Zamyslenie nad liturgickými čítaniami 19. nedele v Cezročnom období
Pripravil P. Rudolf
Uher SJ, ktorý študuje spiritualitu na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme
Často
sa pýtame, kde môžeme stretnúť Boha. V skutočnosti je to On sám, ktorý nám prichádza
naproti. Čítania blížiacej sa devätnástej nedele v cezročnom období sa zmieňujú o
vrchu, búrke a vánku ako o možnostiach Božieho zjavenia. Evanjelium nám dokonca ukazuje,
že aj keď máme malú vieru a pochybujeme, Ježiš odpovedá na našu úpenlivú prosbu svojou
prítomnosťou. Matúšovo evanjelium necháva vyniknúť kontrast medzi Ježišom, ktorý
sa modlí sám na vrchu, čo je postoj a miesto typické pre stretnutie s Bohom, a učeníkmi,
ktorí sa plavia na druhý breh jazera v noci a počas búrky: „Loďka bola už mnoho stadií
od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim“ (Mt 14, 24). To sú naopak
výrazy symbolizujúce neistotu a nepokoj, ktoré kladú prekážky pokojnému stretnutiu
s Pánom. „Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš“ (v. 25); učeníci
ho nečakali týmto spôsobom, „vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli“ (v.
26). Peter, celý zmätený, sa odváži dokonca požiadať o dôkaz: „Pane, ak si to ty,
rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode“ (v. 28) – bez toho, aby si uvedomil, že neexistuje
žiadny dôkaz pre vieru v Božiu prítomnosť bez osobného nasadenia a riskovania. Ježiš
svojou prítomnosťou neodstraňuje ťažkosti života a nepochopiteľnosť situácií, ale
ponúka istotu kráčať ďalej naprieč nimi: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa“ (v.
27). Ježiš svojou prítomnosťou a svojím Slovom posilňuje našu vieru, aby sme ho spoznali
ako Záchrancu a Spasiteľa. Preto hovorí Petrovi s výčitkou ale zároveň povzbudzujúco:
„Maloverný, prečo si pochyboval?“ (v. 31). Malovernosť, slabá viera neruší status
učeníka, ale dovoľuje pomaly sa otvoriť pre plné rozpoznanie Pánovej prítomnosti:
„Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: «Naozaj si Boží Syn!»“ (v. 33). Viera
učeníkov, ako aj naša viera, predstavuje proces, otvorený pre celkové stretnutie s
Pánom. Zostáva preto skutočne veľmi dôležité, aby sme Bohu nevymedzovali spôsoby jeho
prítomnosti a jeho pôsobenia v našich životoch. Prvé čítanie rozpráva o tom, ako Boh
povedal Eliášovi: „«Vyjdi von a postav sa na vrchu pred Pána!» Práve prechádzal Pán“
(1Kr 19, 11). Boh nebol ani v silnom víchre, ani v zemetrasení, ani v ohni, čiže v
známych to prejavoch, ktoré reprezentujú okolnosti Božieho zjavenia v Biblii, ale
v „šume jemného vánku“ (1Kr 19, 11-12). Nejestvujú okolnosti alebo situácie nepriaznivé
pre skúsenosť s Bohom. Javí sa nevyhnutnou iba jediná podmienka: Vyjsť zo seba samých
a otvoriť sa pred Bohom, aby sme objavili jeho pôsobenie v našom živote a v udalostiach
našich dní. Pôsobenie, ktoré pripomína nežnosť mierneho vánku, ktorý sa nevnucuje,
ani nepustoší. V druhom čítaní z listu Rimanom (Rim 9, 1-5) si apoštol Pavol sťažuje,
že jeho bratia, jeho príbuzní podľa rodu, napriek tomu, že dostali toľko znamení Božej
prítomnosti (adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia
a praotcov...), nespoznali Krista, ktorého tieto znamenia ohlasovali a ktorého boli
predobrazom. Celé dejiny spásy na neho poukazujú a on je kľúčom pre vnímanie a chápanie
Božieho pôsobenia v týchto dejinách. Toto je to, čo sa usilujeme robiť, keď sa schádzame
v spoločenstve, aby sme preskúmali náš život vo svetle viery: objaviť Pánove stopy,
aby sme ho mohli lepšie nasledovať.