Kardinál Jozef Tomko: Ku koreňom hospodárskej krízy

Príhovor kardinála Jozefa Tomka: Súčasná hospodárska kríza neustupuje, ale zasahuje už prakticky celý svet. Jej znaky sú rôzne, je to nielen neistota a nestálosť vo výrobe, ale aj pokles v priemysle, v podnikaní a obchode, ako aj vysoká nezamestnanosť, ktorá pretrváva so všetkými negatívnymi následkami na život jednotlivcov, rodín a štátov. Politické sily ako by nevedeli nájsť nápravné riešenia a finančná špekulácia je stále činná a bezohľadná. Vyrastajú nové hospodárske mocnosti, ako je v Ázii Čína a India, v Južnej Amerike Brazília, ale aj tie javia znaky spomalenia v raste. Medzitým kedysi osvedčené hospodárstva prejavujú povážlivú slabosť alebo zásadné chyby v hospodárskej politike a strácajú dôveru občanov. Najvýraznejším príkladom sú Spojené štáty americké, ktoré nielen strácajú prvenstvo v ekonomike, ale sú nútené ešte viac zväčšiť svoj štátny dlh, ktorý je už nadmieru neúnosný, a tak po prvý raz v histórii zostupujú dolu v rebríku veľkosti a istoty. V Európe sa ľahkovážne štátne hospodárenie prejavilo hrozbou bankrotu v Grécku, ale podobná hrozba sa ukázala aj v Írsku a Portugalsku a dnes sú obavy aj o Španielsko a Taliansko. V Európskej únii východisko z krízy našlo iba Nemecko. Ťažké následky krízy nesú predovšetkým chudobné štátne hospodárstva v Afrike a v Ázii, ktoré sú okrem toho úzko závislé aj na neistom počasí a iných prírodných podmienkach. O ich biede sa svet dozvie až keď dôjde k dramatickým situáciám smrteľného hladu, v akých sa dnes nachádza dvanásť miliónov obyvateľov Somálska.
Pri dnešnej globalizácii dnes nijaký štát so svojimi obyvateľmi neunikne aspoň do určitej miery následkom krízy. Pri hľadaní riešení tejto všeľudskej rany ani Cirkev nezaostáva predovšetkým ponuknutím toho, čo je jej vlastné. Cirkev upozorňuje na potrebu, ba nutnosť všeľudskej solidárnosti, ktorú my kresťania voláme láska k blížnemu. Na revolučnú silu lásky, civilne nazvanej solidárnosti, pre každú spoločnosť upozornil pápež Benedikt XVI. svojou encyklikou „Caritas in Veritate“. Zaujímavú sedemstranovú štúdiu uverejnil pre pol storočím americký sociológ ruského pôvodu, Pitirim Sorokin, pod názvom „Sila lásky“. Hnutie fokolarínov sa s úspechom pokúša na rôznych miestach o podnikanie, založené na podklade solidárnosti čiže bratskej lásky.
Začínajú sa objavovať aj hlbšie úvahy a štúdia o hlbokých koreňoch krízy. Pred nedávnom vatikánsky denník „L´Osservatore Romano“ uverejnil krátku sociologickú analýzu pod titulom: „Motorom rozbehu sú deti“, ktorú napísal známy katolícky ekonomista Ettore Gotti Tedeschi. Vychádza z pozorovania, že obyvateľstvo Severnej Ameriky a dvadsiatich európskych štátov povážlivo starne. Ich občania s vekom nad šesťdesiat rokov tvoria dnes celú štvrtinu celkového obyvateľstva, kým v iných, mladých krajinách táto skupina nedosahuje ani desať percent. Veková pyramida obyvateľov, ktorých sa rodilo viac ako ich umieralo, mala v minulosti širokú základňu nových občanov a postupne sa s vekovou hranicou zužovala. Dnes sa pyramida obracia na ruby, mladých je stále menej a počet starých rastie. Tým nastáva určitá kríza aj v hospodárstve. Udržiavanie rastúceho množstva starých ľudí stojí dnes štátne hospodárstvo stále vyššie výdavky, zatiaľ čo produktívna vrstva obyvateľstva sa stále viac zmenšuje. Mladí, ktorí dnes vstupujú pomerne neskoro do zamestnania, nestačia vydržiavať rastúcu kategóriu starých. Dnes je ich aj menej ako včera, lebo je menej detí. Okrem toho mladí, ktorí sú v produktívnom veku, sa môžu pýtať, prečo by mali robiť na starých. O to viac si môžu klásť takú otázku robotníci a zamestnanci, ktorí sa prisťahovali z iných krajín a na ktorých tí starší občania nijako neprispeli.
Autor poukazuje aj na iný, sprievodný jav, ktorý je dôležitý v národnom hospodárstve. Starší ľudia konzumujú a kupujú viac liekov ako aut, napomáhajú teda len výrobu a predaj určitých výrobkov a oveľa menej iných, ktoré môžu prísť do krízy. Siahajú stále viac po úsporách, ak nejaké majú. Sporivosť klesá tak u starých ako aj u mladých, lebo príjmy sú pomerne nízke a tlak konzumizmu vysoký.
Všetky tieto pozorovania poukazujú na jednu z príčin hospodárskej krízy. Nútia však aj k hľadaniu riešenia a stratégie pre budúcnosť. Treba si vážne položiť otázku pôrodnosti a starnutia. Je nutné vytvoriť nové pracovné možnosti. Ale zodpovední činitelia, podnikatelia, politici a zákonodarci musia konkrétne podporiť rodinu v jej prirodzenom povolaní mať deti. Ak nebudú deti a mladí, tak ťažko rátať s rozbehom výroby. Dnes jedna rodina, kde pracuje otec aj matka, zarába menej ako pred tridsiatimi rokmi zarábal len jeden člen rodiny. Pritom stúpajú poplatky na starobné a zdravotné poistenie, ako aj na dane.
Autor zakončuje svoju úvahu nasledovným tvrdením: „Vládcovia „zrelých“ krajín musia investovať do rodiny a do detí, aby spôsobili rýchly hospodársky vzrast pomocou uplatnenia takých činiteľov, ako sú nárast dopytu, úspor a investícií. Staršie osoby by tak boli viac prijaté a nielen znášané, ako je to občas dnes. Konečne sama príroda učí, že ak muž a žena neplodia deti, ťažko očakávať, že sa niekto o nich postará, keď ostarnú. Štát sa o to môže pokúsiť, ale za vysokú cenu“.
Tieto myšlienky a návrhy sú dnes veľmi aktuálne na Slovensku, kde sa stav rodiny v posledných desiatich rokoch prudko zhoršil a ešte stále sa zhoršuje. Stačí spomenúť neviazanú rozvodovosť, ktorá už zasahuje každé druhé manželstvo. K tomu treba pripomenúť, že počet detí, ktoré sa rodia mimo riadneho manželstva prekročil celú tretinu. Ak sa uváži stále vysoký počet potratov, vysoké sociálne poplatky a pritom pomerne nízke mzdy a penzie starých ľudí, tak záver článku sa ukáže ako nutnosť a potreba aj u nás: investovať do rodiny a do detí.

Kard. Jozef Tomko