Vysielanie pre gréckokatolíkov: Menovanie Petra Pavla Gojdiča za prešovského biskupa

Autorom príspevku je arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:

Dnes si pripomíname sviatok blahoslaveného biskupa múčnika Petra Pavla Gojdiča. Jeho meno je nerozlučne spojené s prenasledovaním a likvidáciou gréckokatolíckej cirkvi v povojnovom období. Za roky krízových zmien sa však v živote gréckokatolíckej cirkvi nedajú označiť len roky jej priameho prenasledovania a likvidácie v roku 1950, ale vlastne celé obdobie biskupskej služby blahoslaveného vladyku Pavla. Biskup Gojdič začal svoje účinkovanie v predvečer veľkej hospodárskej krízy a pokračoval v ňom v období veľkých zmien súvisiacich s II. svetovou vojnou. Jej predohrou bol aj definitívny rozpad Česko-Slovenska, ktorý zavŕšil sa v polovici marca 1939 vznikom Slovenskej republiky, začlenením Protektorátu Čiech a Moravy do Veľkonemeckej ríše a anexiou Karpatskej Ukrajiny hortyovským Maďarskom.
Už v tomto období sa začalo formovať negatívne stanovisko slovenských vládnych predstaviteľov voči biskupovi Gojdičovi. V
posledných mesiacoch existencie predvojnového Československa sa totiž na slovenskej politickej scéne objavovali diskusie o uprosení, resp. posunutí hraníc Podkarpatskej Rusi. Poprední predstavitelia slovenskej politickej scény boli presvedčení, že kňazi Prešovského biskupstva, medzi nimi aj brat biskupa Gojdiča, organizovaní v Ruskej národnej rade chcú na seba strhnúť politické vedenie gréckokatolíkov, raziac heslo –„Čo gréckokatolík to Rusín“. V tomto politickom ovzduší bola teda Gréckokatolícka cirkev a najmä jej hierarchia vnímaná ako rušivý faktor a ako brzda procesu národného obrodenia Slovákov.
Prepiaty nacionalizmus Slovenskej republiky bol reakciou na predchádzajúce čechoslovakistické tendencie pražskej vlády a na etnicky podfarbené napätia, ktoré viedli k okliešteniu územia Slovenska. Jednou z obetí týchto napätí mala byť Gréckokatolícka cirkev a jej biskup Pavel Gojdič. Zo strany slovenskej vlády boli preto podnikané niektoré kroky, ktoré mali „spacifikovať“ biskupa.
Prvou oblasťou konfliktu boli cirkevné školy prešovskej eparchie, najmä učiteľský ústav, sirotinec, gymnázium a seminár. Od 1. júla 1939 slovenská vláda zastavila finančnú podporu učiteľskému ústavu a gymnáziu. Vladyka Pavel informoval o tomto kroku Svätú Stolicu. Po intervencii vláda Slovenskej republiky od jesene roku 1940 čiastočne obnovila niektoré príspevky vo veľmi oklieštenej forme, pre seminár na ¼, pre sirotinec 1/8 pôvodného príspevku.
Vzťah vlády vojnovej Slovenskej republiky k biskupovi Gojdičovi sa vyostril aj v súvislosti so sčítaním ľudu a národnostnou identifikáciou obyvateľov východného Slovenska. Problémom sa stal jeho obežník z 21. októbra 1940 v ktorom vyzval kňazov, boli obozretní a prípadne upozornili veriacich aby bol pri sčítaní obyvateľstva každý naozaj zapísaný podľa tej národnosti ku ktorej sa hlási.
Už koncom januára 1941 biskup Gojdič informoval Svätú Stolicu o dôsledkoch jeho obežníka o krokoch slovenskej vlády. Na začiatku roku 1941 bola vykonaná domová prehliadka a u prešovského kanonika Rojkoviča, ktorý bol následne zatknutý. Ďalších 22 kňazov prešovskej eparchie bolo postihnutých za to, že prečítali v chráme jeho obežník–dostali pokutu 5000 Sk a bola im zadržaná štátna kongrua.. Štátny sekretariát 2. mája 1941 poveril chargé d'affaires v Bratislave, Giuseppe Burzia, intervenciou u slovenskej vlády. Tento sa snažil svoje poverenie splniť čo najlepšie, ale dosiahol v tejto veci len čiastkové úspechy. U ministra vnútra Slovenskej republiky sa mu podarilo dosiahnuť prepustenie z ilavskej väznice pre jedného otca baziliána. Čo sa týkalo zadržanej kongruy pre kňazov, ktorí sa previnili čítaním Gojdičovho obežníka, alebo ktorým boli vyčítané ich politické postoje, minister jeho žiadosť zamietol.
V decembri 1941 bol v ilavskom koncentračnom tábore (tento termín použil Mons. Burzio vo svojom liste z 13. decembra 1941) už iba jeden gréckokatolícky kňaz, Jozef Sirko – aj v jeho prípade nuncius dúfal v skoré vyslobodenie, podľa prísľubu ministra vnútra. Podľa Mons. Burzia sa vladyka Gojdič snažil všetkými prostriedkami rozptýliť pochybnosti slovenskej vlády o lojálnosti gréckokatolíckeho duchovenstva, ale dosiahol v tomto iba malý pokrok a kompromis. Vladyka Gojdič prisľúbil dvojjazyčné vydávanie cirkevných obežníkov a pastierskych listov, vydanie slovenských modlitebných knižiek, katechizáciu a kázanie po slovensky na slovenských dedinách a uviedol aj niektoré ďalšie ústretové kroky voči slovenskej verejnosti, ako napríklad založenie Spolku Sv. Cyrila a a Metoda. Mons. Burzio informoval Svätú Stolicu:
„Verím, že vláda je indisponovaná voči Mons. Gojdičovi nie tak kvôli jeho osobnému postoju, ale skôr preto, že ho považuje za slabého a bez autority pred jeho vlastným duchovenstvom. Túto mienku majú aj mnohí slovenskí cirkevní predstavitelia, ktorí obdivujú dobrotu a svätosť života prešovského biskupa, ale usudujú, že úloha vedenia diecézy a najmä duchovenstva je nad jeho sily.“

Čo sa týka Gojdičových schopností viesť prešovské eparchiu, tak v tejto oblasti mala Svätá Stolica dosť odlišný názor, ktorý potvrdila aj vo chvíli, keď bol biskup Gojdič Slovenskou vládou tlačený do demisie zo svojho úradu.
Vladyka Pavel Gojdič, OSBM bol 26 júna 1926 menovaný nie za riadneho sídelného prešovského biskupa ale len za apoštolského administrátora, pretože v budapeštianskej emigrácii ešte žil predvojnový prešovský biskup Štefan Novák. Po jeho smrti Svätá Stolica v chcela iniciovať proces menovania Mons. Gojdiča za sídelného prešovského biskup ale pre odporom pražskej vlády nedosiahla svoj cieľ. Koncom roku 1939 sa právne postavenie biskupa Gojdiča stalo opäť predmetom politického a cirkevnoprávneho záujmu. Ako výsledok negatívneho postaja vlády a priameho i nepriameho tlaku na jeho osobu biskup Gojdič 22. novembra 1939 adresoval Svätému Otcovi žiadosť, o uvoľnenie z úradu. Dôvody svojej rezignácie vladyka Gojdič uviedol veľmi stručne v piatich riadkoch - dobro eparchie, a potreba biskupa silnej ruky, ktorý by mal dôveru vlády.
Už 23. decembra 1939 bola celá záležitosť predložená osobne Svätému Otcovi Piovi XII Pápež rozhodol aby zotrval na svojom mieste. Otázka prijatia, alebo neprijatia Gojdičovej rezignácie nadobudla aj politický podtón. Ako svedčí vnútorná nóta Východnej kongregácie, 27. februára 1940 Mons. Kapala, cirkevný radca slovenského zastupiteľstva pri Svätej Stolici, sa informoval s túžbou či môže potvrdiť, že bola konečne prijatá demisia Mons. Gojdiča. Mons. Kapala pripomínal, že biskup Gojdič „hoci je osobne svätým človekom,...predsa len nie je obľúbený u slovenskej vlády,.“ Minister Tuka bol začiatkom roku 1940 presvedčený, že má situáciu biskupa Gojdiča celkom pod kontrolou, že dosiahne jeho rezignáciu a preto dal dokonca na rade ministrov schváliť aj výšku jeho budúcej penzie, ktorú by vláda vyplácala
29. februára 1940 Mons. Kapala prišiel opäť na Východnú kongregáciu a v privátnej a dôvernej forme chcel prečítať list slovenského Ministerstva zahraničných vecí, ktoré sa dozvedelo, že Gojdičova demisia bola zamietnutá a žiadalo slovenské zastupiteľstvo pri Svätej Stolici aby intervenovalo v prospech prijatia tejto rezignácie.
Berlínsky nuncius Cesare Orsenigo 8. marca 1940 informoval Východnú kongregáciu o svojom stretnutí s ministrom Černákom, zastupujúcim Slovensko v Berlíne. Podľa Černáka by vraj nebolo, keby diecézu viedol Mons. Gojdič, ktorý je podľa jeho vyjadrenia Ukrajinec (sic!). Nuncius Orsenigo vo svoje správe uvádza: „Snažil som sa vykryť tento úder tým, že som najprv poznamenal, že čnosti Jeho Excelencie Mons. Gojdiča sú také, že ho povyšujú nad akékoľvek uprednostňovanie a rozlišovanie a potom som navrhol, že by mohol byť vyzvaný, aby mal dvoch osobitných generálnych vikárov, jedného pre Slovákov a druhého pre Ukrajincov.“ (sic!)
Minister Černák tento návrh akceptoval a podujal sa ho tlmočiť slovenskej vláde. 7. marca 1940 potom referoval Orsenigovi súhlas slovenskej vlády s týmto riešením.
Nasledujúci vývoj bol už teda len otázkou administratívnych krokov Svätej Stolice a štandardných vnútorných postupov. 11. Mája 1940 Svätý Otec schválil návrh Východnej kongregácie menovať biskupa Gojdiča sídelným prešovským biskupom. To sa nakoniec aj udialo 17. júla 1940.
Ako historický paradox môžeme len uviesť, že to bol deň Gojdičových narodenín, ktorý sa o 20 rokov stal aj dňom jeho smrti a dnes je dňom jeho liturgickej spomienky. Súčasťou tejto liturgickej spomienky chce byť aj táto naša historická spomienka, ktorá nám osvetľuje ďalšie míľniky neľahkej životnej cesty nášho blahoslaveného biskupa.