Bazilika Santa Mária Maggiore (2. časť)
Historicko-symbolický pohľad na najstarší mariánsky chrám

Význam hlavnej mariánskej baziliky v Ríme počas storočí narastal. V 60. rokoch V. storočia vyhlásil pápež Hilarius baziliku Santa Maria Maggiore za rovnako dôležitú ako je pápežská katedrála, bazilika Najsvätejšieho Spasiteľa, dnes nazývaná Bazilika sv. Jána v Lateráne. Ako sa zdá, skvelá výzdoba pápežského chrámu vykonaná za Sixta III., nepotrebovala väčšie reštaurátorské zásahy až do VIII. storočia a až v prvom desaťročí IX. storočia dal pápež Lev III. reštaurovať všetky nosné štruktúry chrámu. O niekoľko rokov neskôr prišlo k ďalšej významnej úprave v presbytériu baziliky: pápež Paschal I. nechal premiestniť biskupskú katedru, ktorá rovnako ako vo všetkých ďalších kostoloch stála uprostred apsidy. Historické pramene uvádzajú zvláštny dôvod: pápeža vraj rušilo rozprávanie žien pri bohoslužbách. Preto nastali diskusie o premiestnení matronea, priestoru vyhradeného pre ženy. Konečné riešenie však bolo iné: podlaha v presbytériu bola zvýšená a pod pápežským oltárom bolo postavené schodisko ku krypte podľa vzoru Svätopeterskej baziliky. Ornamentálna výzdoba podlahy baziliky, tvorená rôznymi druhmi porfýru a tvrdých mramorov, pochádza z prvej polovice 12. storočia. Napriek tomu, že bola mnohokrát reštaurovaná,, výskum potvrdzuje, že predchádza zlatý vek podobných dlažieb nazývaných cosmatiovská dlažba, podľa rodu kamenárov, ktorí sa v tomto odbore preslávili.
Obdobie veľkých zmien začína nástupom Mikuláša IV. na pápežský trón roku 1288. V rámci veľkého plánu obnovy kresťanského Ríma ako pápežského mesta úspešne konkurujúceho sídelným mestám svetských vládcov, mali byť všetky významné kultové miesta obnovené v plnom lesku. Bazilika Santa Maria Maggiore, rovnako ako aj Lateránska bazilika, dostala v tej dobe transept, aby sa vzhľadom priblížila vatikánskej bazilike. Úprave padli za obeť pôvodné apsidy, neskôr nahradené novými, polygonálnymi. Nová priečna loď nemohla príliš vystupovať z obrysu stavby kvôli zvláštnej terénnej situácii a jej šírka sa obmedzila iba na 6 metrov: inak by totiž bolo potrebné rozšíriť pódium, na ktorom chrám stojí. Aj nová apsida presiahla rozmery starej iba o zhruba 70 cm. Nie je vylúčené, že ako inšpirácia poslúžila pápežovi Mikulášovi IV. bazilika sv. Františka v Assisi a pretože pápež bol františkánom, mohli byť nové úpravy tiež výrazom rímskej pocty tomuto svätcovi.
Najúžasnejším dielom, ktoré po sebe nechal v hlavnom rímskom mariánskom chráme pápež Mikuláš IV., napriek tomu, že sa nedožil jeho dokončenia, je mozaiková výzdoba hlavnej apsidy. Jej autorom je Iacopo Torriti, ktorý súčasne pracoval aj v Assisi a v Lateránskej bazilike. Umelec nenechal nasledujúce generácie na pochybách ani o datovaní: jeden z nápisov potvrdzuje ako dátum dokončenia výzdoby rok 1295. Torritiho mozaiky sú oslavou Panny Márie. V spodnej časti medzi oknami zachytil hlavné momenty Máriinho pozemského života, zatiaľ čo na klenutej ploche v nebeskej zóne prebieha Korunovanie Panny Márie.
Samotná scéna sa odohráva vo veľkom kruhu, v ktorom na tróne, vykladanom drahými kameňmi, sedí Matka a Syn, ktorý jej kladie na hlavu vzácnu korunu. V ľavej ruke drží Kristus otvorenú knihu, v ktorej je napísané: Poď, moja vyvolená, posadím ťa na svoj trón. Pozadie scény tvoria hviezdy a pod stupňom trónu je zobrazené slnko s mesiacom. Nápis pod výjavom hovorí: Panna Mária vyzdvihnutá do večného príbytku, kde Kráľ Kráľov sedí na hviezdnom tróne. Svätá Matka Božia je vyvýšená v nebeských kráľovstvách nad anjelské chóry.
Okrem skvelej mozaikovej výzdoby sa v posledných desaťročiach 13. storočia pracovalo v bazilike ešte na ďalšom dôležitom diele. Sochár a architekt Arnolfo di Cambio bol poverený stavbou oratória pre relikviu betlehemských jaslí. Nie je náhodou, že sa o tento vzácny predmet staral františkánsky pápež: práve sv. František totiž v roku 1223 postavil v Greggio prvého predchodcu dnešných betlehemov. Štrnáste storočie nebolo dobou rozkvetu Ríma. Avignonské pápežstvo znamenalo okrem iného tiež neprítomnosť veľkého patróna mesta. Ešte v roku 1443 popisuje pápež Eugen IV. situáciu v hlavnom kresťanskom meste ako značne neutešenú: Pahorky boli opustené, býva sa na planinách pozdĺž Tiberu, úzkym uličkám chýba dlažba, sú temné kvôli balkónom a oblúkom, ktorými sa domy navzájom podopierajú, po uliciach sa potuluje dobytok... Na Kapitole sa pasú kozy, Forum Romanum je pastvou pre kravy, o niekoľkých posledných pamiatkach, ktoré zostali, kolujú najpodivnejšie legendy. Chrámu sv. Petra hrozí zrútenie.
Hlavný mariánsky chrám Ríma, Santa Maria Maggiore, sa ocitol uprostred, ako by sme dnes povedali, romantickej vidieckej scenérie. Jediná prístupová cesta k nemu viedla od Lateránskej baziliky. Tadiaľto tiež viedla hlavná augustová procesia, na čele ktorej bol obraz so zobrazením Krista, o ktorom sa hovorilo, že nebol namaľovaný ľudskou rukou. Bazilika Panny Márie bola v porovnaní s ďalšími rímskymi kostolmi v relatívne dobrom stave. Okrem opravy strechy a nového kazetového stropu neboli v renesančnej dobe potrebné ďalšie reštaurátorské úpravy. V polovici 15. storočia sa začalo so stavbou nového paláca pre patriarchu baziliky. Na stavbe dokončenej až za Júliusa II. sa podľa správ životopiscov podieľali dvaja z významných renesančných architektov: Bernardo Rossellino a Leon Battista Alberti, ktorí boli pápežom svojej doby nápomocní tiež v problémoch s chátrajúcou vatikánskou bazilikou.
Vo funkcii hlavného kňaza baziliky vystriedal kardinála Estoutevilla Rodrigo Lenzuoli-Borgia, budúci nechvalne známy pápež Alexander VI. Práve jemu vďačí bazilika za dodnes zachovaný kazetový strop, pripisovaný jednému z členov významnej rodiny architektov da Sangallo, Giulianovi. Traduje sa, že na pozlacovanie drevených kaziet bolo použité prvé zlato dovezené z Ameriky - dar španielskej kráľovskej rodiny. Plienenie Ríma v roku 1527 sa nevyhlo ani bazilike Panny Márie. Tragédia mesta, vysvetľovaná všetkými, od laikov až po najvyšších cirkevných predstaviteľov, ako Boží hnev nad mestom a cirkvou, ktorá sa príliš vzdialila duchu evanjelia, bola výrazným impulzom k zmenám. Napriek tomu len zvolanie koncilu trvalo ešte celých 15 rokov. Nie je preháňaním, ak povieme, že po Tridentskom koncile cirkev ožila. Nová vitalita sa prejavila aj v štedrosti šľachtických rodín, ktoré bohatými darmi prispeli k obnove starých chrámov i k ich prizdobeniu novými kaplnkami. Bazilika Santa Maria Maggiore je jedným z najvýrečnejších svedectiev o novej atmosfére druhej polovice 16. storočia. Už na pláne Ríma si pozorný pútnik všimne výsadného postavenia chrámu v sieti ulíc mesta. Aj to je dielom veľkých reformných pápežov. Gregor XIII. nechal pre jubilejný rok 1575 vybudovať ulicu spojujúcu Laterán a Santa Maria Maggiore, dnes nazývanú Via Merulana a dodnes využívanú pri procesiach na sviatok Božieho Tela. Sixtus V., zvolený na pápežský stolec o desať neskôr r. 1585, okrem mnohých ďalších nadácií nechal v blízkosti baziliky postaviť svoju vilu a inicioval rozvrh celej štvrti na Eskviline, ktorej hlavným bodom bola práve bazilika.
Bohaté pápežské kaplnky, vybudované na konci búrlivého 16. storočia a na počiatku storočia nasledujúceho, sú síce tradičnejšie, ale svojou honosnou výzdobou patria k najkrajším v Ríme. O nich a o ďalších osudoch baziliky Santa Maria Maggiore v dobe baroka budete počuť v ďalšom pokračovaní našej relácie o týždeň. Autorsky pripravila Johana Bronková