Zamyslenie nad liturgickými čítaniami 21. nedele v Cezročnom období

Príhovor otca Mareka Durláka, kňaza Prešovskej archieparchie, ktorý študuje na Pápežskom patristickom inštitúte Augustiniánum v Ríme:

Milí rozhlasoví poslucháči, bratia a sestry. Mnohí z vás poznajú pieseň, ktorá začína slovami: Ó, Pane, teba milujem, tebe za všetko ďakujem. A ďalšia sloha vyjadruje to isté: Všetko, čo mám, je od teba, všetky tvory ťa velebia. Tieto slová vyjadrujú ústrednú myšlienku čítaní nasledujúcej nedele, ktorá sa ako niť tiahne pomedzi ich riadky. Prvé čítanie zo Starého zákona nám pripomína, že aj svetská moc pochádza od Pána. Pán prostredníctvom proroka Izaiáša hovorí Sobnovi, správcovi kráľovského paláca: „Zvrhnem ťa z tvojho miesta, odstránim ťa z tvojho úradu. Iného oblečiem do tvojho rúcha, opášem ho tvojím pásom a
do jeho rúk dám tvoju moc.“ Tieto slová akosi automaticky vyvolávajú v mysli podobnú situáciu zo súdneho procesu u Pontského Piláta. Na Pilátovu otázku: „Nevieš, že mám moc prepustiť ťa a moc ukrižovať ťa?“, Pán Ježiš odpovedá: „Nemal by si nado mnou žiadnu moc, keby ti nebola daná zhora“ (Jn 19, 10-11). Napokon o tom, že svetská moc má tiež svoj pôvod u Boha, svedčí apoštol Pavol v liste

Všetky tieto dobrá udeľuje Pán ľuďom zo svojej veľkej múdrosti a v láskavej starostlivosti o tento svet. Pavol v druhom čítaní z listu Rimanom žasne nad touto Božou múdrosťou a volá: „Aké bezodné je bohatstvo, múdrosť a vedomosť Božia! Aké nevyspytateľné sú jeho rozhodnutia a nepochopiteľné jeho cesty! Veď všetko je od neho, skrze neho a pre neho“. Avšak nielen materiálne dobrá, či svetská moc má svoj pôvod v Bohu. On je darcom každého dobra, aj toho duchovného. Upozorňuje nás na to Pán Ježiš v evanjeliu, keď po Petrovom vyznaní: Ty si Kristus, Syn živého Boha, hovorí: „Blažený si Šimon, syn Jonášov, pretože ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.“ Inými slovami, akoby mu vravel: Peter, ústa a hlas, ktorými vyznávaš, že som Božím Syn, sú tvoje, ale samotný obsah slov nemáš zo seba, lebo človek nie je schopný poznať tieto veci, pokiaľ mu neboli zjavené. Tebe ich zjavil môj Otec, ktorý je na nebesiach. Čosi podobné môžeme povedať aj o modlitbe. Často sa domnievame, že modlitba je niečo, čo my dávame Pánu Bohu. Ale či nepíše Apoštol na jednom mieste, že my ani nevieme, za čo sa máme modliť a že to sám Duch Boží sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi? Preto aj modlitba nie je čosi, čo sa rodí z mojej iniciatívy, je to niečo, na čom sa ja podieľam, na čom mám účasť. Je to akt, pri ktorom, ako vraví Pavol, už nežijem ja, ale Kristus vo mne. Ak je to teda tak, že každý dar pochádza zhora, od Otca svetiel, je to on, na ktorého sa máme obracať s prosbou o tieto dary. Skúsenosť kráľa Dávida, ako to môžeme počuť v responzóriovom žalme, je táto: „Vždy si ma vyslyšal, keď som ťa vzýval a rozmnožil si vo mne odvahu.“ Čo robiť, aby sme takúto skúsenosť mohli mať aj my? Ako dosiahnuť, aby na nás pán zhliadol a vyslyšal naše prosby? Stačí si všimnúť, čo hovorí žalm ďalej: „Vznešený je Pán, a predsa, zhliada na pokorného, pyšného však zďaleka pozná.“ Sväté Písmo nám poskytuje mnoho krásnych príkladov o tom, ako Boh zahŕňal požehnaním pokorných. Nech nám za všetkých svieti ako žiarivý vzor Mária, na ktorú zhliadol Pán práve pre jej poníženosť, vďaka čomu ju blahoslavia všetky pokolenia.