Zamyslenie na 22. nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie pripravil František Knapík, kňaz Spišskej diecézy, ktorý študuje katechetiku na Pápežskej saleziánskej univerzite v Ríme:

Jeden z dôležitých predpokladov pre úspešnú komunikáciu je schopnosť vedieť prekročiť vlastné schémy myslenia a naučiť sa chápať vnímanie a pohľad druhého človeka. Napriek tomu, že sa na ľudí okolo nás zvyčajne pozeráme cez naše vlastné predstavy a skúsenosti, je potrebné vedieť, že tí druhí to môžu vždy vnímať trochu inak. Problém však nastane vtedy, ak si začneme byť natoľko istí svojim presvedčením, že cítime potrebu podľa neho usmerniť správanie toho druhého. Skutočnosť, že to s našim blížnym myslíme úprimne, ešte neznamená, že naša dobre mienená rada nemôže byť mylná, ako to potvrdzuje aj Evanjelium 22. nedele v období cez rok.
Ide o jedno veľké nedorozumenie v komunikácii medzi Kristom a Petrom. Po tom, ako učeník správne definoval mesiášsku identitu svojho Majstra, Ježiš chce učeníkov posunúť v poznávaní svojho poslania ešte ďalej. Začal preto „vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Peter si ho však vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane!“ To sa ti nesmie stať!“ Táto Petrova dobre mienená rada, sa obrátila proti nemu. Hoci vyjadril to, čo si skutočne myslel, ukázal, že z Kristovho mesiášskeho poslania ešte toho veľa nepochopil. Totiž obraz trpiaceho a zabitého Mesiáša bol pre Petra neprijateľný. Podľa židovskej tradície Mesiáš mal byť úspešný suverénny víťaz tak po stránke morálnej ako aj fyzickej.
Peter nechcel prísť o túto svoju predstavu, preto cítil morálnu povinnosť zasiahnuť a varovať Krista pred dramatickým osudom, ktorý spomínal. Ježiš ho však veľmi dôrazne napomenul. „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“
Hoci Peter bol s Kristom v dôvernom priateľskom vzťahu, predsa sa stal pre svojho Učiteľa prekážkou plnenia Otcovej vôle. Peter v strachu o Kristovu budúcnosť, ale hlavne o svoju, pozabudol, že sa dostal do situácie, kedy začal svojmu Pánovi radiť, čo má robiť. Ježiš ho preto prosí, aby mu ustúpil z cesty.
Ako Peter, tak aj každý z nás, kto pracuje pre Cirkev, si musí dávať pozor, aby pri budovaní Božieho kráľovstva, nepresadzoval len svoje ľudské predstavy a záujmy, ktoré môžu byť často opačné ako tie Božie. Pánov učeník by sa nikdy nemal dostať pred svojho Učiteľa. Mal by vždy kráčať za ním. Kristus by mal si byť ten, ktorý bude vždy určovať smer cesty. Kto presadzuje len svoju vôľu, ľahlo sa môže stať prekážkou v uskutočňovaní Božieho zámeru aj napriek tomu, že sa pohybuje v tesnej blízkosti Krista.
Ježišova cesta utrpenia a obetovania má byť cestou aj jeho učeníkov: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.” Slová o kríži, o sebazaprení, o postupnom strácaní vlastného života zaiste neznejú príjemne. Avšak každý, kto to s nasledovaním Krista myslí vážne, musí počítať s ťažkosťami. Utrpenie patrí k podstate Kristovho učeníctva, lebo očisťuje naše motívy a robí naše ohlasovanie hodnoverným.
Milí poslucháči, všetci sme povolaní stáť sa Ježišovými učeníkmi. Ak chceme byť užitoční pre rast Božieho královstva, musíme nechať svoje tužby a predstavy neustále formovať Kristom. Vyhneme sa tak nebezpečenstvu, že by sme chceli určovať Bohu, čo by mal robiť v našom živote. A nezľaknime sa ani prípadneho utrpenia a ťažkostí. Sú to znaky, že ideme Kristovou cestou.