Zamyslenie nad liturgickými čítaniami 20. nedele v Cezročnom období

Pripravil Marek Haratim, vicerektor Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda:
Drahí poslucháči! V súčasnej dobe sa nedá nevšimnúť problém cudzincov a prisťahovalcov. Hádam každý deň vnímame správy o zadržaní nelegálnych migrantov.
Nedávno som čítal reportáž o živote na najprísnejšie stráženom priestore na Slovensku – na 98 km dlhej hranici s Ukrajinou. V obciach okolo hranice sa objavujú hroby neznámych, ktorí tu našli svoju smrť pri svojej ceste za lepším životom. Ich pochod veľmi náročným horským terénom skončil pre nedostatok síl a vyčerpanosť. Problém nelegálnej imigrácie je však naliehavý aj v rôznych iných častiach Európy a sveta, a mnohé charitatívne organizácie pracujú na riešení situácie imigrantov.
Vhod nám prichádza aj téma čítaní nasledujúcej nedele, v ktorej liturgia slova ponúka teologický náhľad na tému cudzinca, človeka inej viery, príslušníka iného národa.
Najprv prorok Izaiáš v prvom nedeľnom čítaní rozvíja veľkú tému o Bohu, ktorý otvára svoju náruč pre všetky národy: „Môj dom bude domom modlitby pre všetky národy“. Prorok načrtáva univerzálny rozmer božieho kráľovstva, ktorý potom nachádza svoje potvrdenie v listoch svätého apoštola Pavla a v Matúšovom evanjeliu. Časť, ktorá sa číta v túto nedeľu pochádza z tzv. Deuteroizaiáša, v ktorej sa prorok obracia na príslušníkov izraelského národa v babylonskom zajatí. Tiež sú tu cudzincami, vyhnancami a pociťujú biedu svojho položenia. Prorokove slová sú slovami nádeje a útechy o Bohu, ktorý nezabúda na nikoho, kto uctieva jeho meno a uplatňuje morálne požiadavky zákona. Pripravuje tiež vyvolený národ na to, že do Božieho kráľovstva je otvorená cesta pre všetkých.
Tieto slová potvrdzuje aj Sv. Pavol v druhom čítaní z listu Rimanom, kde sa sám predstavuje ako apoštol pohanov. Apoštol pohanov sa obracia na svojich spolubratov vo viere, ktorí ťažko prijímajú fakt, že aj pohanom Boh ponúka cestu spásy. Pavol vysvetľuje, že predovšetkým viera otvára brány božieho kráľovstva. Boh sa nám ukazuje ako veľkodušný Otec, ktorý pre svoje milosrdenstvo a lásku k človeku bez rozdielu, posiela svojho Syna, aby všetci ľudia dosiahli spásu.
V Matúšovom evanjeliu nachádzame akoby myšlienkovú červenú niť, ktorá sa tiahne celým jeho evanjeliom: Ježiš Kristus prišiel, aby spasil všetkých ľudí. Ježiš je Abrahámovým potomkom, prisľúbeným Mesiášom, ktorého náboženskí vodcovia od začiatku prenasledujú, kým hriešnici a pohania ho prijímajú. Miesto Izraela v dejinách spásy tak zaujíma Cirkev ako pravý Boží ľud, pozostávajúci zo Židov aj pohanov. Ježišovým utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním sa všetkým ľuďom otvára cesta spásy: všetci sa majú stať Ježišovými učeníkmi a deťmi nebeského Otca. Ježišov rozhovor s kanaánskou ženou, ktorá žiada o uzdravenie svojej dcéry je typickým príkladom posolstva Matúšovho evanjelia. Ježiš sa zdráha možno skôr naoko, ale prekvapený veľkosťou viery tejto ženy plní jej žiadosť a uzdravuje jej dcéru. Celá udalosť vyznieva o to paradoxnejšie, že žena je pre Židov pohanka, to znamená nie je príslušníčkou vyvoleného národa. Evanjelista Marek v rovnakej epizóde vo svojom evanjeliu ju menuje ako Grékyňu rodom Sýrofeničanku. A predsa nazýva Pána Ježiša synom Dávidovým a plná nádeje ho prosí o pomoc, uzdravenie a záchranu. Aj pohania v ňom totiž vidia svojho Mesiáša. Nie náhodou ten istý evanjelista Matúš zakončuje svoje evanjelium Ježišovým misijným rozkazom: Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 18-20).
Učiť všetky národy, krstiť ich a naučiť ich všetko, čo nám Pán prikázal, znamená tiež svedčiť o ňom, o jeho dobrote a láske. Charitatívne aktivity cirkvi pomáhajú mnohým ľuďom v rôznych častiach sveta. Svätý Otec Benedikt XVI vo svojej prvej encyklike Deus caritas est napísal: „Aj v Katolíckej cirkvi a v iných cirkvách a náboženských spoločenstvách vznikli nové formy charitatívnych aktivít, pričom staršie sa v nich prejavujú s obnoveným entuziazmom. Sú to formy, v ktorých sa často darí vytvoriť šťastné spojenie medzi evanjelizáciou a charitatívnymi dielami. Chcel by som tu výslovne potvrdiť, čo môj veľký predchodca Ján Pavol II. napísal vo svojej encyklike Sollicitudo rei socialis, keď vyhlásil pripravenosť Katolíckej cirkvi spolupracovať s charitatívnymi organizáciami týchto cirkví a spoločenstiev, pretože všetci sme podnecovaní tou istou základnou motiváciou a máme pred sebou ten istý cieľ: pravý humanizmus, ktorý v človeku uznáva Boží obraz a chce mu pomôcť žiť životom zodpovedajúcim jeho dôstojnosti. Encyklika Ut unum sint potom ešte raz zdôraznila, že pre rozvoj sveta smerom k lepšiemu je nevyhnutný spoločný hlas všetkých kresťanov a ich zasadzovanie sa „za rešpektovanie práv a potrieb všetkých, najmä chudobných, ponižovaných a bezbranných“. Chcel by som vyjadriť radosť, že táto túžba našla v celom svete široký ohlas v mnohých iniciatívach (Deus caritas est b.30)“.
Medzi tými, ktorým adresujú svoju službu je nemálo utečencov, ktorí z rôznych dôvodov opustili svoju vlasť a hľadajú lepšie životné podmienky. Skôr ako nepreniknuteľné ploty potrebujú otvorené srdcia, ktoré sú schopné podeliť sa a tak zmierniť ich neľahké položenie. Tým, že im poskytneme pomoc, stávame sa pre nich poslami života, nie kopáčmi hrobov neznámych, ale staviteľmi mostov nádeje.