Generálna audiencia Benedikta XVI.

Vatikán (31. augusta, RV) - Dnešná generálna audiencia pápeža Benedikta XVI. sa konala v Castel Gandolfe. Predniesol pri nej nasledovnú katechézu:

Drahí bratia a sestry,
viackrát v tomto období som pripomínal nevyhnutnosť pre každého kresťana nájsť si čas pre Boha, pre modlitbu uprostred mnohých prác našich dní. Pán sám nám dáva veľa príležitostí, aby sme naňho pamätali. Dnes by som sa chcel nakrátko zastaviť pri jednom z tých kanálov, ktorý nás môže priviesť k Bohu a tiež pomôcť pri stretnutí s ním: je to cesta umeleckého vyjadrenia, ktorého časťou je „via pulchritudinis”- cesta krásy, o ktorej som hovoril už niekoľkokrát a ktorej hlbší význam by dnešný človek mal znovu objaviť.

Možno sa vám už pred nejakou sochou, obrazom, veršami poézie alebo časťou hudobného diela niekoľkokrát stalo, že ste vo vnútri zažili dôverné emócie, pocit radosti, jasné vnímanie toho, že pred vami nie je len matéria, kus mramoru a bronzu, maľované plátno, súbor zvukov, ale niečo väčšie, niečo, čo „hovorí“, čo je schopné dotknúť sa srdca, komunikovať posolstvo, pozdvihnúť ducha. Umelecké dielo je výsledkom kreatívnej schopnosti ľudskej bytosti, ktorá si kladie otázky pred viditeľnou realitou, snaží sa odhaliť jej hlboký zmysel a odovzdávať ho prostredníctvom jazyka, tvarov, farieb a zvukov. Umenie je schopné vyjadriť a zviditeľniť potrebu človeka ísť nad rámec toho, čo vidí, poukazuje na smäd a hľadanie nekonečna. Ba viac, sú to akoby otvorené dvere k nekonečnu, ku kráse a pravde, ktorá prekračuje všednú každodennosť. Umelecké dielo môže otvoriť oči mysle a srdca, pozdvihnúť nás k výšinám.

Jestvujú umelecké vyjadrenia, ktoré sú skutočnými cestami k Bohu, Najvyššej kráse, ba čo viac, sú pomôckou rastu vo vzťahu k nemu v modlitbe. Ide o diela, ktoré sa rodia z viery a vyjadrujú vieru. Napríklad, keď navštívime gotickú katedrálu, sme okúzlení vertikálnymi líniami, ktoré sa ťahajú smerom k nebu a priťahujú náš pohľad a nášho ducha, zatiaľ čo sa zároveň cítime malí, avšak túžiaci po plnosti. Alebo keď vstúpime do románskeho kostola: sme spontánne pozvaní k sústredenosti a modlitbe. Vnímame, že v týchto nádherných priestoroch je akoby ukrytá viera celých generácií. Alebo keď počúvame nejakú časť sakrálnej hudby, ktorá rozochveje struny nášho srdca, náš duch sa akoby rozšíri a pomôže nám obrátiť sa k Bohu. V mysli sa ešte vrátim ku koncertu v Mníchove, kde Leonard Bernstein dirigoval dielo Johanna Sebastiana Bacha. Na konci jednej časti kantáty som cítil, nie na základe uvažovania, ale v hĺbke môjho srdca, že to, čo som počul, mi odovzdalo pravdu veľkého skladateľa a nútilo ma chváliť a ďakovať Bohu. Vedľa mňa bol luteránsky biskup Mníchova, ktorému som po vypočutí tejto skladby spontánne povedal, že je skutočne pravdivá a silná viera i krása, ktorá vyjadruje neodolateľnú prítomnosť Božej pravdy.

Ako často sú obrazy alebo fresky plodom viery umelcov. Tvary, farby, svetlo nás podnecujú priamo k myšlienkam na Boha a vyvolávajú v nás túžbu dosiahnuť zdroj každej krásy. Je stále hlbokou pravdou to, čo napísal veľký umelec Marc Chagall, že maliari počas celých stáročí namáčali svoj štetec vo farebnom základe, ktorým je Biblia.

Koľkokrát potom umelecké vyjadrenia môžu byť príležitosťou, aby sme si pripomenuli Boha, aby nám pomohli v modlitbe alebo tiež k obráteniu srdca! Paul Claudel, slávny básnik, dramatik a francúzsky diplomat, v Bazilike Notre Dame v Paríži v roku 1886, práve počúvajúc spev Magnificat počas vianočnej omše, cítil Božiu prítomnosť. Nevkročil do kostola z dôvodu viery, ale vstúpil tam práve kvôli tomu, aby hľadal argumenty proti kresťanom, a predsa Božia milosť zasiahla jeho srdce.

Drahí priatelia, pozývam vás znovu objaviť význam tejto cesty aj pre modlitbu, pre náš živý vzťah k Bohu. Mestá a krajiny po celom svete uchovávajú umelecké diela, ktoré vyjadrujú vieru a pozývajú ku vzťahu k Bohu. Návšteva umeleckých miest potom nie je len príležitosťou pre kultúrne obohatenie, aj keď i pre toto, ale môže byť tiež momentom milosti, podnetom k posilneniu nášho vzťahu a dialógu s Pánom, k zastaveniu sa a premýšľaniu – na ceste z jednoduchej vonkajšej reality k hlbšej realite, ktorá sa vyjadruje tu - lúč krásy, ktorý sa nás dotkne, ktorý nás akoby vnútorne „poraní“ a vyzýva nás vystúpiť k Bohu. Končím modlitbou Žalmu 27: „O jedno prosím Pána a za tým túžim, aby som mohol bývať v dome Pánovom po všetky dni svojho života, aby som pociťoval nehu Pánovu a obdivoval jeho chrám“ (Ž 27,4).

Dúfame, že Pán nám pomôže kontemplovať svoju krásu ako v prírode, tak aj v umeleckých dielach, a tak dotknutí svetlom jeho tváre aj my sa staneme svetlom pre našich blížnych.

Preložil Peter Dufka