Vatikán (31. augusta, RV) - Dnešná generálna audiencia pápeža Benedikta XVI.
sa konala v Castel Gandolfe. Predniesol pri nej nasledovnú katechézu:
Drahí
bratia a sestry, viackrát v tomto období som pripomínal nevyhnutnosť pre každého
kresťana nájsť si čas pre Boha, pre modlitbu uprostred mnohých prác našich dní. Pán
sám nám dáva veľa príležitostí, aby sme naňho pamätali. Dnes by som sa chcel nakrátko
zastaviť pri jednom z tých kanálov, ktorý nás môže priviesť k Bohu a tiež pomôcť pri
stretnutí s ním: je to cesta umeleckého vyjadrenia, ktorého časťou je „via pulchritudinis”-
cesta krásy, o ktorej som hovoril už niekoľkokrát a ktorej hlbší význam by dnešný
človek mal znovu objaviť.
Možno sa vám už pred nejakou sochou, obrazom, veršami
poézie alebo časťou hudobného diela niekoľkokrát stalo, že ste vo vnútri zažili dôverné
emócie, pocit radosti, jasné vnímanie toho, že pred vami nie je len matéria, kus mramoru
a bronzu, maľované plátno, súbor zvukov, ale niečo väčšie, niečo, čo „hovorí“, čo
je schopné dotknúť sa srdca, komunikovať posolstvo, pozdvihnúť ducha. Umelecké dielo
je výsledkom kreatívnej schopnosti ľudskej bytosti, ktorá si kladie otázky pred viditeľnou
realitou, snaží sa odhaliť jej hlboký zmysel a odovzdávať ho prostredníctvom jazyka,
tvarov, farieb a zvukov. Umenie je schopné vyjadriť a zviditeľniť potrebu človeka
ísť nad rámec toho, čo vidí, poukazuje na smäd a hľadanie nekonečna. Ba viac, sú to
akoby otvorené dvere k nekonečnu, ku kráse a pravde, ktorá prekračuje všednú každodennosť.
Umelecké dielo môže otvoriť oči mysle a srdca, pozdvihnúť nás k výšinám.
Jestvujú
umelecké vyjadrenia, ktoré sú skutočnými cestami k Bohu, Najvyššej kráse, ba čo viac,
sú pomôckou rastu vo vzťahu k nemu v modlitbe. Ide o diela, ktoré sa rodia z viery
a vyjadrujú vieru. Napríklad, keď navštívime gotickú katedrálu, sme okúzlení vertikálnymi
líniami, ktoré sa ťahajú smerom k nebu a priťahujú náš pohľad a nášho ducha, zatiaľ
čo sa zároveň cítime malí, avšak túžiaci po plnosti. Alebo keď vstúpime do románskeho
kostola: sme spontánne pozvaní k sústredenosti a modlitbe. Vnímame, že v týchto nádherných
priestoroch je akoby ukrytá viera celých generácií. Alebo keď počúvame nejakú časť
sakrálnej hudby, ktorá rozochveje struny nášho srdca, náš duch sa akoby rozšíri a
pomôže nám obrátiť sa k Bohu. V mysli sa ešte vrátim ku koncertu v Mníchove, kde Leonard
Bernstein dirigoval dielo Johanna Sebastiana Bacha. Na konci jednej časti kantáty
som cítil, nie na základe uvažovania, ale v hĺbke môjho srdca, že to, čo som počul,
mi odovzdalo pravdu veľkého skladateľa a nútilo ma chváliť a ďakovať Bohu. Vedľa mňa
bol luteránsky biskup Mníchova, ktorému som po vypočutí tejto skladby spontánne povedal,
že je skutočne pravdivá a silná viera i krása, ktorá vyjadruje neodolateľnú prítomnosť
Božej pravdy.
Ako často sú obrazy alebo fresky plodom viery umelcov. Tvary,
farby, svetlo nás podnecujú priamo k myšlienkam na Boha a vyvolávajú v nás túžbu dosiahnuť
zdroj každej krásy. Je stále hlbokou pravdou to, čo napísal veľký umelec Marc Chagall,
že maliari počas celých stáročí namáčali svoj štetec vo farebnom základe, ktorým je
Biblia.
Koľkokrát potom umelecké vyjadrenia môžu byť príležitosťou, aby sme
si pripomenuli Boha, aby nám pomohli v modlitbe alebo tiež k obráteniu srdca! Paul
Claudel, slávny básnik, dramatik a francúzsky diplomat, v Bazilike Notre Dame v Paríži
v roku 1886, práve počúvajúc spev Magnificat počas vianočnej omše, cítil Božiu prítomnosť.
Nevkročil do kostola z dôvodu viery, ale vstúpil tam práve kvôli tomu, aby hľadal
argumenty proti kresťanom, a predsa Božia milosť zasiahla jeho srdce.
Drahí
priatelia, pozývam vás znovu objaviť význam tejto cesty aj pre modlitbu, pre náš živý
vzťah k Bohu. Mestá a krajiny po celom svete uchovávajú umelecké diela, ktoré vyjadrujú
vieru a pozývajú ku vzťahu k Bohu. Návšteva umeleckých miest potom nie je len príležitosťou
pre kultúrne obohatenie, aj keď i pre toto, ale môže byť tiež momentom milosti, podnetom
k posilneniu nášho vzťahu a dialógu s Pánom, k zastaveniu sa a premýšľaniu – na ceste
z jednoduchej vonkajšej reality k hlbšej realite, ktorá sa vyjadruje tu - lúč krásy,
ktorý sa nás dotkne, ktorý nás akoby vnútorne „poraní“ a vyzýva nás vystúpiť k Bohu.
Končím modlitbou Žalmu 27: „O jedno prosím Pána a za tým túžim, aby som mohol bývať
v dome Pánovom po všetky dni svojho života, aby som pociťoval nehu Pánovu a obdivoval
jeho chrám“ (Ž 27,4).
Dúfame, že Pán nám pomôže kontemplovať svoju krásu ako
v prírode, tak aj v umeleckých dielach, a tak dotknutí svetlom jeho tváre aj my sa
staneme svetlom pre našich blížnych.