Príhovor kardinála Jozefa Tomka

Epidémia HIV-AIDS

Svetové médiá sa často zmieňujú o modernej chorobe, ktorá sa v niektorých oblastiach šíri ako epidémia. Označuje sa anglickou dvojitou skratkou Hiv-Aids, alebo len Aids (francúzske pramene používajú skratky Vih-Sida). Je to choroba nákazlivá, jej vírus sa prenáša najmä dotykom s krvou a životnými šťavami (?) postihnutého, čiže sieropozitívneho nositeľa. Medzi konkrétne cesty nákazy patria poranenia pri narábaní s nakazenou krvou, používanie injekčnej ihly viacerými pri drogovaní, takzvané „vertikálne prenášanie“ od nakazenej matky na dieťa pri pôrode, pohlavný styk s viacerými partnermi ako aj homosexuálneho a prostitučného typu, a podobne. Nákaza spôsobuje silné oslabenie imunity, čiže odolnosti človeka proti iným chorobám a bacilom; tak sa súčasne znovu rozšírila v postihnutých krajoch tuberkulóza, ktorá sa zdala už byť prekonaná.

Pôvod tejto choroby niektorí odvádzajú prenosom z opíc. Je to nákaza, ktorá sa rýchlo rozšírila najmä v posledných tridsiatich rokoch, pričom veľkú úlohu zohralo nezodpovedné sexuálne chovanie. Za túto krátku dobu sa ňou podľa medzinárodných štatistík nakazilo vyše šesťdesiat miliónov a zomrelo na ňu asi tridsať miliónov ľudí. Za jediný rok 2009 štatistika uvádza dva milióny šesťstotisíc nakazených a jeden milión osemsto tisíc mŕtvych na Aids. Najviac postihnuté je obyvateľstvo podsaharskej oblasti v Afrike, kde sa uvádza dvadsaťdva a pol milióna nakazených, iné oblasti sú vo Východnej Ázii, ako aj v niektorých krajoch Ameriky a Európy. Dnes sa však nákaza natoľko rozšírila po svete, že sa stala prakticky všeľudským problémom, ktorým sa zaoberala v júni 2011 Organizácia spojených národov na svojom plenárnom zasadnutí. Táto choroba je teda tragédia, ktorá sa v mnohom podobá niekdajšiemu moru: naozaj nielen kosí mnohé ľudské životy, ale aj necháva zničené rodiny, mnohé siroty a pôsobí veľké škody na zdravotnom, hospodárskom a spoločenskom poli.

Katolícka Cirkev si včas uvedomila vážnosť tejto novej pliagy pre ľudstvo. Pápežská rada pre zdravotných pracovníkov zvolala už roku 1989 medzinárodnú konferenciu znalcov na tému: „Žiť prečo? Aids“. Blahoslavený Ján Pavol II. sa na svojich misijných cestách osobne stretol s chorými a ich rodinami, ako aj so zdravotníckym personálom. Pamätám sa, ako sme vo Východnej Afrike prechádzali cez nemocnicu, naplnenú vyše polovice chorými na Aids, pričom nám misionár -lekár vysvetľoval svoju prácu medzi postihnutými. Ján Pavol II. bol hlboko dotknutý toľkým utrpením. To nebol jediný prípad takej návštevy, kde z ohľadu na chorých média neboli pripustené. Tieto priame skúsenosti sa prejavili v jeho prejavoch, keď poukázal, že stratu zdravotnej imunity spôsobuje strata morálnej imunity, čiže kríza etických hodnôt u
ľudí a ozajstná „duchovná patológia“ (15.nov.1989). Biskupom z Burundi povedal roku 1990: „Vážnosť tejto choroby sa týka nielen utrpenia a smrti, ktoré ona nemilosrdne spôsobuje, ale aj antropologických (ľudských) a mravných súvislostí. Epidémia sa líši od iných, ktoré ľudstvo poznalo práve tým, že pri jej rozšírení hrajú úlohu dobrovoľné ľudské skutky“ (15.9.1990). Ešte otvorenejšie sa Ján Pavol II. vyjadril roku 1993 pri návšteve nemocnice v hlavnom meste Ugandy, Kampale: „Pri šírení Aidsu sa šírila aj rozsiahla kríza hodnôt v niektorých spoločnostiach, lebo mnohé osoby rastú okyptené na duchu, necitlivé na čnosti a na duchovné hodnoty, ktoré jedine môžu zaručiť ozajstné šťastie a pravý pokrok spoločnosti“ (7.2.1993). Pápež narážal na následky takzvanej sexuálnej revolúcie, čiže mravnej neviazanosti v mnohých krajinách.

Dnes katolícka Cirkev vydržiava vyše 117.000 zdravotných centier od jednoduchých staníc až po veľkomestské polikliniky. Už spomínaná Rada Svätej Stolice pre zdravotných pracovníkov usporiadala v dňoch 27.-28.mája 2011 medzinárodné študijné stretnutie na tému „Starosť o ľudskú osobu ako podstatná pri liečbe Hiv-Aidsu“.

Ako však predísť nákaze Aidsu a ako liečiť nakazených? Technicky možné riešenia sa predstavujú v skratke ako ABC metóda, pričom A znamená abstinencia, čiže pohlavná zdržanlivosť, B značí vernosť v pohlavnom styku a C je skratka pre „condom“ čiže prezervatív. Ktorú cestu má použiť človek, aby sa preventívne uchránil od nákazy, alebo aby nenakazil iných, ak je už zasiahnutý chorobou?

Ľudia, ktorí považujú zdržanlivosť alebo styk s jedinou osobou za nemožné, utopické riešenie, sa okamžite utiekajú k tretiemu prostriedku, to je k používaniu kondomu ako záruky „bezpečného sexu“, napriek tomu, že tento prostriedok nie je až natoľko „bezpečný“ a okrem toho narušuje prirodzenú povahu manželského aktu, ktorý je zároveň plodný a spojujúci. Pritom anglický vedec A.P.Waterson už roku 1983 tvrdil v „British Medical Journal“, že „tejto chorobe sa v podstate možno vyhnúť. Zanechanie promiskuity, homosexuálnosti a zneužívania drog by mohlo nakoniec zastaviť tieto dve choroby v ich rozbehu“, ale zároveň smutne dodal: „je však málo pravdepodobné, že toto riešenie bude prijateľné“.

Napriek tomu pesimizmu rázne kroky zo strany štátu a kresťanských pracovníkov už dosiahli veľké výsledky na silnom zmenšení nákazy v Ugande, v Kényi a v Tanzánii politikou manželskej vernosti, vylúčením príležitostného pohlavného styku s viacerými osobami a výchovou mládeže. Predmanželská čistota a manželská vernosť sa stále viac ukazujú ako najúčinnejšie i keď náročné cesty, ako predísť nákaze. Medzitým aj lekárska veda pripravila antiretrovirálne lieky, ktoré prakticky zneškodnia nákazu dieťaťa od matky pri pôrode. Benedikt XVI. vyzval roku 2009 zodpovedných činiteľov, aby umožnili pre všetkých potrebné základné lieky a neobmedzovali ich výrobu a používanie egoistickými zákonmi o patentoch.

Okrem riešenia pre preventívnu ochranu dal Ján Pavol II. roku 1990 v prejave k biskupom z Burundi tieto praktické smernice, ako pomáhať osobám už postihnutým chorobou: „Zároveň mám na mysli psychologickú a duchovnú pomoc, ktorá nesmie chýbať chorým v akútnom štádiu a nositeľom vírusu. Tí sa zvyknú uzavrieť do seba v úzkostlivom mlčaní. Potrebujú bratskú prítomnosť, aby mali odvahu prijať svoj stav“. To ako by som videl veľkého pápeža, keď sme prechádzali cez oddelenie postihnutých na Aids v spomínanej africkej nemocnici.

Na Slovensku sa už objavili správy o prípadoch tejto hroznej nákazy. Bolestné skúsenosti a informácie zo zasiahnutých krajín by nás mali nútiť k rozmýšľaniu a zodpovednému konaniu.