Homília pápeža Benedikta XVI. z eucharistickej slávnosti v Ancone

Vatikán (11. septembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. celebroval dnes v rámci pastoračnej návštevy talianskeho mesta Ancona eucharistickú slávnosť v miestnom prístave. Svätá omša bola ukončením 25. talianskeho národného eucharistického kongresu, ktorý sa v Ancone a
ďalších mestách regiónu Marche konal od 3. septembra. Homíliu Svätého Otca z tejto slávnosti prinášame v plnom znení:

Drahí bratia a sestry!
Pred šiestimi rokmi ma prvá apoštolská cesta môjho pontifikátu v Taliansku viedla do Bari na 24. národný eucharistický kongres. Dnes som sem do Ancony prišiel slávnostne uzavrieť 25. kongres. Ďakujem Pánovi za tieto intenzívne duchovné momenty, ktoré posilňujú našu lásku k Eucharistii a zjednocujú nás okolo nej! Bari a Ancona - dve mestá na brehu Jadranského mora; dve mestá s bohatou históriou a kresťanským životom; dve mestá otvorené voči Východu, jeho kultúre a spiritualite; dve mestá, ktorým témy eucharistických kongresov pomohli zblížiť sa: v Bari sme si pripomenuli, ako „bez nedele nemôžeme žiť“; dnes sme sa tu zišli učiť sa o potrebe „Eucharistie pre náš každodenný život".
Predtým, než vám ponúknem niekoľko myšlienok, chcel by som vám poďakovať za vašu veľkú účasť: vo vás duchovne objímam celú Cirkev, ktorá je v Taliansku. Obraciam sa s pozdravom na predsedu biskupskej konferencie, kardinála Angela Bagnasca a ďakujem za jeho láskavé slová, ktoré mi adresoval v mene vás všetkých; na legáta, ktorý ma zastupoval na tomto kongrese, kardinála Giovanniho Battistu Re; arcibiskupa Ancony-Osima, Mons. Edoarda Menichelliho, na biskupov metropoly, oblasti Marche a tých, čo prišli z iných častí krajiny. Spolu s nimi pozdravujem kňazov, diakonov, zasvätené osoby a laikov, medzi ktorými vidím mnoho rodín a mnoho mladých ľudí. Moja vďaka patrí aj civilným autoritám, vojakom a tým, ktorí rôznymi spôsobmi prispeli k dobrému priebehu tejto akcie.
„Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?" (Jn 6,60). Zoči-voči Ježišovej reči o chlebe a víne v kafarnaumskej synagóge reakcia učeníkov, z ktorých mnohí opustili Ježiša, nie je ďaleko od nášho odporu voči totálnemu daru, ktorým je on sám. Pretože skutočne prijať tento dar naozaj znamená stratiť samých seba, nechať sa vtiahnuť a premeniť, ba dokonca žiť z neho, ako nám pripomína apoštol Pavol vo svojom v druhom liste: „Lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi. Či teda žijeme alebo umierame, patríme Pánovi" (Rim 14,8).
„Tvrdá je to reč!“ Je tvrdá, pretože si často zamieňame slobodu s absenciou obmedzenia, s presvedčením, že môžeme konať sami bez Boha vidiac ho ako obmedzenie slobody. A táto ilúzia sa čoskoro premieňa na sklamanie, vytvára strach a úzkosť, prináša paradoxne ľútostivú reťaz spomienok na minulosť: „Kiež by sme boli pomreli Pánovou rukou v Egypte... "- vraveli Židia na púšti (Ex 16,3), ako sme počuli. V skutočnosti len v otvorenosti voči Bohu, v prijímaní jeho daru, stávame sa skutočne slobodnými, slobodnými od otroctva hriechu, ktorý zohavuje tvár človeka a schopnými slúžiť skutočnému dobru svojich bratov.
„Tvrdá je to reč!“ Je tvrdá, pretože človek často upadá do ilúzie, že môže „premeniť kamene v chlieb“. Po tom, čo odsunul Boha na okraj alebo ho toleroval len ako súkromnú voľbu, ktorá nemá zasahovať do verejného života, sa isté ideológie pokúsili usporiadať spoločnosť silou moci a ekonomiky. História nám dramaticky ukazuje, ako vytýčený cieľ zabezpečiť všetkým rozvoj, blahobyt a mier bez ohľadu na Boha a jeho zjavenie prináša ľuďom kamene namiesto chleba. Chlieb, drahí bratia a sestry, je „plodom ľudských rúk“ a v tejto pravde je obsiahnutá celá zodpovednosť zverená do našich rúk a nášho umu. Ale chlieb je tiež, a to ešte pred tým, „plodom zeme“, ktorý zhora prijíma slnko a dážď: je to dar, o ktorý treba prosiť, ktorý odstraňuje každú pýchu a vedie nás k volaniu s pokornou dôverou: „Otče (...), chlieb náš každodenný daj nám dnes“ (Mt 6,11) .
Človek nie je schopný darovať sám sebe život, dostáva ho len od Boha: vzťah s ním dáva konzistenciu našej ľudskosti a robí náš život dobrým a spravodlivým. V modlitbe Otče náš žiadame, aby bolo posvätené jeho meno, aby prišlo jeho kráľovstvo, aby sa stala jeho vôľa. Do nášho sveta a našich životov musíme prinavrátiť predovšetkým primát Boha, pretože tento primát nám umožní znovuobjaviť pravdu o tom, kto sme a spoznať, že v poznaní a nasledovaní Božej vôle nájdeme svoje skutočné dobro. Poskytnúť čas a priestor pre Boha, pretože je dôležitým centrom našej existencie.
Odkiaľ začať, z akého zdroja, aby sme obnovili a opäť potvrdili prvenstvo Boha? Z Eucharistie: tu Boh prichádza tak blízko, aby sa stal naším pokrmom, tu sa stáva posilou na ceste, ktorá je často ťažká, tu je jeho priateľská prítomnosť, ktorá premieňa. Už zákon daný skrze Mojžiša bol považovaný za „chlieb z neba“, vďaka ktorému sa Izrael stal Božím ľudom, ale v Ježišovi sa posledné a definitívne slovo Boha stáva telom, prichádza k nám ako človek. On, večné Slovo, je pravda, manna, je chlieb života (porov. Jn 6,32 - 35) a zavŕšiť Božie dielo znamená veriť v neho (porov. Jn 6,28 - 29). Pri Poslednej večeri Ježiš zhŕňa celý svoj život v geste, ktoré je súčasťou veľkého veľkonočného Božieho požehnania, v geste Syna vzdávajúceho vďaky Otcovi za jeho nesmiernu lásku. Ježiš láme chlieb a rozdáva ho, ale s novou hĺbkou, pretože dáva sám seba. Berie kalich a podáva ho ďalej, aby všetci mohli z neho piť, ale týmto gestom vytvára „novú zmluvu v svojej krvi“, dáva seba samého. Ježiš anticipuje najvyšší akt lásky v poslušnosti Otcovej vôli: obeť na kríži. Život sa mu odníme na kríži, ale on ho ponúka už teraz. Takže Kristova smrť nie je len násilnou popravou, ale Ježiš ju premieňa na slobodný prejav lásky, sebadarovania, čím víťazí nad samotnou smrťou a znovu potvrdzuje dobro stvorenia, ktoré vyšlo z Božích rúk, bolo pokorené hriechom a nakoniec vykúpené. Tento veľký dar je pre nás prístupný vo sviatosti Eucharistie: Boh sa nám daruje, aby sme svoju existenciu otvorili jemu, aby sme ju zapojili do tajomstva lásky kríža, aby sme mali podiel na večnom tajomstve, z ktorého pochádzame a aby sme anticipovali nový stav plného života v Bohu, v očakávaní ktorého žijeme.
Ale čo znamená toto vychádzanie z Eucharistie pre opätovné potvrdenie Božieho primátu v našom každodennom živote? Eucharistické spoločenstvo, drahí priatelia, nás vytrháva z nášho individualizmu, odovzdáva nám ducha Kristovho, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, vedie nás k nemu; dôverne nás spája s bratmi v tomto tajomstve spoločenstva, ktorým je Cirkev, kde jeden chlieb robí z mnohých jedno telo (porov. 1 Kor 10,17), realizujúc modlitbu kresťanského spoločenstva, ktorá sa nachádza v Didaché: „Ako tento lamaný chlieb bol rozptýlený po kopcoch a zozbieraním sa stal jedným, tak nech bude tvoja Cirkev od končín sveta zhromaždená v tvojom kráľovstve“ (IX,4). Eucharistia udržuje a premieňa celý každodenný život. Ako som sa zmienil vo svojej prvej encyklike, „v eucharistickom spoločenstve je obsiahnuté byť milovaný a milovať druhých“, pretože „Eucharistia, ktorá neprechádza do konkrétne uskutočňovanej lásky, je vnútorne roztrieštená“ (Deus Caritas Est, 14).
Dvetisícročná história Cirkvi je posiata hviezdami svätých a svätíc, ktorých životy sú výrečným znamením toho, ako sa z ich spojenia s Pánom, z Eucharistie rodí nová a silná zodpovednosť vo všetkých oblastiach spoločenského života, prinášajúca pozitívny sociálny rozvoj, v centre ktorého je ľudská osoba, obzvlášť chudobná, chorá a nepohodlná. Živiť sa Kristom – to je cesta, ako nezostať nezúčastnenými alebo ľahostajnými voči týmto ľuďom, ale vstúpiť do Kristovej logiky lásky a obety kríža; Kto dokáže pokľaknúť pred Eucharistiou, kto prijíma Pánovo Telo, nemôže nebyť vnímavým na drámy všedných dňoch, na ťažké situácie človeka a dokáže sa skloniť k tým, ktorí potrebujú pomoc, dokáže sa podeliť o svoj vlastný chlieb s hladným, o vodu so smädným, zaodieť nahého, navštíviť chorého a väzňa (por. Mt 25,34-36). V každom človeku dokáže vidieť toho istého Pána, ktorý neváhal dať seba samého za nás a za našu spásu.
Eucharistická spiritualita je teda reálnou protilátkou individualizmu a sebectva, ktoré často charakterizujú každodenný život. Vedie k znovuobjaveniu nezištnosti, k postaveniu vzťahov do centra pozornosti, počnúc rodinou, so zvláštnym zreteľom na hojenie zranení rozdelených rodín. Eucharistická spiritualita je dušou cirkevného spoločenstva. Premáha rozdelenia a konflikty a zhodnocuje rozmanitosť chariziem a služieb tým, že ich začleňuje do služby jednoty Cirkvi, jej vitality a jej poslania. Eucharistická spiritualita je spôsobom, ako znovu navrátiť dôstojnosť dňom človeka, a teda aj jeho práci, pri hľadaní súladu medzi prácou, sviatočnými chvíľami a časom prežitým s rodinou, ako aj v úsilí prekonať neistotu a problém nezamestnanosti. Eucharistická spiritualita nám tiež pomôže pristupovať k rôznym formám ľudskej slabosti s vedomím, že nemajú zatieniť hodnotu človeka, ale vyžadujú blízkosť, prijatie a pomoc. Z chleba života čerpá silu obnovená schopnosť vzdelávať sa, pozorná na svedectvá základných hodnôt, na poznanie, na duchovné a kultúrne dedičstvo; jeho vitalita urobí obývateľným mesto ľudí s ochotou venovať sa horizontu spoločného dobra pre budovanie spravodlivejšej a bratskejšej spoločnosti.
Milí priatelia, odchádzame z tejto oblasti Marche so silou Eucharistie v neustálej interakcii medzi tajomstvom, ktoré slávime a oblasťou nášho každodenného života. Nebudeme schopný autentickej ľudskosti, ak sa nám nepodarí nájsť v Eucharistii adekvátnu formu potrebnú pre život v plnosti. Nech sa teda náš každodenný život stane miestom duchovnej bohoslužby, aby sme v ňom za každých okolností dávali primát Bohu, aby sme žili vo vnútornom vzťahu s Kristom a prinášali svoj život ako obetu Otcovi (porov. Esort. ap. postsin. Sacramentum caritatis, 71).
Áno, „človek nežije len z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst" (Mt 4,4). Žijeme v poslušnosti tomuto slovu, ktoré je živým chlebom, kým povieme, rovnako ako Peter, s inteligenciou lásky: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“ (Jn 6, 68-69).
Rovnako ako Panna Mária, staňme sa aj my „lonom“ pripraveným ponúknuť Ježiša človeku našej doby, prebudiac v ňom hlbokú túžbu po tej spáse, ktorá prichádza len od neho. Šťastnú cestu s Kristom, chlebom života, celej Cirkvi v Taliansku. Amen
Preložil Peter Dufka