Komentár Jozefa Kováčika: Mrazivé leto

Štvrtkový komentár pripravil Jozef Kováčik, hovorca KBS:

Koncom uplynulého mesiaca sme sa ako hovorcovia biskupských konferencií opäť stretli na pracovnom stretnutí. Rok po našom stretnutí na Slovensku nás hostila Litva. Zvyčajne sa hostiteľská krajina snaží ukázať to najlepšie, čo má. Urobili to aj naši priatelia z biskupskej konferencie v Litve. Predsa však vo Viľniuse pre nás pripravili niečo výnimočné- mrazivo výnimočné. Namiesto návštevy povedzme galérie, alebo národného múzea nás zaviedli do múzea genocídy KGB! Rozľahlá budova priamo v centre mesta bola tichým svedkom zverstiev tajnej polície komunistického Zväzu sovietskych socialistických republík. Litva ako jedna z krajín anektovaných sovietskym impériom bola pod neustálym tlakom. Tajná polícia, ktorá bola štátom v štáte, kontrolovala nielen verejný, ale aj súkromný život obyvateľov krajiny. V dvojposchodovej budove vyšetrovali a kruto mučili tisíce ľudí. 200 tisíc vyšetrovaných, 180 tisíc odsúdených, z ktorých 130 tisíc deportovaných na Sibír. A takmer 1500 popravených priamo v budove. Okrem ciel, v ktorých nechýbali ani samotky rôzneho druhu, nevynímajúc také, v ktorých väzni boli neustále po kolená v studenej vode, alebo tzv. faradajových klietok, kde bol väzeň odizolovaný aj zvukovo, nám ukázali aj popravčiu miestnosť. Popravcom, teda katom bol vždy osobne veliteľ celého väzenia. Podľa sprievodkyne jeden z tých, ktorý bol vo vedení väzenia takmer desať rokov, popravil osobne do 500 väzňov. Medzi väznenými a popravenými boli aj stovky kňazov a rehoľníkov. Po východe z väzenských kobiek bolo vidieť na našich tvárach pohnutie. Vychádzali sme v tichu. Neskôr sme sa mohli osobne stretnúť aj s jedným z tých, ktorí väzením prešli. Súčasný predseda Konferencie biskupov Litvy a arcibiskup Kaunasu Sigitas Tamekevičius bol odsúdený na desať rokov väzenia a vyhnanstvo na Sibír. Jeho vina? Viedol samizdatový časopis o náboženskom živote v Litve. „Byť vo väzení na Sibíri a byť dnes biskupom, to je utrpenie, ktoré má niečo spoločné.Na Sibíri som mal dokonca viac času na modlitbu a premýšľanie ako v dnešnej uponáhľanej dobe.“- povedal s úsmevom arcibiskup. Napriek ťažkému väzeniu však zostal optimistom a realistom zároveň. Bol z neho cítiť pokoj a vyrovnanosť. Pri odchode zo sály všetci spontánne vstali a tlieskali. Prišiel ku každému z nás, podal ruku, zaželal veľa úspechov.
V súvislosti s týmto zážitkom sa mi vyjavili obrazy väzenia KGB i v súvislosti s komentárom istého pána v mienkotvornom slovenskom liberálnom denníku, ako sa sám označuje, keď sa rozhodol v súvislosti s udalosťami v Írsku navážať do Katolíckej cirkvi ako k nepriateľke demokracie a ignorovateľke zákonov.
Podľa jeho názoru má vraj Cirkev veľmi ďaleko od reálneho sveta, do ktorého sa Cirkev a najmä jej najvyššie vedenie stále uzatvárajú. Cirkev má údajne iný pohľad na mnohé otázky morálky a pravidiel každodenného života než väčšina spoločnosti- a to nielen v tzv. „vyspelom“ západnom svete, ako tvrdí autor.
Uvažoval som o jeho slovách a hlavne ich dopade na nekriticky mysliaceho čitateľa obklopený majestátnymi vrchmi Dolomitov v Alpách, kde som sa na tri dni ocitol. Pozeral som na majestátne hory, ktoré dotvárajú úžasnú scenériu severného Talianska už tisícročia. Keď som pozeral na staré fotografie v domoch a horských chatách, uvedomil som si, že pohľad, ako mne, sa naskytol i generáciám a generáciám ľudí predo mnou. Ľudia sa menili, prichádzali a odchádzali, no hory zostali. V samotnej Cortine d’Ampezzo, kde som bol na fare ubytovaný, ma zaujal ako hokejového fanúšika i miestny zimný štadión. Bol som veľmi milo prekvapený tým, ako v ňom dokázali architektonicky skĺbiť minulosť s prítomnosťou. V roku 1956 sa konali v Cortine olympijské hry. A práve centrálny štadión so svojou starobylou drevennou konštrukciou a tribúnami dokázali skĺbiť do príjemného moderného štadióna pre súčasnosť. Bez toho, aby sa navážali do architektov minulosti.
Sú hodnoty, ktoré sa v živote človeka nemenia. Zostávajú ako hrdé bralá v Dolomitoch. Ja ich síce môžem podceniť, alebo sa im vysmiať, alebo ak sú zakryté búrkovými mrakmi dokonca tvrdiť, že neexistujú, alebo nikdy neexistovali, no po východe slnka sa mi vysmejú oni svojou majestátnosťou. Ak ich podcením, môže to skončiť vážnym zranením, dokonca smrťou. Cirkev sa niekedy nielen môže ale i musí postaviť tzv. diktátu demokracie. Je to jej povinnosť, najmä ak ide o úctu voči životu, alebo pokusy falšovať dejiny, zvlášť ak ide o dejiny národa späté so životodárnou miazgou, akou je u nás Cyrilometodská tradícia. Aj na tú sa už sem tam snaží niekto napľuť. Odvaha i možnosť to urobiť verejne vyplýva možno práve z toho, že v inom extréme je niekedy zneucťovaná a zneužívaná vulgárnosťou tých, ktorí ju zneužívajú len pre svoje politické nízke záujmy a ciele. Túto cestu už však poznáme. Vydala sa ňou onoho času i Komunistická strana Československa. Rok 1985 a púť na Velehrade boli naplánované inak. Je zaujímavé, že postup ako cez kopirák začíname zažívať opäť. Stačilo oprášiť staré uznesenia KSČ a uverejniť. Na to je ale potrebné poznať dejiny. I s dôsledkami, ktoré dokumentuje mrazivé väzenie KGB. Prajem vám, drahí poslucháči radšej príjemné a teplé leto.