmu. Tieto dve teoreticky protichodné východiskové, základné postoje vedú v praxi k napätiu, ktoré často prerastá do ideového boja. Sú to len nové formy odvekého zápasu dobra a zla. „Kým na jednej strane sa technika a ekonomika chápu ako prostriedok radikálnej slobody ľudí, ich všadeprítomnosť s normami, ktoré ich sprevádzajú, sa na druhej strane vníma ako globálna diktatúra“. Hoci pravá politika je podľa pápeža „oblasťou rozumu, presnejšie povedané, nie iba technicko-kalkulačného rozumu, ale morálneho, lebo cieľ štátu a teda aj posledný cieľ každej politiky je morálnej povahy – je to pokoj a spravodlivosť.“

Absolutizovanie človeka nutne vylučuje Boha, ktorého miesto chce človek zaujať. Joseph Ratzinger vo svojich dielach poukazuje na širokú škálu dôsledkov, ktoré takýto krok prináša. Práve tým, že sa človek stavia na miesto Boha, ničí seba samého. „Človek sa stáva produktom a vzťah človeka k sebe samému sa radikálne mení. Už nie je darom prírody alebo Boha Stvoriteľa; je produktom seba samého.“ Súčasný stav však nemôže byť definitívny. „Svet patrí Bohu a nie zlu, aj keď ono dobýja nové územia. (...) nikdy sa mu však nepodarí zmocniť sa sveta úplne a zdevastovať ho...“ Všestranná kríza, ku ktorej emancipácia človeka priviedla, je súčasne volaním po návrate k overeným základom. „Kto chce dnes budovať Európu ako pevnosť práva a spravodlivosti, ktorá by bola platná pre všetkých ľudí všetkých kultúr, nemôže sa odvolávať na abstraktné dôvody, ktoré nepoznajú nič Božie, nepatria k žiadnej konkrétnej kultúre, ale nárokuje si merať všetky kultúry podľa vlastného metra. (...) Iba ak necháme vstúpiť Boha do sveta, zem sa rozjasní a svet môže byť ľudskejší.“
Milí poslucháči. Bez poznania týchto najhlbších súvislostí súčasného politického, ekonomického a spoločenského života zostáva aj kresťan ako trstina vetrom klátená. Z uvedeného vyplývajú dva závery. Po prvé: všímať si, rozmýšľať vlastnou hlavou, zaujímať sa, čítať, otvárať oči druhým je súčasť kresťanovho prorockého poslania. A po druhé: len ak človek stavia Boha do stredobodu svojho života, vytvára predpoklady na záchranu sveta. Žiadna babylonská veža totiž nebola dokončená. Turíce však žijú, oživujú a spájajú.